Nepoužívajte vety, ktoré deťom veľmi ubližujú

Rodičia často používajú vety, ktoré nemyslia doslovne, ale deťom môžu pri vnímaní svojich najbližších skutočne ubližovať.
Rodičia často používajú vety, ktoré nemyslia doslovne, ale deťom môžu pri vnímaní svojich najbližších skutočne ubližovať. / Foto: Shutterstock

Rodičovstvo je vyčerpávajúce a stresujúce. Deti už malička vedia presne, ktorý gombík stlačiť a ako otestovať hranice milujúcich dospelých. Hoci sa snažíme, perfektný trvalý stav ťažko dosiahneme. Niekedy povieme niečo, čo vzápätí oľutujeme, no už môže byť neskoro. Niektoré vety sa však do detskej duše zarývajú bolestivejšie a zostávajú v nej hlbšie, než iné.

 

Nechaj ma na pokoji

Každý rodič potrebuje vypnúť, je nemožné byť deťom k dispozícii plne koncentrovaný a v pohodovej nálade celý deň, prípadne i v noci. Problém je, že ak často opakujeme drobcom, aby nám dali pokoj, dostane sa im to pod kožu. Psychológovia tvrdia, že deti budú veriť, že nemá význam chodiť za mamou či otcom, pretože ich tak či tak pošlú preč, najmä ak vytušia, že nálada u dospelého má od tej ideálnej ďaleko. Budú si tento odkaz so sebou niesť ďalej a neskôr, keď budú starší, komunikácia opadne a nebudú mať záujem o dialóg s rodičom.

Jasné, že deti by mali vedieť, že potrebujete aj čas pre seba. Sú však aj iné spôsoby, ako im to povedať, napríklad, že pôjdete von s priateľmi a s nimi zostane partner, babka, či opatrovateľka. Ak však chcete zostať doma, existuje množstvo spôsobov, ako deti zabaviť aj bez vašej prítomnosti, môžu si kresliť, strihať alebo niečo vytvoriť. V prípade, že potrebujete len rýchlu pauzu, znovu nabrať dych, čupnite si k nim a otvorene im povedzte, čo a ako potrebujete, kedy skončíte a čo spoločné budete robiť potom.

 

Prečo nemôžeš byť ako tvoj brat?

Je ťažké vyhnúť sa porovnávaniu, ak máte doma dve deti. Odborníci tvrdia, že je to prirodzené, ale dospelí by mali dávať pozor, aby ich deti nepočuli. Žiadne z nich totiž nie je a nikdy nebude rovnaké. Všetky sa vyvíjajú samostatne, niektoré rozprávajú v dvoch rokoch, iné neskôr. Každé má svoj temperament a povahu. Každé je jedinečnou osobnosťou.

Rodičia si niekedy myslia, že použiť súrodenca alebo priateľa ako príklad dobrého správania môže dieťa motivovať. No porovnávanie sa vždy vypomstí a nedokáže spôsobiť zmenu nejakého správania. Ak drobca tlačíte do nejakej úlohy, ktorú nechce alebo nevie spraviť, mätiete ho a podkopávate jeho sebavedomie. Pravdepodobne vám aj tak bude odporovať, nezariadi sa podľa vás a bude len skúšať svoju moc.

Okrem toho škatuľkovanie dáva deťom pocit, že ich neoceňujete, že nie sú pre vás rovnako dôležití ako súrodenec. Zníži sa ich sebavedomie a stratia motiváciu. Navyše to spôsobuje medzi deťmi zbytočné trenice a môže ubližovať i tomu „lepšiemu“ dieťaťu, pretože sa bude snažiť udržať si túto pozíciu. Jeho správanie sa môže otočiť tak, že sa samo bude stavať do pozitívneho obrazu a škodiť bratovi či sestre úmyselne, aby vždy vyzerali horšie. Nepopulárne dieťa sa zase môže začať správať ešte horšie, pretože si povie, že to je aj tak jedno. Ovplyvní to aj jeho budúci úspech, šťastie a pohodu. Lepšie je podporovať deti v tom, čo sa im podarilo dosiahnuť a oceniť ich.

 

Lebo som povedal/a

Ľuba to počúvala od otca odkedy si pamätá. Jeho odpoveď na všetko, najskôr prečo nemôže zmrzlinu, potom prečo sa nemôže prihlásiť na tanečný krúžok, napokon prečo nemôže ísť s kamarátkami do kina. Sama si povedala, že tomuto klišé sa oblúkom vyhne, keď bude mať svoje deti. Lenže, stalo sa. Pod tlakom času, únavy, alebo nechuti dlho vysvetľovať.

Táto otravná veta však jednak nič dieťaťu nevysvetľuje, ale stráca aj výchovný zmysel, keďže drobec sa nedozvedá a nenaučí sa, prečo by nemal robiť to, o čo ho rodič požiadal. Nejde tu o žiadne naučenie zodpovednosti. Je to tiché a suché oznámenie: „Ja hovorím, ty poslúchaš“. Ak sa vaše dieťa napríklad chystá plávať do rieky a jeho plavecké schopnosti nie sú dostatočné na to, aby to zvládlo, nájdite čas na to, aby ste mu vysvetlili možné nebezpečenstvo. Zistí, že každá akcia má svoje dôsledky. Navyše sa môže samo zamyslieť nad tým, čo by sa mohlo stať, čím získa nejakú kontrolu a samostatnosť. Výsledkom môže byť to, že sa dokážete spolu dohodnúť na lepšom nápade a vyhnete sa hádke. Vysvetľovanie tiež pomôže deťom uvedomiť si, že vám na ich pocitoch záleží a že ich počúvate. Môžete napríklad povedať: „Viem, že si si chcela zavolať kamarátky, ale ja musím ešte dokončiť prácu a potrebovala by som, aby si mi pomohla s večerou. Čo povieš, mohli by sme skúsiť nájsť na návštevu iný deň?“

 

Ak neurobíš to, čo som ti povedal/a, nechám ťa tu

Táto veta sa zahráva s najväčším detským strachom, že ho rodič opustí. Preto je tak nevýslovne krutá. Iste, dospelým sa to môže zdať banálne, no deti sa skutočne boja, že sa stratia alebo zostanú samé v nebezpečenstve.

Na to, aby dieťa spravilo to, čo od neho potrebujete, existuje množstvo iných, lepších a fungujúcich metód. Odborníci sa zhodujú na tom, že vyhrážanie sa je vo výchove detí zriedkavo efektívne. Problém je totiž, že jedného dňa budete musieť spraviť to, čím sa vyhrážate, či už je to nechať drobca na ulici, dať ho cudziemu človeku alebo čokoľvek, čím ste sa vyhrážali. Ak to neurobíte, ostrie vyhrážky otupíte a viac nebude mať žiadnu silu. Ak ste dieťaťu sľubovali, že dostane po zadku, či zaucho, povedie to k bitke, čo je len ďalšia neefektívna výchovná metóda. Sociológ Murray Straus z Univerzity v New Hampshire hovorí, že čím mladšie dieťa, tým dlhšie trvá, kým sa stotožní s tým, čo a prečo mu bolo odopreté. Tvrdí, že u dvojročných drobcov je šanca, že zopakujú, čo im bolo zakázané ešte v ten deň, až 80 %, bez ohľadu na to, či bol použitý aj trest a aký bol. Pri starších deťoch je síce toto číslo nižšie, ale nemôžete si byť istí, že zaberie na 100 %.

 

Veď počkaj na tata

Toto je klasika z dávnej doby, keď matky boli vnímané ako tie mäkšie a otcovia ako tvrdí a autoritatívni. Je to hra na dobrého a zlého policajta. Ak to používajú mamy, len prehadzujú horúci zemiak niekomu inému a navyše z neho automaticky robia toho zlého policajta. Otázna je aj efektivita, lebo dieťa už dávno zabudlo, že niečo spravilo, kým sa jeho tato vráti domov. Okrem toho sa po čase začne dieťa zamýšľať nad tým, prečo by malo počúvať mamu, keď ona aj tak nič neurobí? Navyše takáto veta môže časom v deťoch vyvolať úzkostné stavy, pretože sa sústredia len na zamýšľanie sa nad prichádzajúcim trestom. Vhodnejšie je preto riešiť nepríjemnosti hneď na mieste.

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Zdieľať na facebooku