Články: Pre študentov
O projekte


 

Za agresivitou vášho dieťaťa môže byť aj strach

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Shutterstock
Máte doma dieťa, ktoré sa v sekunde dokáže zmeniť z milého dieťatka na rozzúrené levíča? Za touto premenou môže byť strach a úzkosť, preoblečené za hnev a zúrivosť. / Foto: Shutterstock

Máte doma dieťa, ktoré sa v sekunde dokáže zmeniť z milého dieťatka na rozzúrené levíča? Skúste pouvažovať nad tým, či za touto premenou nestojí strach a úzkosť, preoblečené za hnev a zúrivosť. Ak áno, najefektívnejší spôsob, ako pomôcť drobcovi poradiť si s tým, čo sa v ňom deje, je vysvetliť mu to. Vďaka pochopeniu sa dokážu deti zamerať na svoju silnú stránku, aby zvládli svoje správanie a ovládli negatívne prejavy vlastných emócií.


Úzkosť a strach sa vie u detí prezliecť do viacerých podôb, od typického vyhýbania sa očnému kontaktu, schovávania sa za nohy rodičov, až po hysterické záchvaty, dramatické scény a agresivitu. Bohužiaľ, keď úzkosť ovládne deti, ich mozog zaregistruje nebezpečenstvo a podľa toho začne vydávať príkazy. Niekedy drobci ani nechcú robiť zlé, či nesprávne veci, no jednoducho nemôžu inak, než počúvnuť príkazy svojho mozgu. Preto, ak budeme vedieť, čo sa deje v ich hlavičkách, ľahšie porozumieme ich správaniu. Následne im budeme môcť efektívnejšie pomôcť zvládať nepríjemné situácie inak, vhodnejším spôsobom, než to robia teraz. Kľúčové je, aby dieťa pochopilo, prečo robí, to čo robí. V tomto mu môžu pomôcť dospelí v jeho okolí, ktorí budú vedieť, že jeho správanie riadi úzkosť, nie túžba robiť niečo zlé.

 

Ako úzkosť ovláda mozog

Podľa vedcov z Amerického národného inštitútu mentálneho zdravia za úzkosťou stojí malá  časť mozgu, nazývaná amygdala, ktorá funguje ako komunikačná spojnica medzi dvoma časťami mozgu. Tou, ktorá spracováva prichádzajúce zmyslové signály a tou, ktorá ich interpretuje. Amygdala môže do mozgu poslať správu o vysokom ohrození a vyvolať adekvátnu reakciu tela. Nemusí pritom ísť o skutočné ohrozenie, táto reakcia prebehne aj pri vymyslenom nebezpečenstve. V dôsledku toho sa do tela začnú vyplavovať hormóny, napríklad stresový hormón kortizol, či adrenalín, aby telo posilnili a zrýchlili. To sa dostane do známeho štádia „útoč alebo uteč“. Je to veľmi prirodzená reakcia, vďaka ktorej ľudstvo dokázalo prežiť už tisícky rokov. Takto funguje a má pracovať každý zdravý mozog.

Mozog tých, ktorí trpia úzkosťou je presne takýto, len je navyše až príliš ochranársky. Častejšie zbadá ohrozenie aj tam, kde ho iní nevidia a stlačí povestný červený gombík, len tak, pre istotu. Pre majiteľa takéhoto príliš opatrného mozgu to môže byť veľmi nepríjemné, pretože bez varovania a často zbytočne posiela telo do útoku alebo úteku.

Pre deti, ktoré trpia úzkosťou, predstavuje množstvo nových situácii potenciálne ohrozenie a vyvoláva v nich stres. Automatická okamžitá reakcia tela ich nastaví na útok alebo útek, čo navonok môžeme vidieť ako búšenie srdca, bolenie bruška, triašku, zvracanie. Podľa odborníkov je jedným z najefektívnejších spôsobov, ako zastaviť túto reakciu tela, fyzická aktivita. Ak by išlo o skutočné ohrozenie, deti by za svoj život bojovali, alebo by sa snažili utiecť. Keď to však reálne nehrozí, napumpované chemikálie spôsobujú spomínané vonkajšie efekty. Pri spojení úzkosti s hnevom, nájdete u detí spoločné znaky hysterických scén, napríklad dennú dobu, kedy sa stávajú, častejšie v neznámom prostredí, alebo pri emocionálnom preťažení.

 

Úzkosť pod rúškom hnevu

Úzkosť sa často prezlieka za hnev, pretože mozog si vyberie z dvoch možností – útoč alebo uteč – tú prvú. Nezáleží na tom, že neexistuje nič, za čo by skutočne mal bojovať, keď si mozog myslí, že vidí problém, koná tak, akoby skutočne bol. Funguje to podobne, ako hlásič požiaru. Ten sa rozhučí zakaždým, keď zacíti dym, nezáleží na tom, či naozaj horí alebo vám zhoreli koláče v trúbe. Spustí alarm, pre istotu. Pokiaľ ide o mozog úzkostného dieťaťa, niet sa čo čudovať, že spúšťa alarm vždy v prítomnosti neznámych ľudí, v novom prostredí, v ešte nezažitej situácii, pri kritike, sklamaní, vysmiatí, hanbe, neúspechu, jednoducho pri všetkom, kde je existuje možnosť, že sa stane niečo zlé, nepríjemné. Keď je mozog v stave útoku, dodáva telu fyzické zdroje, aby sa dokázalo vyrovnať s potenciálne hrozivou situáciou. Je to automatická a okamžitá reakcia. Je taká rýchla, že nie je čas zvažovať, či je ohrozenie skutočné alebo nie. Deti sa časom, samozrejme, naučia vychádzať s ľuďmi v okolí, budú poznať techniky na zvládnutie strachu z nového prostredia, naučia sa emocionálne a sociálne zručnosti. V tomto momente, keď sú ešte malé, to však s pokojom a prehľadom ešte nedokážu. Dospelí im môžu pomôcť, pretože agresívne výbuchy musia ovládať, no najdôležitejšie pre rodičov a okolie je, pochopiť, čo sa v hlavách malých nahnevaných drobcov vlastne deje. Možno je pod povrchom výbuchov a dramatických ukričaných scén malé bojazlivé dieťa, ktoré túži po bezpečí a pokoji.

 

Ako pomôcť deťom s agresiou vyvolanou úzkosťou

Najdôležitejšie je vysvetliť deťom, čo sa s nimi deje. Ak to pochopia, dokážu si s tým ľahšie poradiť. Nemusíte ich zahrnúť dlhým a odborným opisom, informácie môžete dávkovať postupne a jednoducho, detsky príťažlivou rečou. Vysvetlite im, že hnevať sa je úplne normálne a každý človek sa niekedy nahnevá. Aj dieťa sa hnevá, lebo jeho mozog mu tak velí, aby ho ochránil. Mozog je ako bojovník, ktorý pozbiera všetky svoje zbrane, kyslík, hormóny, adrenalín, lebo chce, aby bol drobec silný a dokázal si poradiť s nebezpečenstvom. Za nebezpečné môže mozog považovať novú situáciu, prostredie, ľudí. Mozog situáciu vyhodnocuje rýchlo, tak veľmi, že si to ani neuvedomujeme. Niekedy však nedokáže reálne odhadnúť, či naozaj niečo hrozí, alebo sa mu to len zdá. Napriek tomu však pracuje ťažko, aby drobca ochránil. Keď zapne ochranné pochody, zároveň zapína aj emócie. Tie môžu prerásť do obrovských rozmerov, ako je neutíšiteľný plač, či hrozivý hnev. Je to  v poriadku a je to len výsledok skvelej práce mozgu.

Dobrá správa je, že mozog môžeme natrénovať. Iste, vždy bude ochranársky a tak je to dobre, ale dá sa naučiť, že niekedy nie je nutné sa tak veľmi obávať. Vhodná reakcia, ako stíšiť rozhorúčený mozog, je dýchanie. Je ešte iná časť mozgu, vpredu (prefrontálny kortex), ktorá dokáže upokojiť nabudený mozog (amygdalu). Veľmi jej pri tom pomôže dýchanie. Preto je dôležité, naučiť sa zhlboka dýchať. Dieťa sa to môže naučiť tak, že bude predstierať, že má pred sebou horúcu polievku. Nosom vdýchne jej vôňu a ústami sa ju bude snažiť ochladiť. Ďalší spôsob je, porozprávať sa, buď nahlas alebo potichu v hlave, so svojím malým bojovníkom v mozgu. „Je to v pohode, bojovník. Viem, že ma chceš chrániť, ale tu sa nič strašné nedeje.“ Iný vhodný spôsob je pokúsiť sa získať odstup od situácie a pozrieť sa na ňu ako na film.


Čítajte viac o téme: Strach
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.