Trend zakladania rodiny v neskoršom veku prináša so sebou aj riziko vážnejších ochorení, ktorému môžu rodičia čeliť ešte počas toho, ako sú ich deti malé. Prípadne môže ochorieť iný člen rodiny, čo ťažko dopadne na všetkých najbližších. Život sa v okamihu zmení a zrazu nič nie je isté, do duší sa vkráda strach. Rodičia zistia, že sa musia pripraviť na jeden z najťažších rozhovorov v živote – porozprávať sa o vážnej chorobe.
Niektorí rodičia takýto rozhovor odkladajú čo najdlhšie, nedokážu sa vhodne vyjadriť, alebo o tom nehovoria vôbec. Sú deti, ktorých hrozivá správa nerozhádže a dokážu sa s ňou vyrovnať, no sú aj mnohé také, ktoré cítia zmenu atmosféry v rodine, sú zmätené, v strese a nechápu, prečo im nikto nevysvetlí, čo sa deje a nepodporí ich.
Dospelí často nevedia, čo povedať deťom, ako byť úprimní, keď sami nevedia, čo budúcnosť prinesie, ako im pomôcť a poskytnúť potrebnú ochranu, podporu.
Ak poviete dieťaťu, že niekto jeho blízky zomiera, jeho reakcia bude rôzna. Závisí predovšetkým na veku. Žiadne dve deti nebudú reagovať rovnako. Niekedy sa zdá, že sa dokážu so skutočnosťou vyrovnať lepšie ako dospelí, pretože žijú v prítomnosti. Možno zistíte, že sa vôbec nedívajú do budúcnosti, preto vôbec neobávajú toho, že stratia niekoho blízkeho.
Najmenším deťom stačí, podľa odborníkov, ak ich uistíte, že ich ľúbite a budete im venovať pozornosť. Pri starších, do päť rokov, by ste mali byť trochu konkrétnejší a špecifickejší, ale odpovedať len na tie otázky, ktoré kladie dieťa. V tomto veku ešte nerozumejú významu slova smrť. Aj keď sa zúčastnia pohrebu, stále sa môžu pýtať, kedy zosnulý člen rodiny vráti a pôjde sa s nimi hrať.
Deti vo veku šesť až deväť rokov lepšie chápu abstraktné koncepty, napríklad čas. Je preto ľahšie vysvetliť im, ako dlho bude chorý v nemocnici, alebo ako často bude dochádzať za liečbou. Budú rozumieť tomu, čo znamená smrť, a preto sa budú aj viac znepokojovať. Pomôže, ak sa s nimi o strachu budete rozprávať.
Tínedžeri mnohému rozumejú a veľmi sa obávajú toho, čo počujú. Marlene Wilson, programová koordinátorka programu, ktorý má pomôcť deťom so stresom z rodičovskej choroby, hovorí, že každé dieťa chce pravdivé priame informácie. Postoj tínedžerov je: „Povedz mi, ale nehovor mi príliš veľa“. Radí povedať im viac, ale informácie dávkovať v malých množstvách. Odporúča nenechať sa vtiahnuť do polemík „čo ak“, lebo tínedžeri nemajú radi nejasnosť a nejednoznačnosť. Ich reakcie môžu byť rôzne, možno budú chcieť poznať detaily, možno sa bude zdať, že im je to úplne jedno. Všetky reakcie sú vyjadrením ich spôsobu, ako sa s danou ťažkou situáciou vyrovnať.
Čo a ako povedať?
Niekedy si dospelí myslia, že ak dieťaťu nepovedia nič, nespravia žiadnu chybu. Lenže deti, najmä tie malé, vidia podľa odborníkov svet veľmi egocentricky a keď sa dozvedia smutnú správu, majú tendenciu sa obviňovať, že to ony spôsobili dané ochorenie. Preto je lepšie, byť k nim úprimní. Ticho má za následok, že sa dieťa cíti opustené a bojí sa. Kris Nilsson, sociálny pracovník so špecializáciou pre deti zo švédskeho zdravotného centra, radí povedať im, čo sa deje, inak si začnú vymýšľať vlastný príbeh a ten môže byť oveľa hrozivejší ako skutočnosť. Tým, že syna alebo dcéru zahrniete do diania, dávate mu najavo, že patrí k vám, do rodiny a ceníte si ho. Vo všeobecnosti je však lepšie rozprávať o chorobe až vtedy, ak sa na to cítite. Na takto emocionálne náročný rozhovor je dobré vopred sa pripraviť. Odborníci hovoria, že najhoršie je hodiť na dieťa batoh zlých správ, rozprávať o detailoch a nakoniec ho potľapkať po pleci, že všetko bude dobré.
Nehovorte nič, kým nezistíte, ako sa na celú situáciu pozerá dieťa. Frances M. Lewis, profesor z Washingtonskej univerzity, ktorý sa venoval tejto téme vyše 22 rokov, radí pýtať sa otvorené otázky, napríklad: „Čo vieš o rakovine? Ako vnímaš to, že je dedko v nemocnici?“ Tiež odporúča neskákať mu do reči a nechať mu priestor na odpoveď. Deti majú rôzne predstavy. Vo svojom výskume, kde sa zaoberal tým, ako deti vnímajú rakovinu prsníka svojich matiek, sa dozvedel napríklad, že rakovina môže byť akási vesmírna loď, ktorá prišla na Zem, aby odviezla mamu preč, prípadne spôsobuje podobné diery v jej tele ako má švajčiarsky syr. Ak zahrniete deti prílišným množstvom odborných informácií, môže ich to skôr ochromiť, ako pomôcť pochopiť situáciu.
F. M. Lewis tvrdí, že to, čo poviete na začiatku, povedie dieťa celým procesom pochopenia a pomôže im pri vyrovnávaní sa s realitou. Môžete začať napríklad tým, že poviete: „Babka je v nemocnici, pôjdeme ju navštíviť. Má okolo seba tých najlepších doktorov, ktorí jej dávajú najlepšie lieky. Spolu ju objímeme.“ F. M. Lewis upozorňuje, že netreba hovoriť, že babka mala infarkt, nevie rozprávať a že možno sa jej bude ťažko prehĺtať, ale nad to sa treba povzniesť, pretože je to stále tá istá babka.
Deti sa môžu pýtať rôzne otázky, na niektoré sa vám bude možno ťažko odpovedať. Ale už len pokúsiť sa nájsť tie správne slová môže pomôcť celej rodine, aby vyjadrila vlastné emócie. Navyše sa možno budete musieť zamyslieť nad náročnými vecami, o ktorých by ste inak možno vôbec nehovorili. Sústreďte sa na dieťa a pozorne ho počúvajte. Stále mu pripomínajte, ako veľmi ho všetci milujú. Povedzte mu, že nebude samo a opustené. Malo by vedieť, ako sa zmení jeho život v detailoch a konkrétnych záležitostiach, napríklad kto ho bude vyzdvihovať zo škôlky, či školy, kto, kedy a ako sa mu bude venovať. Stále budú mať svojich priateľov a venovať sa tomu, čo im dáva pocit bezpečia.
Uchovajte spomienky
Ak bola vám alebo blízkemu rodinnému príslušníkovi diagnostikovaná vážna choroba, z ktorej sa už nedokáže vyliečiť, možno by ste spolu sním mohli vyrobiť pre deti tzv. škatuľku pamätí. Mnoho ľudí v takejto vážnej situácii sa môže obávať, že deti zabudnú, ako veľmi ich ľúbili. Škatuľka by mala obsahovať špeciálne veci, ktoré sú chorej osobe blízke, napríklad hudbu, či nahrané videá, odkazy, napísané listy pre deti. Môžu milovaným pripomínať šťastné časy a v ťažkých chvíľach ich potešiť. Takto si uchovajú príjemné spomienky. Na jednej strane vytvorenie škatuľky môže byť emocionálne náročné, smutné, no možno vďaka podpore priateľov či rodinných príslušníkov to môže pomôcť pri rozpamätávaní sa na krásne chvíle.
