„Mami, daj mi s tým pokoj, neotravuj ma,“ vyhlási váš potomok a vám zamrzne úsmev na perách. Má tri alebo trinásť, na tom nezáleží. Ani na tom, o čo ste ho požiadali. Dôležité je, že dieťa je drzé, vám sa toto správanie nepáči a štartuje vo vás všetky tie pocity rodičovskej neschopnosti a zlyhania. Hnev sa kumuluje vo vás i v dieťati. Ako zvládnuť odvrávanie, drzé poznámky a provokačnú mimiku, nedať sa strhnúť búrlivými emóciami a zachovať si v komunikácii chladnú hlavu?
Taký malý anjelik to bol, šťastné a veselé dieťa, roztomilé a večne usmiate. Lenže potom sa naučil hovoriť: „Nie!“ a s rozkročenými nožičkami, aj zamračeným výrazom v tvári si stáť za svojim rozhodnutím, ktoré bolo obvykle v príkrom rozpore s tým, čo požadoval rodič. Kamsi sa stratil detský obdivný pohľad, ktorý dával dospelákovi pocit, že je ten najperfektnejší človek na svete. Teraz namiesto toho krpec prevracia očami a drzo odpovedá na akékoľvek dotazy.
Je to síce obrat o 180 stupňov, ale úplne normálny a z vývojového hľadiska prirodzený. Keď máme pocit, že deti sú akési drzé, najčastejšie niečo pod povrchom skrývajú. Niečo, čo motivuje ich správanie. Zväčša sa s takémuto správaniu uchyľujú vtedy, keď sa cítia bezmocne.
Hľadajte motiváciu dieťaťa
Komunikácia na hrane akceptovateľnosti je vývojová záležitosť, dá sa pochopiť, no v dospelých aj tak vyvoláva hnev a frustráciu. Preto je tak dôležité pokúsiť sa pozrieť pod povrch a nájsť skutočné motivátory detského správania, aby sme vedeli správne zareagovať.
Keď vám syn či dcéra nabudúce drzo odvrkne, prípadne sa vôbec nebude unúvať odpovedať vám, skúste sa v prvom rade zamerať na seba a svoje pocity. Ako tento prístup vnímate, ako sa v danej chvíli cítite? Keď pociťujete, že vo vás narastá hnev, prijmite to, ale nedovoľte mu, aby vás ovládol. Keď máte pocit, že potrebujete ukázať dieťaťu, aj sebe, kto je tu pánom, je to znamenie, že strácate pôdu pod nohami. Teraz je najvhodnejší čas zhlboka sa nadýchnuť a pozrieť sa na situáciu z nadhľadu.
Až potom sa venujte tomu, ako sa cíti vaše dieťa. Možno uvidíte pascu, do ktorej padá veľa rodičov, reagujúcich na to, čo ich dieťa robí, namiesto toho, aby pátrali po tom, prečo robí to, čo robí. Potom sa niet čo čudovať, že správanie dieťaťa sa nemení. Namiesto toho, aby ste sa zamotávali do svojej frustrácie, naučte sa pochopiť svojho potomka. Pokúste sa nasadiť prívetivý úsmev a spýtať sa, čo sa stalo, čo vyvolalo jeho rozladenie. Malým deťom pomôže, ak sa spýtate konkrétnejšie: „Máš pocit, že ti celý deň niekto hovorí čo máš robiť a ako to máš robiť?“, alebo: „Potrebuješ pozornosť?“ Dávajte pozor na to, aby ste nehovorili dieťaťu vy, ako sa cíti ono, vyvolá to v ňom len väčší odpor a vzburu.
Nezabúdajte na to, že deti nie sú žiadni manipulátori, nerobia veci s predsavzatím že: „Budem teraz arogantný/á a uvidím, čo to s mamou spraví“. Ich správanie odráža potreby a emócie, ktoré prežívajú. Reagujú na svoj emocionálny stav a nemusia tušiť dôvody. Ak sa vám podarí odhaliť emóciu za detským správaním, reagujte na ňu láskavo a s porozumením, no jasne ukážte svoje očakávania ohľadom správania. Môžete povedať niečo ako: „Vidím, že ťa rozhodilo, že už musíme ísť domov. Je to v poriadku, že si nahnevaný/á, ale nepáči sa mi, keď sa so mnou rozprávaš takýmto štýlom.“ Potom pozvite dieťa do dialógu a hľadania riešenia jeho problému. Pokúste sa nájsť cestu, ktorá by uspokojila obe strany, vás i dieťa. Ak máte pocit, že dieťa len potrebuje pozornosť, môžete skúsiť ponúknuť pohľad zo svojho detstva: „Keď som ja bola malá a chcela som, aby sa mi mama venovala, povedala som jej toto. A vždy to fungovalo“.
Nehovorte do vetra
Ďalším pravidlom je stáť si za svojim slovom a nevyhrážať sa niečím, čo nebudete vedieť alebo nebudete môcť dodržať. Predstavte si, ako ste boli naposledy u priateľov a vaše dieťa spravilo strašnú scénu. Vo vás stúpala hanba a frustrácia, cítili ste sa v tej chvíli ako neschopný rodič. Okamžite ste siahli po zbraniach najťažšieho kalibru a vytasili ste vyhrážku: „Ak okamžite neprestaneš, ideme domov!“ Ako to celé skončilo? Prestalo dieťa okamžite? Odišli ste domov? Asi ťažko.
Zvoliť ako prvú reakciu vyhrážanie sa, nie je veľmi úspešná taktika. U detí s ňou nepochodíte, pretože nereflektuje potrebu, ktorá je skrytá za ich správaním. Jediné, čo im vyhrážkami hovoríme je, že ich správanie by sa malo ihneď zmeniť a ich potreby sú irelevantné. To však nie je motivácia na zmenu správania. Navyše, ak nedodržíte svoje vyhrážky, ukazujete dieťaťu, že to, čo hovoríte, vlastne ani tak vážne nemyslíte. Prirodzene preto deti budú pokračovať v testovaní vašich hraníc. Dôležité teda je, aby ste si zachovali chladnú hlavu a premysleli si, čo ste ochotní spraviť alebo dovoliť. Ak dieťa aj potom pokračuje v drzom správaní, naučí sa, že toto nie je najvhodnejší spôsob na to, ako primäť rodiča spraviť to, čo chce. Môžete povedať napríklad: „Môžeme sa o tom porozprávať, keď nebudeš prevracať očami/keď prestaneš kričať.“
Podeľte sa o moc
Dôležité je, aby ste umožnili dieťaťu rozhodovať o niektorých veciach, ktoré považujete za prijateľné. Dovoľte mu ochutnať pocit moci a toho, že majú svoj život pod kontrolou. Aj úplne malé deti frustruje, že stále niekto za nich rozhoduje a určuje im všetko, od oblečenia, správania, až po čas chodenia na toaletu a spánok. Ak im doprajete kontrolu nad vybranými aspektmi ich života, je to prvý krok k tomu, že sa vyhnete drzému správaniu. Jeden zo spôsobov je napríklad ponúknuť im na výber z málo možností. Napríklad: „Potrebovala by som, aby si si upratal izbu. Chceš začať kockami alebo autíčkami?“, alebo: „Chceš, aby som ti pomohol, či skúsiš to najprv sama?“ Môže to znieť ako banalita, no v detskom svete, kde často chýba rozhodovanie o nich samých, majú aj takéto možnosti veľký význam, pretože im poskytujú autonómiu a slobodu. Neponúkajte však možnosti, ktoré nie ste ochotní dodržať. Ak sa napríklad vyhrážate, že odídete, potom by ste sa naozaj mali zdvihnúť a ísť, bez ohľadu na námietky hostiteľov, pokiaľ dieťa svoje správanie nezmení. Buďte pokojní, pevní a ponúkajte deťom na výber vždy, keď uvidíte príležitosť.
Najprv pozametajte pred vlastným prahom
Nezabúdajte, že pre dieťa ste najväčším vzorom. Dávajte preto pozor na svoje vlastné správanie. Keď drobec počuje, že bez rešpektu pristupujete k svojmu partnerovi, prípadne nahnevane nadávate na šoféra v aute pred vami, naučíte ho, že sú situácie, v ktorých je normálne správať sa arogantne a drzo. Nemôžete očakávať, že dieťa bude slušné a úctivé, pokiaľ vy takí nie ste. Nič nedokáže znížiť vašu vierohodnosť účinnejšie, než keď budete požadovať slušné správanie od neho a sami nie ste príkladom. Nečudujte sa logickému záveru, ktorý vám môže dieťa šplechnúť do tváre: „Ty keď sa hneváš, tak nadávaš tatovi a ja nemôžem, keď sa tiež hnevám?“ Ak sa nedokážete vyhnúť ohováraniu šéfa, ktorý vás v práci vytočil alebo farbisto vyčítať partnerovi jeho prehrešky, spravte to aspoň bez svedkov. Nech dieťa nepočuje a nevidí reakcie, na ktoré nie ste pyšní.
