http://gdesk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=bIfqjxSCW5iir5JNBJNm0qRvjw0GVxuO1tHY2UQfBw7.L7/fastid=imwclllnjwapzomcwmeazhzdhglo/stparam=zlphhwgtbt/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.instudy.sk/?utm_source=eduworld&utm_medium=banner&utm_content=&utm_campaign=2019_eduworld_longterm
Články: Pre študentov
O projekte

 

Deti sa od nás učia aj vtedy, keď to nevidíme

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Big Stock
Deťom nič neujde. Sledujú nás stále, aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. / Foto: Big Stock

Byť deťmi, je náročné. Musia sa veľa naučiť, preto sa dívajú, počúvajú, pomaly si vytvárajú rám svojej budúcnosti a šablónu dospelého, ktorým raz budú. My, rodičia, máme krásnu i frustrujúcu úlohu, pretože na potomkov máme tak zásadný vplyv. Pritom sami nie sme dokonalí, naše chyby, aj vďaka drobcom, vidíme ako v zrkadle. Našťastie, nemusíme byť perfektní, aby sme boli pre nich úžasní.

Deťom nič neujde. Sledujú nás stále, aj vtedy, keď si to neuvedomujeme. Ich náplňou je všímať si všetko navôkol, pripomínať zabudnuté, odhaľovať skryté. Pre nás, rodičov, je to dobrá i zlá správa zároveň. Máme zarezervované miesta v prednom rade, aby sme ich videli ako rastú, vyvíjajú sa a učia, hľadajú svoje miesto vo svete a prežívajú úspechy i sklamania. Zároveň nás však môže vyplašiť fakt, že niektoré z najdôležitejších vecí sa naučili od nás a to sme ani netušili, že sa dívajú.

Hovorí sa, že deti sú ako špongie a všetko nasávajú, preto sa tak rýchlo a efektívne učia. Lenže ony sú zároveň aj naším zrkadlom. V nich sa odrážajú naše holé činy tak, ako sme ich vykonali, náš necenzurovaný slovník, naše politicky nekorektné komentáre a hodnotenia. Dívali sa, počúvali a naučili.

 

Čo deti nechtiac učíme

Deti vidia, že svet neexistuje len v malej nukleárnej rodine či susedskej komunite. Je oveľa väčší a sú v ňom ľudia, s ktorými dôverne žijeme, ktorých poznáme z videnia, ale aj celkom neznámi. A práve tí, ktorí nie sú súčasťou rodinného či priateľského okruhu, môžu prispieť k tomu, ako budú deti vnímať, že sú súčasťou veľkého celku, nestoja nad ním, ani mimo neho. Je totiž jednoduché byť milým k niekomu, na kom nám záleží, ale dôležité je aj to, ako reagujeme na čašníka, ktorý nás nechá dlho čakať pri stole, šoféra, čo nás nepustil pri zaraďovaní pred seba alebo tetu na úrade, ktorá nám nedala pečiatku, lebo sme zle vyplnili formulár. Náš prístup deťom ukáže, podľa akého vzoru reagovať na svet, či prívetivo, štedro, empaticky, alebo s aroganciou, pohŕdaním a ľahostajnosťou.

Tí ľudia, s ktorými máme niečo spoločné, sa nám rýchlejšie zapáčia a správame sa k nim s pochopením. Lenže nie je ich veľa. Každý človek je iný, trápia ho iné veci, bojuje s rôznymi problémami. Je ľahké súdiť a odsúdiť bezdomovca za to, že je lenivý a nepracuje, Róma za tmavú farbu pleti, ženu za vypasovanú sukňu na XXL postave. Toto sú kľúčové momenty, v ktorých sa dieťa naučí alebo nenaučí, že sú rôzne možnosti bytia, nie sú lepšie, ani horšie, jednoducho iné.

Sme pre deti vzorom a tak, ako sa dokážeme vyrovnať s údermi od života, budú bojovať aj ony. Keď je drobec sklamaný, lebo zmrzlináreň je už zatvorená, porozprávajte mu o tom, ako bolo vám, keď ste nedostali to, čo ste chceli. Stlmí to jeho pocit nespravodlivosti. To, ako sa sami vyrovnávame so sklamaním, pomôže nájsť deťom vlastný (a veľmi podobný) spôsob. Ukážme im, že tvrdé rany a nepriaznivé okolnosti nie sú definitívne K.O., že po daždi vyjde slnko.

 

To, aký vzťah budú mať v budúcnosti, do značnej miery definujeme sami. Vidia naše partnerské súžitie, je teplé a vrúcne, štedré a milujúce, kritické a nevrlé, chladné a ľahostajné alebo týranie a trápenie? Všetko, čo vidia, im pomáha postaviť základy, na ktorých si raz budú budovať vlastný vzťah. Súžitie dvoch rozdielnych ľudí asi nebude nikdy rozprávkové, prídu svetlejšie i tmavšie chvíľky, odhalíme svoje príjemné i temné stránky povahy. Nikto nie je dokonalý a práve tieto nedokonalosti robia svet tak jedinečný a úžasný. Keď deti uvidia, že sa máme radi takí, akí sme, dokážeme byť láskaví a chápajúci ku svojim aj cudzím slabším stránkam, poskytne im to priestor, aby život brali s ľahkosťou a dokázali byť chápaví a zhovievaví k iným.

 

Naše správanie formuje  charakter detí

To, čo považujeme za dôležité my, bude rozhodujúce pre nich. Keď ich potrestáme kvôli tomu, že nechtiac rozbili tanier, veci sa stanú dôležitejšími než ľudia. Keď vypeníme po priznaní, že ochutnali s rovesníkmi pivo za domom, budú strážiť svoje tajomstvá a úprimnosť a odvaha sa dostanú na vedľajšiu koľaj. Sú deti, ale pud sebazáchovy im velí správať sa tak, aby sme o nich mali čo najvyššiu mienku. To však neznamená, že im nemáme klásť žiadne hranice. Hranice sú tak trochu abstraktné, no ak deti neuvidia, že si budujeme a chránime tie svoje, nedokážu vystavať vlastné. Ak im v budúcnosti budeme radiť, aby si udržali svoju pozíciu a stáli za svojim, nedokážu to, pretože nikdy nevideli ako my bránime svoj postoj.

 

Foto: Big Stock

 

Ide o to, aby sme na deti reagovali v súlade s hodnotami, ktoré ich chceme naučiť. Niekedy to znamená nechať plávať pár nevydarených vecí, aby sme mohli vyzdvihnúť tie, ktoré vyšli úžasne. Alebo to znamená udržať rodičovský vysvetľovací a faktický tón v sebe, aby sa deti cítili dosť bezpečne na to, že za nami prídu i nabudúce. Máme pred sebou človiečika, nie prístroj a tento človek urobí chyby, veľa chýb. Možno sa budeme diviť, koľko ich bude. Lenže sami sme neboli iní. Preto by sme sa mali snažiť zachovať si vytúženú pozíciu tých, za ktorými prídu, keď sa im nebude dariť, životná cesta sa bude akosi točiť nesprávnym smerom a budú strácať pevnú pôdu pod nohami. Zlé dni prídu, nevyhneme sa ani ťažkým mesiacom, či rokom. Dokonca ani zložitým vzťahom. Je v poriadku na čas ustúpiť, negatívne veci nás môžu skutočne vyčerpávať. No ešte to neznamená úplnú kapituláciu, vzdať konkrétny boj nie je to isté ako prehrať celú vojnu. Zlé obdobie ešte nie je zlý celý život. Je dôležité vedieť, kedy opäť vstať, otriasť sa a otvoriť tomu, čo má prísť. Ukážte deťom ako vy zvládate ťažké chvíle. Ak uvidia, že si s nimi viete poradiť a pohnúť sa ďalej, budú sa snažiť o to isté a nepodľahnú tak ľahko ťažobe.

Poskytujeme im oporu a ochranu, no na druhej strane im musíme aj dovoliť odísť a ohmatať si svet vlastnými rukami, s pozitívnymi i negatívnymi stránkami. Ak ich budeme držať príliš blízko, brániť ich proti zlobe a podrazom vonku, naučíme ich, že zdržanlivosť je výhodou. Budú síce v bezpečí, no je otázne, či budú vedieť žiť naplno.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Vývoj dieťaťa
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.