http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Je vaše dieťa agresívne? Dajte mu moc

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Malé deti sa často cítia bezmocne. Nemajú nič pod kontrolou, o ničom nemôžu rozhodovať, nevedia hovoriť, na nič nedočiahnu, sú z toho nešťastné a hľadajú spôsob, ako svoju nemohúcnosť odstrániť. / Foto: Shutterstock

Malé deti sa často cítia bezmocne. Nemajú nič pod kontrolou, o ničom nemôžu rozhodovať, nevedia hovoriť, na nič nedočiahnu, sú z toho nešťastné a hľadajú spôsob, ako svoju nemohúcnosť odstrániť. Východisko nachádzajú v agresivite a stávajú sa zúrivými. Odpoveďou na takéto správanie môžu byť mocenské hry. Je to účinný spôsob, ako dať, prostredníctvom hry, dieťaťu do rúk moc a z dlhodobého hľadiska zmierniť či úplne odstrániť jeho útočné výbuchy.


Aké sú to hry? Naomi Aldort, rodinná poradkyňa a terapeutka hovorí, že ich spoznáte ľahko, je to situácia, v ktorej chcete okamžite zakričať: „Nie! Prestaň!“ Povedať však dieťaťu, aby prestalo s tým, čo robí, je ľahké, väčšinou však práve keď chcete povedať: „Dosť!“, začína dieťa tvorivú hru. Pokiaľ nejde o nebezpečnú situáciu, napríklad, že ide vbehnúť na cestu, skúste namiesto okamžitého stopnutia radostne zvolať: „Ó, nie, čo sa to stalo, čo teraz?“ Prijmite pozvanie k hre a hrajte ju až do tej chvíle, kým vám dieťa nepovie, aby ste prestali. Možno sa to zdá únavné a náročné na čas, no v skutočnosti nakoniec zaberie hra menej času než boj proti dieťaťu. S úsmevom na tvári a šibalským výrazom mu preto povedzte: „Čo s tým spravíme?“

 

Prečo hrať mocenské hry

Pocit bezmocnosti môžu malé deti zažívať často a opakovane. Podľa N. Aldort je však práve táto emócia spúšťačom hnevu a agresie, alebo naopak, rezignácie a depresie. Vo svojej knihe Vychovávame deti a rastieme s nimi uvádza, že: „Najvšednejší a zjavný spôsob, ako dieťa prejavuje bezmocnosť, je popieranie a napádanie druhých.“ Preto by sme nemali brať deťom moc, ale dopriať im jej chuť v pohodlí a bezpečí domova. Keď podporujeme potrebu hrať podobné hry, získavajú bezpečný ventil pre zadržiavané emócie a nemusia svoju moc prejavovať násilím. Deti, ktoré si potrebu ovládať a cítiť sa silné uspokoja doma, sa ľahšie zapájajú do činnosti na verejnosti a viac ich to baví. Keď sa špinavá bielizeň vyperie doma, nemá dieťa potrebu využívať vašu zraniteľnosť na verejnosti, aby prejavovalo svoju moc.

Všimnite si, kedy dieťa takéto hry začne, napríklad, keď ste práve uložili bielizeň alebo upratali kocky lega do škatule. N. Aldort spomína svoju príhodu, keď sa vrátili z nákupu, ich prostredné dieťa vbehlo domov a keďže nemajú na dverách zámky, iba závoru, rýchlo ju zaklaplo. Potom si prilepilo tvár na sklo a s veľkými šibalskými očami sa dívalo, očividne si mysliac: „Tak, teraz som vás dostal.“ Namiesto toho, aby sa na syna nahnevali a rozkázali mu, nech ich okamžite pustí dnu, celá rodina pristúpila na jeho mocenskú hru. Zopäli prosebne ruky, pokľakli a prosili ho, nech ich vpustí dovnútra, lebo sa im všetko jedlo pokazí. Samozrejme, syn ich nepustil. Začali teda hrať predstavenie, bavili sa, že kde budú spať, keď sa nedostanú dnu. Jeden povedal: „Ja budem spať na lavičke.“ Niekto ďalší zareagoval: „Nie, ja tam budem spať. Dobre, tak ja budem pod lavičkou.“ Dohadovali sa a hovorili: „Kto tam bude, veď máme len jednu lavičku.“ Rozhovor pokračoval tým, že niekto chcel spať na zemi, ale to sa nedalo, lebo tam bola zima. Popri tom, tváriac sa smutne a zúfalo, stále syna prosili, aby ich už pustil. Po nejakom čase sa konečne vládca uráčil a otvoril dvere. Rodičia i súrodenci sa mu klaňali a vrúcne mu ďakovali.

Nedá sa očakávať, že k zmenám správania dôjde okamžite. Emocionálny vývoj sa zvyčajne neprejavuje hneď a jednoznačne, ale skôr postupne a nečakane. Často si to uvedomíme až po dlhšej dobe, že dieťa nemá rušivé správanie. Musíte mu preto dôverovať, že vie, prečo začína podobné hry a ako z nich získa prospech.

 

Pravidlá mocenských hier

Zásadná vec je nebrať dieťaťu vedenie. Keď hráte s deťmi hry o moc, mali by ste zanechať vlastné tvorivé snahy. Neokrádajte dieťa o jeho „predstavenie“. Prijímajte jeho riadenie a hrajte podľa jeho réžie. Len čo preberáte hru a meníte ju, beriete dieťaťu moc z rúk. Keď to urobíte, zrušíte emocionálny prospech, ktorý dieťa z hry má. Dochádza k boju a potom to celé pokračuje ešte dlhšie, kým vzniknutý hnev pominie, než keby sa hra dohrala podľa dieťaťa. Naopak, po dlhej a zábavnej mocenskej hre sa všetci cítia dobre a v spojení.

Začnite s takým typom mocenských hier, kde nie je žiaden prvok deštrukcie. Napríklad, ako N. Aldort uvádza vo svojej knihe, kôš na bielizeň. Nejde o mokré veci, ktoré by mohli znehodnotiť ďalšie veci, navyše sa kôpka bielizne nezväčšuje, takže tam nie je potenciál, aby sa vám to vymklo z rúk a došlo k veľkej škode.

 

Ako prebieha hra o moc

Predstavte si bežnú situáciu, oprali a ožehlili ste bielizeň. Komíny tričiek a košieľ sa týčia uhladené na stoličke, keď vojde do miestnosti váš drobec a nahnevane ich jedným šmahom ruky zhodí. Všetky uložené veci sú teraz na zemi. Čo urobíte? To je jednoduché. Pozbierajte ich a hravým tónom povedzte: „Tak, už je to hotovo. Dúfam, že to Lucka zase nerozhádže. Ách, nie. Zase to spravila.“ A hráte stále dookola.

Podobne sa môžete hrať, keď vám nahé batoľa uteká po celom byte, lebo si nechce obliecť plienku. Naháňajte ho a predstierajte, že ho nemôžete chytiť a nasadiť mu ju. Kľúčovým momentom je, že hru nesmiete zastaviť vy. Ak to spravíte, dieťa pochopí, že ste len predstierali, že má možnosť o niečom rozhodovať, ale v skutočnosti ste mali moc v rukách po celú dobu vy. Naháňajte sa, až ho chytíte, predstierajte, že nemôžete lapiť dych, ste vyšťavení a unavení. Potom ho chyťte a pevne držte, tvárte sa, že ho už nepustíte a s úľavou mu povedzte: „Tak, už ťa mám, už mi neutečieš.“ Potom nechajte drobca, aby sa vám vykrútil z objatia a podarilo sa mu ujsť. Snažte sa hru dramatizovať, môžete akože únavou padnúť na zem, tváriť sa, že sa už nevládzete ani zdvihnúť. Buďte herci a užívajte si to. Toto sa bude opakovať mnoho krát, pripravte sa na to. Môže to trvať aj tri hodiny. Takže pokiaľ nemáte veľa času, nezačínajte hru o moc. Ideálne je začať, keď ste všetci doma, aby ste sa vládali striedať, napríklad s manželom, či starším súrodencom. Ak ste to ešte nikdy nehrali, počítajte s tým, že prvé dva razy musíte začať hru o siedmej, ak chcete uložiť drobca o desiatej. Pre neho to bude prekvapenie, bude sa čudovať, čo sa stalo jeho tatovi, že sa hrá takýmto štýlom, bude ho to baviť a nebude chcieť prestať. Dobrá správa je, že je to len dočasné. Ak budete tieto hry hrávať dlhšie, napríklad každý deň, nebudú trvať viac než dvadsať minút. Pri prvom raze, keď to vyskúšate, dieťa pôjde až na doraz, kým bude vládať, pretože je presvedčené, že sa takto hráte naposledy, a preto si to chce maximálne užiť. Neváhajte sa takto hrať každý deň. Drobec si po čase uvedomí, že sa to opakuje, bude si istý, že to nie je poslednýkrát a hru postupne sám skráti. Keď deti pochopia, že tú hru s nimi hráte raz, dva, či trikrát denne, dostanete sa na približne pol hodinu denne.

Je to aj pre rodičov výborná terapia. Niektorí sa boja, že ich dieťa „premôže“, že sa nebude riadiť ich pokynmi a prekročí hranice, ktoré mu stanovili a za chvíľu im to celé prerastie cez hlavu. Tento strach však musíte prekonať. Potrebujete na to odvahu a ak ju nájdete, získate tým veľa. Navyše, ak máte potrebu dieťa ovládať, pravdepodobne ste zažívali pocit bezmocnosti sami na vlastnej koži. Hraním tejto hry tak môžete aj vy prejsť procesom vlastného uzdravenia.

 

Príklady mocenských hier

Typická je hra pri prezliekaní. Dieťa pred vami uteká, schováva sa, vy ho naháňate a pri tom lamentujete: „Ach nie, zase mi Miško utiekol. Veď ja ho nikdy takto nedohoním.“ Môžete začať lapať po dychu, akože nevládzete, alebo to vystupňovať a štvornožky sa k nemu pomaly blížiť. Napokon môžete skončiť na zemi a po bruchu sa k nemu plaziť. A keď vám sám dovolí obliecť mu napríklad ponožku, poďakujte mu ako kráľovi. „Vaše veličenstvo mi dovolilo obliecť ponožku, veľmi pekne ďakujem.“

Ďalším príkladom je, keď sedíte na toalete a dieťa sa chce s vami hrať. Chodí za vami, ale vy nemôžete odísť. Skúste ho poprosiť: „Prosím, nezatváraj ma tu. Bojím sa tu sama.“ A drobec zavrie dvere naschvál. Potom ich otvorí, aby vás oslobodil. Takto to môže opakovať, kým ho to samého neprestane baviť.

Ďalší príklad je, keď dieťa používa škaredé slová a vy predstierate, že vás to uráža.

 

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Disciplína detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.