Trojročný Miško vzal Lenke vláčik. Tá sa začudovala, potom vstala a s vozňom v ruke ho buchla po hlave. Miško nelenil a hodil do nej piesok. Dievčatko sa rozplakalo, prišla maminka, nahnevane vynadala chlapčekovi a na záver mu prikázala: „Povedz jej prepáč!“ Začudovaný drobec sa zdráhal, matka naliehala, on odmietal, ona tlačila. Napokon to slovo zo seba vysúkal a nechápal, prečo mame odľahlo, prečo jej na tom tak veľmi záležalo.
Slovíčko „prepáč“ má veľmi zvláštny podtón. Do detí ho vtĺkame od kedy sú schopné rozprávať, hoci vôbec netušia, čo znamená a čo vyjadruje. Navyše ním vôbec nezmeníme to, čo sa stalo, neuľahčíme situáciu, nikomu nepomôžeme. V neposlednom rade, ak je vyslovené len tak, bez úprimnej ľútosti, je úplne zbytočné a bezvýznamné.
Vedci z Univerzity vo Virginii sa rozhodli preskúmať, ako ospravedlnenie vnímajú šesť a sedemročné deti. V tomto veku sa totiž deti rýchlo vyvíjajú a zdokonaľujú svoje sociálne schopnosti.
Pokus spočíval v tom, že v prítomnosti dospelej vedkyne deti stavali vežu z plastových pohárov. Pár sekúnd pred tým, než bola veža hotová, slečna akoby omylom vežu zhodila. V jednom pokuse sa dieťaťu ospravedlnila, v tom druhom nie. Následne miestnosť opustila. Výsledky štúdie boli jednoznačné. Ospravedlnenie malo svoje opodstatnenie a u detí zavážilo, ale nie hneď. Spočiatku sa deti, ktorým sa vedkyňa ospravedlnila, cítili rovnako zle ako tie, od ktorých odišla bez slova.
Neskôr sa však predsa len začala na povrch dostávať sila slovíčka „prepáč“. Hoci nevyliečila zranenú detskú dušičku, mala tú moc, aby opravila vzťah. Keď sa deti mali rozhodnúť, koľko nálepiek dajú nešikovnej vedkyni, ktorá im zničila vežu, tie, ktoré počuli jej ospravedlnenie, boli jednoznačne štedrejšie.
„Napriek tomu, že ospravedlnenie nepomohlo deťom, aby sa cítili lepšie, pomohlo im odpustiť. Vnímali to ako signál, že jej to je nepríjemné a že to už viac neurobí“, povedala Marissa Drell, autorka štúdie. Ospravedlnenie teda zohralo svoju rolu, no objavilo sa ešte čosi dôležitejšie, čo posilnilo vzťah oveľa viac. Keď dospelá osoba deťom pomohla so zrútenou vežou, už v momente tzv. nehody sa cítili lepšie a boli ešte štedrejšie pri záverečnom udeľovaní nálepiek.
M. Drell vysvetlila, že ak sa pôvodca škody aktívne snaží pomôcť a svoju chybu napraviť, pomáha obeti dvoma spôsobmi. Po prvé, zníži spôsobenú škodu tým, že opraví, čo pokazil a po druhé, ukáže svoju úprimnosť a skutočnú snahu zlepšiť veci medzi oboma stranami.
Pri ospravedlneniach deti často cítia, že je to správna vec, ktorú by mali urobiť, ale nemusia chápať prečo. Je náročné porozumieť tomu, ako môže jedno slovo odstrániť škodu, bolesť a zároveň všetko premeniť na dobré. Napriek tomu, že „prepáč“, nezalepí ranu, ani nezmaže pocity krivdy a ublíženia, s neskorším účinkom pomáha a podporuje vzťah ako taký. Tým, že budeme v deťoch podporovať ospravedlnenie, učíme ich dôležitej veci – empatii.
Zásady správneho ospravedlnenia
Najdôležitejšie je, predstaviť si, ako sa ten druhý cíti. Pýtajte sa preto svojho drobca, čo si myslí o pocitoch kamaráta, ktorému ublížil on alebo niekto iný. Takto ho podporíte, aby sa pozrel na svet očami iného človeka, videl situáciu z nového uhla pohľadu a aspoň na malú chvíľku precítil jeho skľúčenosť. Potom sa môžete spýtať, ako by bolo jemu, v koži toho druhého.
Ďalej je veľmi dôležité, aby deti pochopili silu a dopad slov. Môžu zraniť, pomôcť, aj vyliečiť. Vyskúšajte, aké to je, keď dokážu slovom zlepšiť svoju náladu, pohladkať druhého, upokojiť situáciu navôkol. Pýtajte sa: „Čo myslíš, čo by sa stalo, keby si povedala – prepáč? Čo by bolo, keby si nepovedala nič? Ktorá situácia sa ti viac pozdáva? Čo by si chcela, aby sa stalo? Čo by si mohla spraviť, aby si pomohla?“
Nezahanbite dieťa
Nech sa udeje čokoľvek, snažte sa za všetkých okolností vyvarovať zahanbovaniu svojho dieťaťa. Na to, aby sa dieťa poučilo zo svojich chýb, musí sa cítiť dosť bezpečne, aby stálo za svojim správaním. Hanba tomu však bráni. Aby ste nezahanbili drobca, hovorte o tom, čo sa stalo v súvislosti s tým, čo on urobil, nie aký je/kým je. Namiesto toho, aby ste mu povedali: „Si taký zlý k sestričke...,“ povedzte radšej: „Keď si jej rozhádzal hračky stalo sa...“
Iný spôsob, ako deti nezahanbiť, je uznať im nedokonalosti. Pretože, kto je dokonalý? Každý z nás má svoje chyby a je dôležité, aby to deti vedeli a najmä, aby vedeli, že ich ľúbime, napriek tomu, čo spravili a rovnako aj potom, ako to vykonali. Naša láska k nim je bezpodmienečná. „Každý niekedy spraví niečo, čo tomu druhému nepadne dobre a možno je smutný. Viem, že si skvelé dieťa. Teraz je dôležité, aby sme prišli na to, čo spraviť, aby sme situáciu zlepšili. Čo myslíš, čo by sme mohli urobiť?“
Dôležité je vysvetliť, čo vlastne ospravedlnenie je. Pochopiť tento koncept je totiž dosť náročné, nič konkrétne a uchopiteľné niekomu nedávame a adresát si nič viditeľné do rúk nevezme. Môžete skúsiť povedať: „To, že povieš – prepáč – ešte neznamená, že ten druhý sa nebude cítiť zle, ani tým neopravíš to, čo si pokazil. Lenže to ani nie je zmyslom ospravedlnenia. Ospravedlnením dávame ľuďom najavo, že nám na nich záleží, že si uvedomujeme svoju chybu a nabudúce sa budeme snažiť ju viac neurobiť. Neospravedlňujeme sa preto, že sme zlí alebo neposlušní, ale preto, lebo sme dosť odvážni na to priznať svoj omyl a pokúsiť sa veci zlepšiť.“
Jedna z najdôležitejších vecí, týkajúcich sa ospravedlnenia, ktoré by deti mali pochopiť je, že súvisí s nimi, nie s tým druhým človekom, ani tým, čo by si ten druhý zaslúžil (podľa ich názoru). „Chápem, že sa ti nepáči, keď ti Miško berie fixky, ale nie je správne, že mu za to nadávaš“.
Byť dieťaťom je náročné, vyrastať a pochopiť celý náš svet, vzťahy a prepojenia, príčiny a dôsledky. Navyše ešte nejaké neuchopiteľné koncepty, ako je ospravedlnenie. Našťastie, detstvo prináša množstvo príležitostí na objavovanie, skúšanie, sledovanie a zisťovanie, čo drobcom sedí viac a čo menej. Niekedy je slnečno, inokedy zamračene a slzavo, s prázdnym a tichým miestom kde sa práve hodí ospravedlnenie. Je to príležitosť na vyskúšanie sily, krásy a čarovnej moci slovíčka – prepáč.
