http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Hanbíte sa občas za správanie svojich detí? Trápite sa zbytočne!

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Pocity hanby ani v rodičovste neprinášajú nič pozitívne. / Foto: Bigstock

Keď vaše dieťa vyvádza, vyberá si nesprávnu partiu ľudí navôkol a prijíma nie veľmi šťastné rozhodnutia, výsledkom môže byť, že sa začnete sami seba pýtať, kde ste, ako rodičia spravili chybu, čo ste mohli urobiť inak, prípadne, rozmýšľate nad tým, čo si asi o vás a vašich rodičovských zlyhaniach a neschopnosti myslí okolie, priatelia, rodina. Takýmto uvažovaním sa však dostávate do akéhosi začarovaného kruhu, pretože tým, že vychádzate zo strachu, obáv a hanby, nie z objektivity a starostlivosti o dieťa, sa vždy budete cítiť hrozne a nebudete vedieť konať efektívne. Ako sa z tejto pomyselnej pasce dostať?


Emócie sa môžu prejavovať výrazne alebo úplne potichu. Keď sme šťastní, smejeme sa, cítime sa fajn a je nám dobre. Keď sa hneváme alebo sa bojíme, v tele sa nám začne zvyšovať hladina adrenalínu. Sú to vášnivé a jasné prejavy pozitívnych i negatívnych emócií. Lenže keď sa hanbíme, všetko sa odohráva pod povrchom, táto deštruktívna emócia nedáva o sebe vedieť nejakým výrazne expresívnym spôsobom. Je to skôr pocit, že všetky vaše chyby sú na očiach verejnosti, ktorá vás súdi a obviňuje, hoci to môže byť v skutočnosti úplne inak a ide len o vašu predstavu. Výsledkom je, že vešiate hlavu, dívate sa dolu a najradšej by ste sa skryli pred celým svetom.

 

Hanba je o našej podstate

Medzi hanbou a vinou je rozdiel. Vina je pocit, ktorý dostaneme, ak sa nesprávame podľa našich základných hodnôt a toho, v čo veríme. Patrí sem napríklad ohováranie, podvádzanie, klamstvo. Hanba sa nespája so správaním, ale s tým, v čo veríme, že sme. Hanbíme sa, ak sa cítime nekompetentní, neistí, príliš tuční a podobne. Hanba je o bytí, nie o správaní. Hanbiť sa môžete aj za iných, často za tých, ktorí sú vám najbližší, vaša rodina, dieťa, manžel/ka, rodič. Predstavte si, keď vaše dieťa robí problémy, je drzé a pohybuje sa v nesprávnej partičke. Zrazu si začnete všímať, že ostatní rodičia sa s vami prestávajú baviť, nepúšťajú deti k vám a vy cítite na sebe nálepku – rodič toho dievčiska/chlapčiska. Prestávate sa stýkať s ostatnými, izolujete sa a máte pocit, akoby hanba prenikla do vás zvonku. Nedokážete rozoznať, kde končíte vy a začína vaše dieťa. Hanba, či už je vaša alebo prebratá za iného, vyvoláva strach, že si niečo nezaslúžite, nie ste hodní pozornosti a lásky.

Okrem hanby však môžete cítiť ďalšie negatívne pocity - strach, kam môže deštruktívne správanie dieťaťa zájsť, hnev za to, aký obraz vám vytvára, obavy nad budúcnosťou, vinu za chyby, ktoré ste v minulosti urobili. Tieto emócie však stoja v ceste tomu, aby ste s dieťaťom nadviazali pokojný a rozvážny dialóg a ponúkli mu pomoc pri riešení problémov. Navyše, ani spoločnosť to neuľahčuje, pocity hanby a ukazovanie prstom na neschopnosť či zlyhávanie rodičov vidíme na dennej báze.

Pravda je však taká, že správanie detí je kombináciou mnohých vecí a nie je to len zrkadlo toho, ako sme boli ne/úspešní vo výchove. Úloha rodiča je niesť zodpovednosť za svoje činy. Nemôže robiť rozhodnutia svojho dieťaťa, môže ich ovplyvniť, ale nie spraviť za neho. Navyše niekedy sa ani nedajú naplniť očakávania, ktoré od nás má spoločnosť. Dobrý príklad je, chcieť od malého dieťaťa, aby obsedelo pokojne niekoľko hodín (napríklad počas vyučovania).

Problém s hanbou je ten, že vyvoláva ešte viac hanby. Čím viac sa pred ňou skrývame, tým viac narastá. Ak je výsledkom neprístojného správania vášho dieťaťa to, že sa vyhýbate sociálnej interakcii, tým viac úzkosti budete pociťovať. Bude sa vám zdať, že každý vo vašom dome alebo na ulici vie a hovorí o posledných výčinoch vášho dieťaťa a súdi vás. Myslite však na to, že ľudia radi hovoria a radi sa starajú do vecí iných. Nemôžete to nijak ovplyvniť, ani kontrolovať. Máte moc len nad tým, čo si o sebe myslíte vy a ako reagujete na okolie.

 

Ako si poradiť s rodičovskou hanbou?

Aby ste sa jej zbavili, musíte si uvedomiť, že ju cítite. Často totiž ovplyvňuje naše správanie a my ani netušíme, že je to práve táto emócia, ktorou sa nechávame riadiť. To, že je niekde pod povrchom vytušíte, ak sa správate tak, že sa vyhýbate ľuďom navôkol, ukrývate sa, tajíte veľa vecí, súdite seba, aj iných. S tým by ste však mali prestať. Spýtajte sa sami seba, či posudzujete podľa hodnôt, ktoré nám podsúva spoločnosť, alebo podľa svojho úprimného presvedčenia, s ktorým súhlasíte a stotožňujete sa. Uvažujte, či naozaj môžete reálne očakávať, že vaše dieťa si vždy vyberie správne, že vždy bude uvažovať tak, ako vy chcete, aby rozmýšľalo? Ak nie, nie je priestor na to, aby ste sa hanbili.

Pozrite sa na seba, pátrajte po tom, prečo ste tak veľmi sklamaní a zahanbení zo správania svojho dieťaťa. Môže byť za tým niečo z minulosti, s čím ste sa ešte nevyrovnali? Projektujete vlastné nedostatky do dieťaťa? Ak sa vám podarí pozrieť sa na situáciu úprimne, namiesto toho, aby ste sa neustále dívali na dieťa, na povrch sa dostanú vaše skutočné, nevyriešené záležitosti. Keď sa dieťa zapletie do problémov, napríklad do krádeže v obchode, povedzte si, že ide o dieťa, nie o vás, zistite, či mu môžete nejako pomôcť a aké ponaučenie chcete, aby si z tejto situácie odnieslo.

Vy ste zodpovední len za svoje správanie, aby ste boli ten najlepší rodič, priateľ, partner aký môžete byť. Máte tu byť pre svoje dieťa v dobrom i zlom, poskytnúť pomoc aj požiadať o pomoc. Neobracajte sa mu chrbtom, nech vie, že vždy môže za vami prísť. Pokiaľ ide o verejnosť, neodvracajte pohľad, nemusíte skláňať hlavu. Môžete sa cítiť nepríjemne kvôli problémom, ktoré vaše dieťa vyrába, ale nie ste to vy, kto kradol, opil sa alebo šikanoval niekoho. Vy nie ste vaše dieťa, ani vaše dieťa nie je vami. Nehovorte a nepredstavujte si, aké by to bolo, keby ste boli dokonalým rodičom. Ani v takom prípade by ste totiž nemali nad dieťaťom moc na to, aby ste dokázali stanoviť jeho pocity a určiť jeho správanie. Nie je reálne mať kontrolu nad druhým človekom až do takej miery. Keď sa vzdáte ilúzií a budete vedieť, čo je vo vašich možnostiach, prestanete sa obviňovať a nebudete sa tak veľmi hanbiť. Dokážete sa potom rozprávať s inými rodičmi a možno zistíte, že nie ste sami v tom, čo si myslíte a ako sa cítite.

Pokiaľ ide o predsudky okolia, nedokážete ovplyvniť to, ako vás vnímajú druhí, môžete kontrolovať len ako sa dívate na seba a iných. Budú vás však súdiť menej, keď sa prestanete schovávať a dovolíte im spoznať vás. Nájdite medzi ľuďmi navôkol nimi takých, ktorým môžete dôverovať. Povedzte im, s čím sa musíte vyrovnávať, možno majú podobný problém alebo im vaša otvorenosť pomôže aspoň udržať ich fantáziu na uzde. Tým, že nadviažete s ostatnými dialóg, váš pocit viny sa zníži, pretože si uvedomíte, že to, čo sa zdá byť zahanbujúce, je vlastne ľudské. A z tejto pozície sa dostanete k tomu, aby ste pristúpili k dieťaťu nie pod vplyvom emócií, ale s čistým, logickým a jasným úsudkom. Iba tak ho dokážete dostať späť na cestu, kde mu viete pomôcť a kde vás bude počúvať. Tak sa stanete aj efektívnejším rodičom, vďaka čomu sa prestanete hanbiť za to, že nie ste schopní vychovávateľ a kruh sa uzavrie.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.