Články: Pre študentov
O projekte

 

Keď sa podpora výnimočnosti vymkne z rúk

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Pexels / CC0 License
Najvýraznejším negatívnym prejavom vlastnej špeciálnosti je pocit nároku. / Foto: Pexels / CC0 License

Rodičia si často myslia, že ich dieťa je výnimočné. Nezriedka mu to aj hovoria, s úmyslom podporiť v ňom sebavedomie, samostatnosť, schopnosť rozhodovať. Lenže niekedy mu takýmto prístupom urobia medvediu službu.


Každý je jedinečný, svojim zaujímavým spôsobom. Unikátnosťou temperamentu a osobnostnými črtami prispieva k tomu, aby spoluvytváral dynamiku svet navôkol. Dokonca aj identické dvojičky, ktoré majú totožnú DNA, nie sú povahovo rovnaké, odlišujú sa v mnohých veciach. Každá z nich má svoje osobnostné črty, typické len pre ňu, díva sa na svet svojim spôsobom a berie ho po svojom. Zároveň každý vlastnou cestou ovplyvňuje okolie, mení ho, realitu prispôsobuje svojmu chápaniu a necháva ju pôsobiť sa seba.

 

Lenže tým, že každý jeden z nás má takúto silu a možnosť, mení túto jedinečnosť na všeobecnosť. Hoci môžeme prispievať k zmene v sebe i vo svete, svojim vlastným a jedinečným spôsobom, zo štatistického hľadiska to už tak špeciálne nie je. Tým, že sa urputne pridržiavame tvrdenia, že každý z nás je jedinečný a v tej jedinečnosti výnimočný, lebo má vlastné skúsenosti, pocity a myšlienky a tieto sú odlišné od ostatných, náš spoločný a spájajúci pocit príslušnosti k ľudstvu sa stále vzďaľuje. Tento ošiaľ špeciálnosti vedie k emočnému odpojeniu, sociálnej izolácie, odcudzeniu a k tomu, že mnohí majú pocity nároku na čokoľvek, čo si zmyslia.

 

Plytkosť hviezdnych manierov

Najvýraznejším negatívnym prejavom špeciálnosti je pocit nároku. Títo ľudia žijú vo svete, ktorý vyžaduje neustále napĺňanie potreby pozornosti, z ich správania kričí – pozrite sa na mňa, obdivujte ma, pristupujte ku mne ako špeciálnej osobnosti, pretože toto je to, čo si zaslúžim a na čo mám právo. Vidíme to na pop kultúre a v televíznych reláciách, na hviezdach a hviezdičkách v umení, ktoré požadujú, aby sa im čašníci nedívali do očí alebo aby vyprázdnili obchody, kde sa chystajú nakupovať, prípadne šatňu plnú výlučne bielych ruží. Je to extrémna manifestácia nároku a viery, že daná osoba je natoľko výnimočná, zriedkavá a špeciálna, že pre ňu neplatia obyčajné pravidlá ľudskosti.

 

Tento pocit je často spojený s mocou a vplyvom. Je bežným javom v našej spoločnosti, že čím viac moci máte, tým viac hlúpostí musia ľudia urobiť, aby sa k vám dostali. Toto spojenie blahobytu, moci a oprávnenia vytvára mix správania s extrémnymi prejavmi. Dôsledkom je, že toto zdanie výnimočnosti ovplyvňuje schopnosť empatie, úspechu v našom vývoji, na základe ktorého dokážeme cítiť pocity druhých ľudí. Empatia totiž nie je súcit. Vďaka empatii dokážeme cítiť to, čo cítia druhí. Vďaka súcitu sa môžeme cítiť zle z dôvodu toho, čo cítia iní, ale nemusíme byť schopní precítiť, aké to musí byť pre nich.

 

Pocit výnimočnosti sa zvyčajne zrodí v prostredí, ktoré vyzdvihuje detskú špeciálnosť, ktoré ho vylučuje z toho, čo nás všetkých spája a čo máme z podstaty nevyhnutne spoločné: všetci krvácame, všetci cítime bolesť, všetci sa dokážeme zaľúbiť a všetci raz zomrieme. Aj tí, ktorých milujeme. Tí, ktorí trpia pocitom výnimočnosti zvyčajne počúvali, videli a vnímali od okolia, že sú špeciálni a vďaka tomu môžu ovplyvňovať svet spôsobom, ktorý vyhovuje im a naopak, zaslúžia si iný prístup.

 

Hra na úbohú obeť

Existuje ešte druhý spôsob pocitu výnimočnosti a špeciálnosti, ktorý je menej zreteľný. Je pre neho typické, že títo ľudia nedávajú svoje požiadavky a očakávania najavo tak okatým spôsobom. Namiesto toho sa skrývajú pod poľutovania hodnú pózu, ako: „Ach, ja chudáčik. Všetko zlé sa deje iba mne.“ Svoj pocit výnimočnosti títo ľudia dávajú do súvisu s utrpením a žiaľom a veria, že im bolo ublížené istým špeciálnym spôsobom, ktorému okolie nemôže porozumieť. Izolujú sa od ostatných práve kvôli pocitu výnimočnosti, vďaka ktorému sa mali cítiť nadradení. Myslia si, že neexistuje nikto, kto by ich mohol pochopiť a prejaviť súcit či účasť. Ak napríklad rozprávajú o závažnej osobnej strate, ako smrti blízkeho človeka a vy im poviete, že s nimi súcitíte a viete si predstaviť, ako sa cítia, zrejme vám povedia, že ich bolesť je iná, hlbšia ako si vôbec viete predstaviť a niečo podobné ste nemohli zažiť. Nedokážu prijať účasť a porozumenie ostatných, pretože sú v zajatí vlastného mýtu o výnimočnosti, kde sú výlučne oni sami, vyňatí zo skupiny ostatných ľudí, ktorí by sa mohli identifikovať s ich skúsenosťou. V konečnom dôsledku sa potom tieto osobnosti cítia úplne odstrihnuté od bežného života, bez kontaktu a pochopenia najbližšími. Pocit špeciálnosti ide ruka v ruke s ľutovaním sa a jeden bez druhého nedokážu existovať. Tým, že si človek myslí, ako veľmi mu bolo ublížené, dokáže preniesť zodpovednosť na vonkajšie prostredie, čo v ňom vyvoláva pocit zneužitia, pretože jednoducho verí, že nemôže mať vplyv na svoj život.

 

V prvom prípade je pocit výnimočnosti o tom, že jednotlivec nedokáže mať dostatok empatie pre iných, v druhom, že nedokáže prijať empatiu od okolia. V oboch sa však ľudia dostávajú do väzenia vlastnej výnimočnosti, ktorá im mala pôvodne slúžiť ako ochrana pred nepríjemnosťami  reálneho života. Pravdou však je, že nech sa cítime akokoľvek iní, než tí ostatní, pod povrchom, v úplnej podstate sme všetci rovnakí, máme totožný základ. Iste, zranenia každého sa odlišujú, majú svoju špecifickosť, mení sa životný štýl a prístup, každému sa otvára osud podľa vlastných rozhodnutí. Lenže na čom náleží, ak prídeme k podstate ľudstva sme skoro rovnakí. Narodíme sa, potrebujeme nadviazať vzťahy, aby sme dokázali prežiť, zraníme sa, vyliečime svoje bolesti, no ostatnú nám jazvy, znovu dostaneme ďalšie rany, opäť sa zahojíme s jazvami, napokon zomierame. A celé sa to opakuje opäť od začiatku.

 

Ako nepadnúť do pasce výnimočnosti

Na to, aby nás pocit výnimočnosti neprevalcoval, je vhodné zostať v kontakte s realitou navôkol a pozorovať, ako vnímame sami seba. Vyvarovať sa myšlienok typu: „To by sa mne nestalo, lebo ....“ (lebo som tak výnimočný). Sledujte, ako reagujete, keď sa veci nevyvíjajú želaným smerom. Čo vám velí inštinkt? Cítite, že máte právo na niečo len pre to, že ste to vy? Je pre vás kvôli tomu náročné cítiť empatiu voči niekomu inému? Alebo naopak, ako sa správate k iným, keď sami nie ste spokojní so sebou. Trváte na tom, že vaše utrpenie je výnimočné, úplne iné, než bolesť druhých a oni ju ani nemôžu pochopiť? Je náročné cítiť podporu druhých, keď ste zranení, smutní alebo vám niekto ublížil? Nedokážete prijať súcit a pochopenie iných, a preto sa cítite izolovaní? Ak áno, možno je načase preskúmať dynamiku svojho života a smer, ktorým sa chcete vybrať. Prvým krokom je, aby ste sa pokúsili utíšiť a sledovať vnútorné monológy. Tak zistíte, kde začať so zmenami. Na skúmanie vlastného vnútra máme k dispozícii množstvo nástrojov, napríklad terapie, meditácie a podobne.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.