Ak máte doma ustráchané, citlivé dieťa, iste považujete rodičovstvo za vyčerpávajúcu, nikdy nekončiacu úlohu. Budíte sa v noci na jeho plač, len aby vám medzi vzlykaním povedalo, že sa bojí ísť do škôlky, lebo sa s ním zajtra Peťko nebude baviť, chlácholíte ho ráno, keď vás so strachom v očiach prosí, aby ste ho nedávali do školy, lebo môže zhorieť. Ste neustále na špičkách a snažíte sa spraviť všetko preto, aby ste jeho úzkosť zmiernili. Pri takom vypätí si len málokedy dokážete nájsť chvíľku pre seba, aby ste zistili, čo všetko úžasné vás tento uzlíček obáv naučil.
Čeliť strachu tvárou v tvár
Koľkými obavami sa nechávame zožierať, hoci existujú len v našej hlave? Ležíme večer v posteli, predstavujeme si danú situáciu, hľadáme možnosti jej riešenia, predpokladáme reakciu druhej strany a snažíme sa nájsť na ňu najvhodnejšiu odpoveď. Potom to celé ešte niekoľko krát otočíme hore dolu a zase naspäť, až vyčerpaním zaspíme. Ráno sa zobudíme a s obavami sa pokúsime situácii vyhnúť, no keď to nejde, odhodláme sa ju reálne riešiť. Často sa ukáže, že hrôza, ktorej sme sa obávali, vôbec nebola na mieste a všetko najhoršie sme skutočne prežili len vo vlastnej hlave.
Tí rodičia, ktorí majú bojazlivé deti, už dávno vedia, že nemá význam odstraňovať im z cesty všetky prekážky, ktoré by drobcom mohli spôsobiť úzkosť. Odborníci sa zhodujú v tom, že ak pomáhame deťom vyhýbať sa potenciálne rizikovým situáciám, budú sa síce z krátkodobého hľadiska cítiť lepšie, no neskôr sa im to môže vypomstiť a podporiť nárast ich úzkosti. Ak sa napríklad vaša dcéra bojí susedovho psa, nie je riešením chodiť po schodoch, aby ste ho náhodou nestreli vo výťahu. Cieľom nie je úplne odstrániť strach v deťoch, ale pomôcť im ho zvládnuť. Dieťa sa naučí fungovať aj so strachom a ako vedľajší produkt sa dostaví zmiernenie úzkosti. Preto je lepšie sa napríklad na spomínaného psa dívať najprv z okna, neskôr ho vidieť hrať sa na lúke, o nejaký čas sa pokúsiť priblížiť sa k nemu a vo finále ho môže dcéra aj pohladkať. Deti sú totiž oveľa silnejší bojovníci, než im niekedy dovolíme byť. Je lepšie chytiť ich za ruku a pozrieť sa strachu do očí, namiesto toho, aby sme sa otočili a vzali nohy na plecia.
Slová majú obrovskú váhu
Bojazlivé deti bývajú často oveľa citlivejšie, než ich rovesníci. Preto na nich aj výraznejšie vplývajú slová, ktoré im okolie hovorí. Dokážu si ich význam vyložiť tak, že v nich pocit strachu ešte narastie. Vystresujú sa kvôli negatívnym myšlienkam a dokážu sa viniť za svoju úzkosť, čím trpí ich sebavedomie. Vidia povestný pohár ako poloprázdny, nie poloplný a s obavami vítajú každé nové ráno. Rodičia úzkostlivých detí vedia, že svojimi slovami im môžu pomôcť dosiahnuť až na hviezdy, alebo ich zraziť na zem. Ak podporia dieťa, aby im rozpovedalo svoje obavy, nikdy nereagujú podceňovaním strachu: „Ale prosím ťa. Neboj sa, si ok, vidím to.“ Neuznanie pocitov dieťaťa ešte neznamená, že ich dieťa necíti. Teda ak mu rodič povie, že je v poriadku, to je jeho uhol pohľadu, nie videnie dieťaťa. Namiesto toho dieťa vidí, že mu rodič nerozumie, nepočúva, nevníma. Vhodnejšia reakcia preto je: „Áno, vidím, že sa bojíš. Povieš mi, prosím, čoho?“ A následne sa rozvinie dialóg o detských emóciách a strachoch. Čím viac sa do neho rodičia snažia vniesť pozitívne aspekty a nájsť dobré znaky v danej situácii, tým viac sa začne aj dieťa zameriavať na kladné veci. Slová aktívne ovplyvňujú to, ako deti vidia a vnímajú svet navôkol. Rodičia im preto pomáhajú naštartovať vnútorný dialóg a je len na nich, či sa bude niesť v pozitívnom alebo negatívnom tóne.
Zrkadlo je vždy po ruke
Deti sa na nás dívajú. Stále. Dokonca aj vtedy, keď si myslíme, že nie. Sledujú naše reakcie, slová, emócie. Vidia naše každodenné rozhodnutia. Tí, ktorí majú úzkostlivé deti vedia, že sú veľmi pozorné. Neujde im ani ten najmenší detail. Spozorujú jemné zachvenie v hlase, zmenu tónu, podfarbenie vety. Zachytia akúkoľvek emóciu a ako hromozvod ju prevedú od dospelého k sebe. Nie ste v pohode, lebo šéf vám posunul termíny? Vadí vám, že susedov pes štekal až do noci a vy ste sa nevyspali? Chceli ste, aby vám partner zavolal, no on na to zabudol a vás to popudilo? Vaše dieťa vám to všetko ukáže. Kvôli nedorozumeniu so šéfom, začne hneď ako ho vyzdvihnete zo škôlky kričať, že nechce ísť domov. Kvôli susedovi bude hádzať o zem všetkým, čo mu príde pod ruku. Kvôli zabudnutému telefonátu môžete očakávať hysterickú scénu. Boli ste nervózni? Deti sú teraz ešte viac. Hnevali ste sa? Deti sa v tejto chvíli jedujú ešte viac. Niečo vás frustrovalo? Deti sú vytočené viac. Sú spoľahlivým detektorom zmeny nálad a tie negatívne dokážu prevziať a predviesť s dokonalosťou umelcov. A nepomôže ani nemenná tvár hráča pokru. Ony vedia, kedy sú emócie úprimné.
Táto prenosová cesta však funguje aj pozitívnym spôsobom. Ak napríklad veríte svojmu potomkovi, že zvládne nástup do škôlky a bude v nej spokojný, prenesiete to aj na neho a odlúčenie ľahšie zvládnete. Nejedna mama neistého dieťaťa spomína na chvíľu, keď sa blížili k budove škôlky, ona veriac, že všetko dobre dopadne a dieťa sa k nej otočilo a povedalo: „Dobre, už to zvládnem, ďakujem, mami.“ Potom pustilo jej ruku a odhodlane vošlo samé do triedy. Hoci dieťa môže zrkadliť strach rodiča, rodič musí vedieť, že jeho strach nie je totožný so strachom dieťaťa. Nemôže predpokladať reakcie a strach svojho potomka, vytvárať si v hlave vlastné scenáre, ako sa situácia vyvinie. Pretože sa môže často mýliť.
Stačí deťom trochu viac veriť, aj tým bojazlivým. Aj ony sú silné, navyše s chápavým rodičom po boku dostávajú posilu navyše. Vyzbrojené dôverou milujúcich rodičov dokážu zvládnuť čokoľvek, čo im život pripraví. A opätovne túto dôveru zrkadlia svojim rodičom.
