Psychologické experimenty dokážu vysvetliť správanie jednotlivcov či skupín ľudí, no niekedy si ich autori v minulosti volili nezvyčajné, morálne otázne spôsoby. Niektoré z nich prekročili hranice etiky, morálky, alebo sa z dnešného uhlu pohľadu dokonca môžu javiť sadistické.
Ako sa zrodia tyrani – experiment Tretia vlna
Keď 25-ročný učiteľ dejepisu v kalifornskom meste Palo Alto v roku 1967 vysvetľoval svojim pätnásťročným žiakom udalosti, ktoré viedli k holokaustu, zistil, že mnohí z nich nedokážu pochopiť, kde sa vzala v bežných Nemcoch poslušnosť, v rámci ktorej boli schopní tak desivých činov. Preto sa tento charizmatický a obľúbený pedagóg rozhodol, že najlepšie bude, ak si to vyskúšajú na vlastnej koži. Pripravil pre nich experiment, aby zistili, ako ľahko sa nechajú ľudia ovládnuť strach vzbudzujúcim vodcom a pohltiť akoukoľvek ideológiou.
V zlomový deň vošiel do triedy a správal sa oveľa prísnejšie, než obvykle. Žiakom oznámil: „Dnes spravíme istý pokus, ale nemusíte sa ničoho obávať”. Predstavil im nové pravidlá, ktoré mali deti v triede dodržiavať. Žiaci boli síce prekvapení, ale vnímali to ako zábavu, ktorá ich vytrhne z monotónnosti života bežnej strednej školy.
Jeden z jeho bývalých žiakov v neskoršom dokumente o tomto pokuse povedal, že na začiatku to deti brali ako hru. „Mali sme veľa pravidiel, veľa vecí, ktoré bolo treba urobiť”. Napríklad pozdrav pripomínal nacistické zdvihnutie ruky, pri pýtaní sa museli stáť a otázka mala mať najviac tri slová. Cieľom bolo eliminovať demokraciu a zjednotiť sa. Skupina vyrobila plagáty s logom a heslom Sila vďaka angažovanosti a Sila vďaka disciplíne. Študenti sa tiež nesmeli stretávať vo väčších skupinkách než dvojice, maximálne trojice. Učiteľ im povedal, že ak sa pokusu zúčastnia, dostanú “A”, keď sa však budú snažiť zvrhnúť alebo podkopať autoritu Jonesa, dostanú “F” a pokiaľ sa nebudú chcieť zapojiť, vyženú ich do knižnice.
Jones hovorí, že pôvodne si myslel, že experiment potrvá len jeden deň. Lenže keď vošiel na druhý deň do triedy, všetci študenti vzorne sedeli s rukami za chrbtom a jednohlasne ho pozdravili tak, ako ich to predchádzajúci deň naučil: „Dobrý deň, pán Jones”. Jones v šoku len vydýchol: „Pane Bože”. Jeho pokus pokračoval.
Hnutie naberalo silu
Účasť v hnutí Tretia vlna sa rozšírila na celú sféru života tínedžerov, pravidlá platili nielen v triede, ale v celej škole, aj mimo nej, dokonca i doma. Ak niekto uvidel člena hnutia, ale ten ho nepozdravil špeciálnym zdvihnutím ruky, mohol ho nahlásiť a „páchateľ” bol potom preverovaný. Porušenie pravidiel znamenalo, že vás pošlú do knižnice, a tak vás vylúčia z Tretej vlny. Jeden študent spomína, že nikto nikdy nevedel, kto ho sleduje a môže nahlásiť. Medzi rovesníkmi úplne zlyhala vzájomná komunikácia. Všade sa šírili klebety a tie vyvolávali ďalšie klebety. Prevládla atmosféra podozrievania, obáv a strachu.
Na štvrtý deň Jones cítil, že sa mu experiment vymyká spod kontroly. Hnutie zaujalo žiakov v iných triedach a rozrástlo sa. Začal sa formovať voči nemu aktívny odpor. Učiteľ sa rozhodol pokus ukončiť. Oznámil študentom, že Tretia vlna bola súčasťou národného hnutia a požiadal ich, aby sa zúčastnili zhromaždenia na ďalší deň, kde bude oznámený prezidentský kandidát. Keď sa tam všetci stretli, pustil im televízor, kde sa na obrazovke nedialo nič, bol tam len bielo čierny šum. Všetci boli zaskočení. Po pár minútach im Jones odhalil, že boli súčasťou experimentu, ako zasiať fašizmus v spoločnosti. Stretnutie ukončil tým, že deťom pustil film o nacistoch.
Keď sa všetko skončilo, žiaci si s úľavou vydýchli. Niektorí boli vydesení, ako ľahko sa nechali zmanipulovať k fašistickým myšlienkam a správaniu. Iní potvrdili, že ich tušenie, že nie je všetko v poriadku sa naplnilo.
Tento pokus sa dostal na televízne obrazovky v roku 1981 pod názvom The Wave (Vlna) a v roku 2008 vznikol nemecký film Die Welle. Experiment mal mnoho odporcov, vrátane rodičov a pedagógov, ktorí tvrdili, že Jones využil svoju silu a autoritu, aby vštepil ideológiu nezrelému publiku namiesto toho, aby ich o týchto metódach učil. Pedagóg prišiel o svoje miesto a v školstve už nemohol naďalej pôsobiť.
V každom prípade, z pohľadu simulácie, aký normálny sa môže fašizmus zdať, môžeme tento pokus považovať za úspech. Jasne preukázal radosť z toho, že niekam patríme, vzrušenie z toho, že dokážeme niekoho spomedzi seba vylúčiť, pokoj zo stanovených pravidiel a disciplíny. Potvrdil slová Hannah Arendtovej, ktorá povedala pri súde Adolfa Eichmanna, jedného z hlavných organizátorov holokaustu, že väčšina členov SS neboli žiadni perverzní sadisti, ale boli až hrozivo normálni ľudia.
Experiment Tretia vlna sa dočkal aj filmového spracovania a film má názov The Wave (Vlna).
Obdobný pokus, ktorý dokázal, že z bežných ľudí sa až príliš rýchlo a ľahko môžu stať desiví tyrani prebehol aj v USA.
Milgramov experiment
Stanley Milgram, profesor psychológie z Yaleskej Univerzity, sa preslávil svojimi experimentami z roku 1961. Inšpirovaný súdnym procesom s vysoko postaveným nacistom a jedným z organizátorov holokaustu, Adolfom Eichmannom, sa pokúsil zistiť, či sú ľudia schopní činov v rozpore so svojim svedomím, pokiaľ im to prikáže nejaká autorita. Každého testu sa zúčastnili traja ľudia a každý z nich mal svoju rolu. Jeden bol vedec, a teda autorita, druhý učiteľ a tretí žiak (v skutočnosti herec). Učiteľ bol oddelený od žiaka a mal vykonávať pokyny vedca. Dostal zoznam dvojíc slov, ktoré mal žiaka učiť. Trest za zlé odpovede bol elektrický šok s napätím rastúcim s každou nesprávnou odpoveďou. Napriek tomu, že v skutočnosti herec žiadne šoky nedostával, účastníci experimentu to nevedeli a mysleli si, že bolesť žiakovi skutočne spôsobujú. Mnohí sa neštítili zájsť až na hranicu bolesti svojich „žiakov“. Tieto metódy boli neskôr podrobené veľkej kritike, pretože účastníkov vystavili nadmernému stresu.
V histórii sa však objavili aj desivejšie pokusy, do ktorých boli zahrnuté deti a z dnešného pohľadu sa vymykajú všetkým hraniciam etiky, morálky a svedomia.
Pokus s bábikou Bobo
V roku 1960 sa psychológ Albert Bandura zo Standfordskej university rozhodol dokázať, že správanie, v tomto prípade násilné, sa dá naučiť pozorovaním a imitáciou. Do svojho pokusu zahrnul 72 škôlkarov a jednu obrovskú nafukovaciu bábiku. V rámci pokusu mala časť detí pozorovať, ako dospelý človek desať minút bábiku bije, kričí a nadáva jej. Psychológ zistil, že deti správanie experimentátora napodobňovali. Keď odišiel z miestnosti, pustili sa do bábiky s takou zúrivosťou, ktorá prekvapila aj odborníkov. V roku 1963 Bandura svoj pokus zopakoval s podobnými závermi. Dnes sa na jeho prácu odborná obec díva negatívne, najmä vzhľadom na etickú stránku, keďže drobci boli vlastne vedení k agresívnemu správaniu, čo môže mať z dlhodobého hľadiska zásadný dopad na rozvoj ich osobnosti.
Experiment Malý Albert
Iný rozporuplný pokus sa odohral v roku 1920. V mene vedy spôsobil americký psychológ John B. Watson z Johns Hopkins University fóbiu u malého, pred tým úplne zdravého, chlapčeka. Watson chcel zistiť, či je strach výsledkom učenia. Zvolil metódu spojenia niečoho bežného s niečím, čo nám je nepríjemné a čakal, či táto kombinácia dokáže vzbudiť strach. Do svojho pokusu angažoval osemmesačného chlapčeka Alberta. Ako strach vzbudzujúci subjekt si zvolil bieleho chlpatého potkana. Ten batoľa nevydesil, naopak, vo svojej prirodzenej zvedavosti naťahoval za ním rúčky. Preto pri druhom pokuse priniesli potkana a silno buchli kladivom do tyče za hlavou Alberta. Ten sa, prirodzene, vydesil. Watson potom cielene spájal nepríjemný zvuk s potkanom, až sa drobček rozplakal, keď len potkana uvidel. Vedec spôsobil batoľaťu strašnú fóbiu a nikdy sa nepokúsil vyliečiť ju. Na konci pokusov sa už Albert bál aj zajaca, psa, i bielej brady Santa Clausa. Malý Albert zomrel vo veku šesť rokov a zrejme bol po celý tento čas traumatizovaný bielymi chlpatými predmetmi a zvieratami.
Prípad Davida Reimera
Azda najsmutnejší je príbeh Kanaďana Davida Reimera. Jeho život už krátko po narodení radikálne zmenil professor Johns Hopkins, keď mu pri obriezke, ako šesťmesačnému bábätku, poškodil penis. Zúfalí rodičia ho zobrali k profesorovi psychológie a pediatrie, Johnovi Moneyimu, ktorý bol vášnivý zástanca rodovej neutrality a tvrdil, že rodová identita sa dá naučiť od útleho detstva. Rodičov presvedčil, že ak sa penis nedá napraviť, mali by dieťa nechať podstúpiť zmenu pohlavia a vychovávať ho ako dievčatko. V roku 1967 začal Reimer terapiu, ktorá ho mala zmeniť na „Brendu”. Napriek tomu, že Reimer navštevoval svojho lekára ďalších desať rokov, nikdy sa nedokázal identifikovať ako žena a od svojich 14. rokov žil ako chlapec. Následne začal opačnú liečbu a túžil sa stať mužom. Dostal sa do hlbokej depresie, ktorá v roku 2004 vyústila až do samovraždy.
