Spomeniete si na situáciu, kedy ste od dieťaťa niečo chceli a ono vás s prehľadom ignorovalo? Možno to bolo vonku, na ihrisku, keď ste už chceli ísť domov a ono nie a nie odísť z pieskoviska. Ostatní rodičia sa na vás dívali a vy ste sa cítili trápne, líca vám horeli a zvýšeným hlasom ste zahlásili: „Počítam do tri! Raz, dvaaa, ...“ Vtedy sa dieťa zdvihlo a piesok nechalo pieskom. Mohli ste sa z ihriska vzdialiť s pocitom víťaza. Taktika zabrala. Podobne to bolo aj niekedy pred tým, takže teraz už akosi automaticky predpokladáte, že je výborná a vyjde aj nabudúce.
Asi aj vy máte niekedy pocit, že je nemožné chcieť od detí, aby vás počúvali? Bežná situácia v mnohých rodinách, keď požiadate dieťa, aby si upratalo hračky. Nič. Žiadna reakcia. Požiadate ho opäť. Ani nezdvihne hlavu, aby sa na vás pozrelo. Tak sa rozhodnete počítať, aby ste získali jeho pozornosť. „Jeden!“ Opäť nič. „Dvaaa!“ Nič. „Dva a poool...“ Nič. A potom, keď už chcete povedať „Tri!“, sa dieťa pohne a zdvihne hračku, ktorú má najbližšie pri sebe. Zdá sa, že táto taktika naozaj zaberá. Nuž, nie tak celkom. Jediná vec, ktorú sa dieťa naučilo, je že dostane niekoľko šancí na to, aby vás ignorovalo.
Počítanie do troch, aby sme deti prinútili spraviť to, čo od nich chceme, je populárna stratégia, najmä medzi rodičmi malých detí. Problém je, že z dlhodobého hľadiska vôbec nefunguje. Naopak, učí deti presne to, čo si neželáme. Keď sa nad touto taktikou zamyslíme, zistíme, že počítaním do troch deťom vlastne hovoríme, že nás nemusia počúvnuť na prvý raz. Naučia sa, že majú ešte dosť priestoru, kým na nás zareagujú. Lenže my by sme chceli skôr pravý opak, aby nás počúvli hneď.
K čomu vedie počítanie do troch?
Keď ste už pred nejakým časom úspešne ustanovili stratégiu počítania 1, 2, 3 u vás doma, pravdepodobne ste si stihli všimnúť, že deti vám nevenujú okamžitú pozornosť, keď k nim prehovoríte. S veľkou pravdepodobnosťou ich myšlienkové pochody zahŕňajú úvahy typu: „Počujem ju/ho, ale môžem si ešte nejaký čas robiť, čo chcem. Ešte sa nič zásadné nedeje. Budem pokračovať v tom, čo robím. Viem, že o chvíľu začne s počítaním, ale stále zatiaľ nemusím robiť nič. Stále mám čas. OK, už počíta. Aha, už sme na dva a pol. Ešte príde dva a trištvrte a potom sa už pohnem.“
Problém s počítaním je ten, že dávate deťom minimálne päť či šesť možností, aby vás odignorovali ešte pred tým, než na vás zareagujú. Zrejme ste ich o niečo požiadali už o niečo skôr, než ste sa uchýlili k použitiu počítania do troch. Možno ste ich dokonca oslovili viac krát. Napokon ste však skĺzli k osvedčenému rátaniu a pridali ste ešte „dva a pol“, „dva a trištvrte“, teda dohromady ste dali dieťaťu približne šesť, sedem šancí, aby reagovalo. Veľmi efektívne ste ho týmto naučili, ako vás ignorovať a tento zvyk bude náročné úplne odstrániť.
Rodičia často siahajú po taktike počítania, pretože sa mylne domnievajú, že čísla 1, 2, 3 im pomôžu, aby sa deti lepšie sústredili na dospelých, odtrhli pozornosť od toho, čo práve robia a zamerali ju na rodičov. Lenže v skutočnosti sa deje niečo úplne iné. Počítanie do troch sa síce často využíva ako rýchle riešenie problémov všetkého druhu, lenže takéto riešenia sú málokedy efektívne. Počítanie, posielanie do svojej izby alebo podobné zázračné taktiky na deti z dlhodobej perspektívy nefungujú efektívne, iba ich učíme, že nás nemusia brať vážne, kým nepovieme zázračné „tri“.
Pozrite sa, ako to funguje vo svete dospelých, kam sa raz deti posunú. Koľko krát požiada učiteľ v škole študenta, aby spravil to, čo mu určil? Ako trpezlivo bude čakať šéf a koľko krát bude žiadať, aby mu zamestnanec dodal vypracované zadanie? A ako dlho ho zamestnanec nechá čakať? Najmä, ak nechce prísť o svoje pracovné miesto? Vaše dieťa nedostane mimo domu päť či šesť šancí, aby zareagovalo, takže by malo byť už od malička naučené, že takto to nefunguje. Prečo by ste vy mali dať dieťaťu zakaždým niekoľko šancí, keď ho vlastne chcete úspešne pripraviť do dospelosti?
Navyše, pozrite sa, počas počítania aj na seba. Ako sa cítite? V rámci pomalého, vyčerpávajúceho a otravného počítania vám pravdepodobne stúpa tlak. Okrem toho, čo sa stane, ak drobec nezareaguje, kým sa dostanete k trojke? Budete sa opakovať a tento krát sa možno navyše ešte zamračíte a zvýšite hlas so slovami: „...ale teraz to už myslím vážne!“
Namiesto počítania
Ak chceme nájsť efektívne riešenie, mali by sme v prvom rade chápať pohnútky, ktoré viedli dieťa k danému správaniu, dôvody, prečo náš prístup nefunguje, ako sami prispievame k tomu, že nás dieťa ignoruje a správne nástroje na to, ako jeho správanie korigovať v danej chvíli a s ohľadom na budúcnosť.
Navyše, do akej miery máte pri taktike počítania premyslené, čo sa stane, ak sa dopočítate do troch a dieťa stále nič neurobí? Keď sa vaše dieťa rozhodne, že nebude na vás reagovať, je totiž na vás, aby ste nechali situáciu dôjsť do dôsledkov, ale s rešpektom a v pokoji. Aj keď sa hnevá a hádže o zem, vy nemáte dôvod na to, aby ste sa rozhnevali a vytočili tiež. V danej chvíli totiž prebieha cenná výučba, na konci ktorej bude váš syn či dcéra vedieť, že ak niečo poviete, myslíte to naozaj vážne.
Ak chcete, aby dieťa spravilo niečo, čo od neho požadujete, nech už ide o upratanie hračiek alebo aby prestalo vylievať vodu z vane, pristúpte k nemu, znížte sa na jeho úroveň a nadviažte očný kontakt. Potom povedzte, čo potrebujete, pokojne, ale pevným a rozhodným hlasom. Môžete doplniť, čo sa stane (prirodzené dôsledky, nie trest s úmyslom ublížiť), ak dieťa vašu požiadavku odignoruje. Tým, že budete pokojný a váš hlas rozvážny, predídete tomu, aby sa problém vystupňoval a vy ste sa zamotali do boja kto z koho. Uistite sa, že dieťa chápe, čo sa stane, ak vás nevypočuje a rozhodne sa odignorovať vašu prosbu. Napríklad: „Janka, prosím, odlož si hračky teraz, lebo ich odložím ja, ale ty na poličku nedočiahneš, takže sa s nimi nebudeš môcť hrať až do konca týždňa.“ Takto dáte dcérke jednu šancu. Ak sa rozhodne, že vás poslúchne a spraví, čo od nej chcete, budú všetci spokojní. Ak to neurobí, pokojne, bez ďalších komentárov zdvihnite hračky a odložte ich do poličky do nedele. Keď Janka uvidí, čo robíte, pravdepodobne začne dávať najavo svoj nesúhlas a začne sa scéna s krikom a plačom. Pokiaľ niekoho neohrozuje, je to v poriadku, nechajte ju. Nie je dôvod na to, aby ste vysvetľovali dieťaťu svoje konanie a dávali mu lekciu z poslušnosti rodičov, alebo aby ste sa aj vy rozhnevali. Robíte len to, čo ste povedali vopred a dieťa nenamietalo. Každý krik raz utíchne a dcéra bude nabudúce vedieť, že ak niečo poviete, myslíte to vážne. V prípade, že Janka svojím plačom spôsobí zmenu vášho postoja, podobný scenár sa môže odohrať o niekoľko hodín alebo na druhý deň. Iste, každé dieťa bude testovať hranice, je to v jeho prirodzenosti, takže počítajte s tým, že jednou ukážkou sa problém nevyrieši. V konečnom dôsledku však pochopí, že vaše slovo vždy platí. Potom vás bude počúvať pozornejšie a zároveň bude lepšie pripravené do budúcnosti.
Počítanie do troch sa spočiatku môže javiť ako spásonosný nápad, ale svoju efektivitu stratí príliš rýchlo. Ak však stanovíte svoje požiadavky jasne, budú opodstatnené a zodpovedajúce veku dieťaťa, spolu s prirodzenými dôsledkami, ktoré bude musieť zniesť, podarí sa vám dosiahnuť cieľ – dieťa vás bude počúvať už na prvýkrát.
