Výchova a jej metódy sa postupom času upravujú, menia, niekedy dokonca dochádza k obratu o 180 stupňov. Ako sa zorientovať v nových poznatkoch, ako zistiť, ktoré zo starých výchovných štýlov majú ešte svoje opodstatnenie a ktoré sú dávno prekonané? Vedci sa snažia rodičom ukazovať správnu cestu tým, že prinášajú čoraz viac svetla do vývoja detského mozgu. Dnes už vďaka nim vieme jasne identifikovať, ktoré spôsoby menia mozog bábätiek pozitívne a ktoré negatívnym spôsobom.
Väčšina rodičov sa pri výchove detí riadi dobrými úmyslami, no niekedy je pod ťarchou rôznorodých, dokonca protichodných názorov ťažké hľadať tú správnu cestu. Našťastie veda pomáha rodičom zorientovať sa a vďaka technologickými vymoženostiam prináša rukolapné dôkazy o tom, ako sa vyvíja mozog detí. Vďaka tomu dokážu odborníci jasnejšie pomenovať, ktoré metódy a aktivity bránia zdravému vývoju mozgu a emocionálnemu rozvoju dieťaťa a ktoré ho, naopak, podporujú.
Prekonané výchovné štýly
Jeden z moderných prístupov, ktorý vyžadoval opätovné prehodnotenie, je tzv. time out. Je to izolovanie dieťaťa v izbe alebo inej časti bytu, kde nemá prístup k žiadnemu rozptyľovaniu. Dôvody sú jednoduché, drobec tam putuje vždy, keď neposlúcha.
Time out funguje na podobnom princípe ako vylúčenie v hokeji. Keď spraví hráč niečo zle, je potrestaný a musí si ísť sadnúť na trestnú lavičku, z ktorej sa môže dívať, no nezasahuje do hry. Na lavičke sa má naučiť nerobiť to, za čo si musel sadnúť.
Nápad sa zdal dobrý, najmä preto, lebo fyzické tresty začali strácať na popularite. Táto metóda sa dala uplatňovať od jedného až do štrnásteho roku života, potom už bolo dosť fyzicky náročné vláčiť dieťa do izby proti jeho vôli. Rodičia boli nadšení, zachovali si rešpekt a mohli urobiť niečo, lebo robiť nič, keď dieťa neposlúcha, sa nedá a bitky sa zakazovali. Popularita izolovania dieťaťa narastala a odborníci ju skrášľovali. Už nešlo o to, potrestať dieťa, ale dať mu priestor, aby porozmýšľalo nad svojim správaním a spytovalo si svedomie.
Lenže toto sa rýchlo vymklo z rúk, dieťa sa v izbe nielen že neupokojilo, ale ešte viac sa rozzúrilo. Ukázalo sa, že väčšina detí nereaguje na väzenie tak, ako sa pôvodne predpokladalo. Vedci začali prinášať dôkazy o tom, ako táto metóda deťom škodí. Time out zvyšuje u nich agresivitu, hnev, umocňuje pocit nepochopenia, vyvoláva túžbu po pomste. Nijakým spôsobom neupevňuje vzťah rodič – dieťa, neučí dieťa komunikovať, riešiť konflikty, ani ako sa upokojiť. Nielen malé deti, ale aj školáci (aj mnohí dospelí) majú problém s upokojením sa a kontrolou svojich emócií. Dieťa potrebuje prítomnosť pokojného dospelého, ktorý ho prevedie spôsobmi vyrovnávania sa s emóciami, s ich spracovaním, s hľadaním riešenia a záveru, čo sa dá urobiť v podobnej situácii v budúcnosti. Neučíme deti matematiku tak, že ich zavrieme do prázdnej miestnosti, prečo by sme ich takto mali učiť emocionálnemu sebaovládaniu? Time out je dobrá stratégia pre dospelých, ktorí ju často využívajú, aby získali odstup od situácie, keď sú nahnevaní alebo frustrovaní. Prechádzka, beh, či obyčajné hlboké dýchanie pomôže vyčistiť si hlavu a získať potrebný nadhľad. Je v poriadku, ak túto techniku deti naučíme, ale nie vo vypätej situácii. Lepšie je porozprávať sa o nej v pokojnej, neutrálnej situácii. Dieťa navyše môže samo prísť s nápadmi, ako sa upokojiť, čo by mu mohlo pomôcť zvládať napätie.
Ďalšia metóda, ktorá negatívne ovplyvňuje vývin mozgu dieťaťa, je nechať ich vyplakať. Neurovedci priniesli dôkazy o tom, že ak necháme bábätko smutné a nešťastné plakať, negatívne zmeníme štruktúry v ich mozgu. Zničíme neurónové prepojenia, navyše v tele sa začne vylučovať stresový hormón kortizol. Zdravému dieťaťu s mozgom vyvinutým na 25% sa mozog vyvíja extrémnou rýchlosťou. Do konca prvého roka dosiahne trojnásobnú veľkosť. Ako vieme, ktoré neuróny sa nedokázali spojiť kvôli nadmernému stresu? Aké dôsledky si dieťa ponesie do dospelého života, kedy sa prejavia naplno?
Okrem toho vedci potvrdili, že dlhodobý stres v rannom detstve a slabá odozva zo strany rodičov vedie k zníženej funkčnosti blúdivého nervu, čo spájajú s mnohými ochoreniami, napríklad so syndrómom dráždivého čreva. Ignorovaním plaču bábätiek navyše znížime ich inteligenciu, budú chorľavejšie, ustráchanejšie, nebudú spolupracovať, odcudzia sa a tieto znaky posunú vo výchove aj ďalšej generácii. Navyše stratia dôveru v ostatných ľudí, nebudú vedieť nadväzovať kvalitné vzťahy, klesne ich sebadôvera a život môžu stráviť tým, že sa budú snažiť vyplniť vnútornú prázdnotu.
Takto podporíte vývoj mozgu u detí
Odborníci zároveň poukazujú na to, že existujú výchovné metódy, ktoré pomáhajú vývoju mozgu u detí a podporujú sociálny rozvoj. Vedci z Notre Damskej Univerzity pomenovali niektoré z nich, napríklad ak rodič reaguje na plač dieťaťa a snaží sa uspokojiť jeho potreby, podporuje vývoj jeho svedomia, citu pre morálku. Keď sa často nežne dotýka bábätka, objíma ho, hladká, nosí v náručí, ovplyvňuje jeho reakcie na stres, pomáha budovať empatiu. Ak nechá drobca hrať sa voľne vonku s deťmi, rozvíja sa u dieťaťa sociálno-emocionálna inteligencia. V prípade, že sa o dieťa okrem matky aktívne stará otec a širšia rodina, pozitívne to ovplyvňuje IQ a EQ dieťaťa. Darcia Narvaez, profesorka psychológie z Notre Damskej Univerzity, tvrdí, že pravá hemisféra, ktorá riadi naše sebaovládanie, kreativitu a empatiu môže počas života rásť. Preto odporúča rodičom, aby sa pridali k detským hrám a kreatívnym zábavkám, obe strany z toho môžu len získať.
Ďalší výskum z NYU Langone Medical Centre priniesol dôkazy o tom, aký zásadný dopad má matkina prítomnosť na plačúce bábätko. Jednak výrazne pomáha utíšiť bolesť batoľaťa, ale navyše pozitívne mení aktivity v tej časti mozgu, ktorá je zodpovedná za emócie. Neurobiologička a spoluautorka štúdie Regina Sullivan vysvetila, že ak matka citlivo upokojuje svoje dieťa, pomôže mu rýchlejšie sa utíšiť a svojim prístupom zároveň zásadne mení nervovú sústavu drobca počas ranného vývoja mozgu.
Veda sa stále hýbe dopredu míľovými krokmi a rovnako sa vyvíjajú aj naše prístupy k rodičovstvu. Najjednoduchšie je všetko si naštudovať a následne si spytovať svedomie, čo sme spravili zle, resp. mohli sme spraviť lepšie. Viniť sa je však zbytočné. Lepšie je otvoriť svoju myseľ tomu, čo nám vedci prinášajú a to, čo nám sadne skúsiť preniesť do vlastného rodinného života. Veď nesieme obrovskú zodpovednosť za vývoj maličkých ľudí, ktorí sa k nám s dôverou obracajú každý deň. Ak sa necháme viesť svojou láskou k nim, budeme ich rešpektovať, objímeme ich, keď to budú potrebovať, budeme sa im venovať a rozprávať sa s nimi s úprimným záujmom a zvedavosťou, stanovíme hranice premyslene, je malá šanca, že stúpime vedľa.
