Hovorí sa, že ak ukážete malému dieťaťu, ako sa kreslí slnko, bude ho kresliť žlté s vystupujúcimi lúčmi. No ak mu len poviete, aby ho nakreslilo, možno použije oranžovú, červenú a žltú, či zelenú a vytvorí umelecké dielo. Je lepšie dieťaťu všetko vysvetliť a naučiť ho, alebo ho nechať objaviť svet vo vlastnej réžii?
Túžba a schopnosť učiť sa, je bábätkám a malým deťom daná prirodzene. Už od malička sa batolia rodičom pod nohami, ženie ich neutíchajúca zvedavosť zistiť, ako funguje svet a veci navôkol. Vidia vysávač, telefón, televízor. Najprv sa so záujmom pozerajú, potom sa odvážia a skúšajú, čo sa stane, keď stlačia ten či onen gombík. Chcú pomáhať, berú rodičom varešku z ruky pri miešaní a napodobňujú ich pohyb. Keď už vedia rozprávať, ich najčastejšia otázka je: „Prečo?“. Skúmajú svet po svojom, učia sa, každý deň, každú chvíľu. Nie preto, že ich dospelí nútia, ale preto, že chcú. Samy od seba. Potom, neskôr, nastupujú rodičia v úlohe učiteľa a s dobrým úmyslom rozvíjať svojho drobca, vysvetľujú, ukazujú, poúčajú. O nejaký čas deti idú do škôlky, stretávajú sa so skutočnými učiteľmi a zažívajú učenie po prvýkrát podobne, ako to budú mať v nasledujúcich rokoch v škole. Lenže škôlka nie je škola, upozorňujú odborníci.
Vývojová psychologička a profesorka na Kalifornskej univerzite, Alison Gopnik popisuje výskum, ktorý dokazuje, že štvorročné deti sa učia efektívnejšie, keď ich dospelí podporujú v objavovaní namiesto toho, aby im ukázali, čo presne robiť. Odborníčka upozorňuje na hystériu okolo učenia, ktorú vidíme aj u nás. V spoločnosti narastá tlak na rodičov, aby čítali knihy už bábätkám v brušku, aby dvojroční drobci začali s angličtinou, aby trojročné deti zvládali písmenká. Nemali by sa tak malé deti radšej hrať, pýtať sa, objavovať? Ak im odovzdáme priame inštrukcie, ako čo urobiť, naučíme ich síce určité špecifické schopnosti, ale kde zostane prirodzená zvedavosť a kreativita, vlastnosti tak potrebné pre dlhodobé učenie sa?
Vedkyňa A. Gopnik sa odvoláva na dve štúdie, ktoré dokazujú, že učenie od pedagóga skutočne môže priviesť deti k rýchlejšiemu správnemu riešeniu, pravdepodobne však spôsobí, že deti nebudú pátrať po nejakých nových informáciách, ani neprídu s neočakávaným, inovatívnym nápadom.
Odborníčka tvrdí, že dodnes presne nevieme, ako vyučovanie ovplyvňuje učenie sa. Dokážeme síce porovnávať školy medzi sebou, ale mnohé sú zamerané úplne odlišne. Rovnako tak nejaký nový program, za ktorým stoja nadšení pedagógovia má šancu byť úspešným bez ohľadu na obsah. Porovnávania sú preto zavádzajúce. Navyše, výsledky štandardizovaných testov zase merajú viac to, čo dospelí deťom priamo ukázali, bez ohľadu na zvedavosť a kreativitu, ktorá sa do tabuliek nezmestí.
Dva odlišné pokusy s rovnakým záverom
Vedci zaoberajúci sa vývojom, skúmajú proces učenia sa pomocou vytvárania kontrolovaných experimentov. Tak sa rozhodli dať skupine štvorročných detí rovnaký problém a vytvoriť dve variácie. Jednej skupine ukázali riešenie priamo, druhú nechali, či s podporou dospelého prídu k rovnakému záveru. Naučia sa rôzne veci a nájdu rôzne riešenia? Obe štúdie dokazujú, že áno.
V prvom prípade profesorka Laura Schulz, jej doktorandka Elizabeth Bonawitz a ďalší kolegovia, pozorovali hru štvorročných s novou hračkou so štyrmi rúrkami.
Každá rúrka robila niečo zaujímavé. Jedna pri stlačení trúbila, v jednej bolo skryté zrkadlo a podobne. V prvej skupine vedkyňa povedala: „Aha, našla som túto hračku“. Ukázala ju deťom a akoby náhodne stlačila rúrku, ktorá zatrúbila. Tvárila sa prekvapene a zvolala: „Fíha, videli ste? Skúsim to ešte raz!“ Potom ju stlačila opäť a deti zase počuli trúbku. V druhej skupine však bola vedkyňa viac v roli učiteľa. Povedala: „Ukážem vám, ako moja hračka funguje. Pozerajte sa!“ a úmyselne zatrúbila. Potom nechala obe skupiny s hračkou a odišla.
Všetky deti stlačili prvú rúrku, aby zatrúbila. Otázka však bola, či drobci zistia, že hračka robí aj iné veci. Deti z prvej skupiny sa s ňou hrali dlhšie a objavili viac vecí, ktoré trúbky skrývali než deti v druhej skupine. Inými slovami, priame inštrukcie neprebudili deti k zvedavosti, a tak mali menšiu šancu objaviť ďalšie zaujímavosti.
Má priame učenie vplyv na schopnosť nájsť ďalšie riešenia, teda na kreativitu? Podporuje ju, alebo naopak, sabotuje? Alison Gopnik, Daphna Buchsbaum, Tom Griffiths, Patrick Shafto dali inej skupine štvorročných detí novú hračku. Tento raz ukázali tri za sebou nasledujúce aktivity na hračke. Niektoré spôsobili, že hračka začala hrať hudbu, niektoré nie. Napríklad vedkyňa začala stláčať hračku, potom stlačila tlačidlo na vrchu, potiahla krúžok na boku, následne začala hudba hrať. Vzápätí vyskúšala iné tri aktivity a zase hrala hudba. Nie každý takýto pokus však skončil na záver s hudbou. Iba tie, ktoré končili dvoma rovnakými aktivitami spustili hudbu. Potom, ako ukázala deťom deväť aktivít, päť úspešných a štyri neúspešné, dala im hračku do ruky.
V prvej skupine sa vedkyňa správala, akoby hračku vôbec nepoznala. Hovorila deťom: „Fíha, pozrite na túto hračku. Ako asi funguje? Skúsme toto...“ V druhej skupine hrala učiteľku: „Pozrite sa, ako moja hračka funguje“. V prvom prípade veľa detí prišlo na najinteligentnejší spôsob, ako spustiť hudbu – stačili na to dve kľúčové aktivity, ktoré im však vedkyňa neukázala. V druhej skupine však deti robili presne to, čo im ukázala, namiesto toho, aby objavili inteligentnejšie a inovatívnejšie riešenie z dvoch krokov.
Dve štúdie z dvoch rôznych laboratórií, s použitím rôznych techník prišli k veľmi podobným záverom. Vedci tak prinášajú podporu intuícii, ktorú majú mnohí učitelia. Priame inštrukcie skutočne môžu obmedzovať učenie malých detí. Takýto spôsob výučby je efektívny v tom, že dokáže deti naučiť sa niečo špecifické, napríklad táto rúrka píska, alebo ak ju stlačím, pritlačím, potiahnem šnúrku, začne hrať hudbu. Ale deti nezistia žiadne neočakávané veci, neobjavia skryté informácie a nedôjdu k novátorským záverom.
Prečo to deti majú takto? Dospelí si často myslia, že učenie je výsledkom vyučovania a spontánne, bádateľské učenie je nezvyčajné. Lenže práve ten druhý typ učenia je prirodzený, základný. Vďaka nemu sa dokážu niečo naučiť od pedagógov. Špecialisti na vývoj robotov študovali, ako vytvoriť také stoje, ktoré by sa učili rovnako efektívne ako malé deti. Tvrdia, že na to, aby sa stroj naučil niečo od učiteľa, najprv sa musí naučiť o učiteľovi. Napríklad, ak viete ako učitelia pracujú, predpokladáte, že sa snažia byť informatívni. Keď sa učiteľ v pokuse s hračkou nesnaží nájsť nejaké skryté zaujímavosti, žiak si podvedome myslí, že: „Veď to je učiteľ. Ak by tam bolo niečo zaujímavé, ukázal by mi to“. Takéto predpoklady vedú deti k tomu, aby zvažovali len tú špecifickú informáciu, ktorú im učiteľ podá. Bez neho však deti hľadajú širší záber informácií a zvažujú viac možností.
Samozrejme, že je pozitívne vedieť, čo čakať od učiteľa. Dostanete sa tak k správnym odpovediam oveľa rýchlejšie, než keby ste mali znovu objavovať koleso. Aj uvedené štúdie dokumentujú, že štvorročné deti vedia, ako funguje učenie a že sa od pedagógov môžu naučiť. Lenže netreba zabúdať na prirodzenú túžbu poznávať, vlastnú deťom. Ony potrebujú bohatý, plný, stabilný svet, s nadšenými a podporujúcimi dospelými a veľa možností na objavovanie a hru. Nie školu pre batoľatá.
