Reč je úžasný spôsob sebavyjadrenia, vďaka nej dokážeme reagovať a ovplyvňovať svet, vyvolať niekomu na tvári úsmev alebo privodiť mraky. Lenže slová sú aj príliš obmedzujúce, keď sa do nich pokúšame vtesnať všetky pocity a emócie. Deti so svojou základnou slovnou zásobou to majú ešte náročnejšie. Je preto na nás, na rodičoch, aby sme za slovami hľadali skutočný význam a pochopili skutočnú informáciu, ktorú nám chcú deti sprostredkovať. Nie je to jednoduché, ale je to dôležité. Ak odhalíme pravé pocity, potreby a túžby, dokážeme lepšie reagovať, prehĺbiť náš vzťah a dodať im pocit istoty a lásky.
Deti sa prirodzene pokúšajú ovplyvniť svet okolo seba. Nemajú to jednoduché, lebo ich bytie ohraničujeme rôznymi obmedzeniami, príkazmi, zákazmi, zvýšením hlasu. Niekedy si na obhájenie svojho životného priestoru drobci vyberajú formu, ktorá nám prekáža, ako napríklad slzy, hysterické scény, či vyjednávanie. To posledné prichádza vtedy, keď už vedia hovoriť.
Lenže rozširovanie slovnej zásoby ešte neznamená, že dokážu rečou presne vyjadriť svoje pocity. Aj dospelým to niekedy robí problém. To, čo nám deti pod vplyvom frustrácie, hnevu, sklamania, či vyčerpania povedia, ešte nemusí odrážať ich skutočné vnútorné prežívanie a často nám nedáva zmysel. Lenže ak si dáme tú námahu a pokúsime sa pozrieť za hranicu slov, odhalíme ich skutočné potreby, túžby a pocity. Takto ich budeme môcť lepšie pochopiť, učiť ich a viesť, vštepiť do nich hodnoty, ktoré považujeme za dôležité.
Niekedy sa nás deti niečo pýtajú, ale v skutočnosti hľadajú odpoveď na niečo úplne iné. Napríklad vás dieťa zaskočí otázkou: „Čo bude, keď sa rozvediete?“ alebo „Keď deti urobia niečo zlé, pôjdu do basy?“ Odpovedzte mu pravdivo, opíšte reálne fakty. Okrem toho však porozmýšľajte nad tým, či nehľadajú spôsob uistenia. „Chceš vedieť, či uvažujeme o rozvode?“, prípadne: „Deti do basy nemôžu ísť, sú ešte malé a učia sa. Aké zlé veci si myslel?“ Neuisťujete ho o tom, že sa nič zlé nemôže stať, ale o tom, že nech sa stane čokoľvek, budete ho ľúbiť a chrániť. „Ak si spravil niečo zlé, chápem. Vážim si, že si mi o tom povedal. Máš nejaký nápad, ako by sme to mohli riešiť a čo by sme mohli urobiť, aby sa to v budúcnosti už nestalo?“
Za slovami sa skrývajú emócie
Ak máte doma dve a viac detí, určite vám nie je neznáme tvrdenie: „Jemu si pomohla obliecť sa a mne nie“, prípadne niečo v štýle: „Alica začala, lebo mi zobrala bez dovolenia lietadielko“. Je to sklamanie, za ktorým sa môže skrývať dôležitá informácia o tom, ako vás vnímajú, ako berú váš spoločný vzťah, alebo čo ich trápi. Pri porovnávaní sa s iným dieťaťom pravdepodobne cítia, že ich ľúbite menej, alebo ten druhý má väčšiu silu. Preto sa zamerajte na tento kľúčový moment. Iste, trápi vás, že syn udrel dcéru alebo dcéra kopla syna a chcete primárne riešiť zranené dieťa, aj keď ten prvý mal svoj dôvod, prečo spravil to, čo spravil. Lenže najdôležitejšie je uchopiť emóciu drobca a zareagovať na ňu, aby ste mohli nájsť spoločné racionálne riešenie. Pomôže, ak mu poviete: „Máš pocit, že sa Alici venujem viac ako tebe? Chápem, že sa ti nepáči, ak sa jej zastanem, keď ju udrieš.“ Tým, že prijmeme pocit dieťaťa, nemeníme ho, vďaka čomu cíti, že nie je neposlušné, že ho netreba naprávať, že ho stále ľúbime a dôverujeme, že si poradí. Dieťa sa tiež nebude musieť brániť voči nám, čím uľahčíme priebeh ďalšej konverzácie, keď budeme chcieť prísť k záveru a ponaučeniu do budúcnosti.
Nech sa akokoľvek snažíme, aby sme boli milujúcimi rodičmi a svoje deti staviame na popredné miesta v našom hodnotovom rebríčku, príde chvíľa, keď nemôžeme reagovať ihneď na ich potrebu a vyhovieť jej. Rodičia toho musia stíhať v priebehu dňa mnoho, prácu, nákupy, vzťahy. To, že deti nedostanú svoju dávku pozornosti, tepla, príjemnej náruče ich síce nepoloží, ale môžu sa cítiť opustené, smutné, bez rodičovskej ochrany. Úprimne, podobne to máme aj my, dospelí. Bez opory najbližších reagujeme na svet navôkol inak, než keď cítime, že nás niekto podporuje, stojí za nami a je tu pre nás. Rovnaká detská túžba sa môže prejaviť s rachotom ako veľká emócia. Toto je pre nás signál, že niečo nie je v poriadku. Slová detí sú viac odrazom ich frustrácie, zranenia a ich neschopnosti to presne pomenovať. Ak na vás váš rozkošný syn, či dcéra skríkne, že vás nenávidí, nemyslí to tak. V skutočnosti vás stále ľúbi, potrebuje a chce, ale nevie sa k vám inak priblížiť. Ideálne je, ak mu takúto možnosť poskytnete. Nechajte ho, nech dostane zo seba negatívne emócie. Nemusíte ich zastavovať, meniť, naprávať. Sú to emócie, neznamenajú, že vás dieťa neposlúcha. Dieťa má dôvod, prečo cíti to, čo cíti. Takýmto spôsobom vám dáva vedieť, že túži po tom, aby ste sa mu aspoň chvíľu venovali, potrebuje cítiť vašu prítomnosť, lásku, nehu, ochranu a bezpečie. Berte túto situáciu ako príležitosť, aby ste mu dali, čo žiada. Buďte s ním a venujte sa mu. Ak práve nemôžete, nevadí, povedzte mu, že za ním prídete večer pred spaním a prečítate mu rozprávku, alebo sa pôjdete pred večerou spolu prejsť. Bude to váš spoločný čas, kedy vás nebude nikto rušiť. Tiež pomôže, ak si na spoločné chvíle vyčleníte istú časť dňa a vytvoríte si vlastný rituál. Dieťa bude vedieť, že sa môže spoľahnúť na vašu prítomnosť, že si nájdete priestor na to, aby ste boli spolu.
Neschopnosť je len dočasný pocit
Pochybnosti dieťaťa sa môžu tiež pretransformovať do slov, ktoré nerád počuje azda každý rodič. „Nedokážem to.“ To, že váš syn, či dcéra chce zložiť zbrane ešte pred tým, než sa pustí do boja, môže byť znamením, že sa boja spraviť chybu alebo prehrať. Je to príležitosť pre rodiča podporiť jeho sebavedomie, pomôcť mu postaviť sa výzve čelom alebo zdravo zariskovať. Pokúste sa dieťaťu vysvetliť, že to neznamená, že niečo nedokáže, ale že teraz, v tejto chvíli možno nemá dostatok energie, elánu, vedomostí, aby to spravil. Všetci máme na učenie sa rôzne metódy, a preto je dôležité, aby dieťa vedelo, že ak sa na niečo necíti v jednej chvíli, onedlho to môže byť úplne opačne. Ak niečo nespraví, nie je to preto, lebo je hlúpe, či nešikovné, ale preto, lebo potrebuje ešte trochu času, skúseností, či iný spôsob vysvetľovania. Ako príklad si môžete vziať stŕpnutú nohu. Na začiatku to cítime ako nepríjemné mravčenie a keď sa pokúšame na ňu stúpiť, vôbec to nejde. Časom sa však noha poddá a dokážeme spraviť prvý, neskôr aj druhý a tretí krok. Neprestaneme a snažíme sa tŕpnutie rozchodiť. Chodíme a došľapujeme na stŕpnutú nohu dovtedy, kým sa nám nepodarí opäť chodiť ako pred tým, akoby sme ju nikdy stŕpnutú nemali. Podobne to funguje aj v našom mozgu. Tiež je ako sval, ktorý sa časom a tréningom mení, spevňuje a myslenie zefektívňuje. Ak dieťa pochopí, že môže zlyhať a má stále vašu podporu, v konečnom dôsledku po povzbudíte, aby sa nevzdávalo. Chyby nerobí len ten, čo nič nerobí. Vďaka nim sa môžeme posúvať dopredu, učiť sa a vedieť, ako to spraviť nabudúce lepšie. Zriedkavo sa nám podarí dosiahnuť úspech na prvýkrát. Je to skôr o tom byť odvážny na to, aby sme sa nevzdali po prvom neúspechu.
