Bábätko sa osamostatňuje prirodzene, takže nie je úlohou rodičov urobiť už z batoliat nezávislých jedincov, skôr umožniť im byť nezávislými v prostredí, ktoré je bezpečné. Je bežné, že v jednej chvíli na vás drobec visí a v ďalšej sa sebavedomo púšťa po vlastných preč. Úlohou rodičov je pomôcť nájsť dieťaťu rovnováhu medzi jedným i druhým. To je hlavný pilier partnerstva, na ktorého základoch môžete vychovať nezávislého, sebavedomého a odvážneho mladého človeka.
Pomôcť drobcovi osamostatniť sa je vlastne o tom, ako ho podporiť v odpútaní sa od mamy tak, aby sám objavil svoj svet, preskúmal okolie a zistil viac o sebe samom. Mama by preto mala nechať dieťa získavať vlastné skúsenosti a naučiť sa udržať s ním spojenie napriek zväčšujúcej sa fyzickej vzdialenosti. Ide o to, nájsť medzi oboma aspektmi ideálnu rovnováhu. Na jednej strane matka asi ťažko nechá dvojročnému synovi absolútnu nezávislosť, ale na druhej ho ani nebude silou mocou držať za ruku za každých okolností. Je to veľmi tenká čiara, ktorá oddeľuje svet neznáma s rôznymi nástrahami, kvôli ktorým si môže ublížiť a svet bezpečia, rodičovského náručia, ktoré ak je však zovreté príliš silno a ohrozí vývoj dieťaťa.
Začať podporovať nezávislosť môžete u detí pomocou hry, napríklad na schovávačku. Batoľatá sa smejú, ak si schováte tvár a opätovne sa im ukážete. Dvojročné deti môžu ísť do inej izby a skryť sa tam. Vedia, že rodičia sú vedľa a prídu za nimi. Rovnako dôležité je nemiznúť drobcom z dohľadu znenazdania a opätovne sa vynárať, zmiznúť na čas preč a nenápadne sa vracať, ale pri odchode sa rozlúčiť. Od malička im hovorte, že idete do inej izby, do kúpeľne, na toaletu. Ak opúšťate domov, zamávajte im na rozlúčku, povedzte „pá, pá“, či „idem do práce, do obchodu a vrátim sa za tebou“. Ste voči deťom otvorení a nijak nepríjemne ich neprekvapíte, takže vašu neprítomnosť dokážu lepšie zvládať. Naučia sa vám dôverovať a lepšie sa adaptujú na vašu neprítomnosť.
Trvajte na samostatnosti aj napriek ťažkostiam
Autorka programov pozitívnych rodičovských riešení, Amy McCready, radí pomôcť deťom v budovaní nezávislosti tak, že ich budete sledovať a pýtať sa, ako im umožniť robiť niečo bez vašej pomoci. Napríklad tak môžete uložiť ich riad, príbory, poháriky v kuchyni, či zubnú kefku, pastu a uteráčik v kúpeľni do úrovne, aby ich dočiahli, mohli vybrať i vrátiť naspäť. Podobný prístup k podpore nezávislosti nájdeme aj v Montessori výchove, ktorá sa opiera, okrem iného, aj o piliere nezávislosti detí a odporúča rodičom umožniť deťom čo najviac slobodného pohybu, vytvoriť pre nich bezpečné prostredie prispôsobené ich veľkosti a možnostiam.
Jeanne Williams, psychologička z Edmontonu hovorí, že každý rodič sa v istom okamihu ocitne pod takým časovým tlakom, že jediné, na čom mu záleží, je prežiť nejako deň. Zaujíma ho len to, čo treba urobiť tu a teraz, nerieši dopad z dlhodobého hľadiska. „Ak už zo zvyku robíte za dieťa veci, ktoré je schopné zvládnuť vlastnými silami, ukazujete mu, že mu nedôverujete.“ Následkom toho máte doma nesamostatné dieťa, s nízkym sebavedomím, ktoré nedokáže riešiť problémy. Potom nevie alebo nechce robiť to, čo jeho rovesníci zvládajú. Hoci je to pochopiteľné, rodičia toho majú skutočne na pleciach dosť, no bohužiaľ, takto si pília konár sami pod sebou. Ak nájdu trpezlivosť na to, dať deťom čas, aby sa skúšali osamostatňovať, odmenou im bude nielen sebavedomé a schopné dieťa, ale mnoho úloh od dospelých bude vedieť prebrať a riešiť vo vlastnej réžii. Slová psychologičky podporuje aj vychovávateľka a autorka knihy A Mom's Ultimate Book of Lists, Michelle La Rowe, ktorá hovorí, že by ste nikdy nemali urobiť pre dieťa niečo, čo už dokáže samo. Nechajte ho preto zaviazať si šnúrky, naliať mlieko do šálky či obliecť vlastnú vetrovku.
Ako môžu pri osamostatňovaní pomáhať hry?
Novorodenec sa, podľa mnohých rodičov, nedokáže zabaviť sám, preto sa pasujú do role animátorov a vypĺňajú mu každú minútku bez spánku nejakou zábavou. Tým ho však posúvajú do pasívnej role a neskôr už nebude vedieť, ako sa zahrať po svojom, rodičia ho to totiž prílišnou aktivitou odučia. Problém je, že čím viac robia dospelí, tým menej je aktívne dieťa, tým viac vyžaduje, aby sa mu venovali a necíti sa dostatočne schopné, kreatívne, spokojné. Hoci sa môžete cítiť ako krutý rodič, keď váš drobec mrnčí, aby ste sa s ním išli hrať, nie je to celkom oprávnený pocit. Dieťa totiž len prirodzene skúma svoje hranice a očakáva, že mu ich ukážeme. Preto mu povedzte, čo chcete urobiť, dokončiť a tiež, koľko času potrebujete. Ponúknite mu možnosť zapojiť sa, či chce napríklad povysávať s vami alebo sa radšej hrať vo svojej izbe. Ak je nespokojný, plače a búri sa, uznajte, že sa necíti dobre, že je smutný, lebo sa mu okamžite nemôžete venovať a navrhnite mu riešenie, s ktorým budete spokojní obaja.
Deti nepotrebujú, aby ich rodičia boli animátori, prístupní ich rozmarom počas celého dňa. Stačí im aj prítomnosť matky, či otca pri ich samostatnej hre bez toho, aby sa aktívne do nej zapojili. Deti sú hrdé, že dokážu udržať pozornosť dospelých, keď o ňu priamo nežiadajú. Ak sú rodičia zahrnutí do hry, takmer vždy uchopia kormidlo do vlastných rúk a prepisujú dieťaťu jeho scenár. Potom sa, prirodzene, veľmi ťažko dieťa odúča od zvyku spoliehať sa pri zábave na to, že ho vlastne budú baviť iní. Iste, aj pre rodičov je spočiatku ťažké, udržať svoje navigovanie hry na uzde a so spoluhráča sa stiahnuť do role pozorovateľa, resp. podporovateľa. Vyžaduje to mať otvorenú myseľ, citlivý prístup, udržiavanie odstupu a prax. Hoci to môže znieť ako pritiahnuté za vlasy, dospelí by mali deťom dôverovať, že sa dokážu hrať po svojom. Ak sa napríklad vaša malá dcérka hrá s kockami a nedíva sa na vás, najlepšie je zostať ticho a nerušiť ju. Keď vás bude chcieť zapojiť, určite to dá najavo, hoci ešte nerozpráva. Pozrie na vás, zamrnká alebo vás priamo osloví. Povedzte, že ste tam s ňou a sledujete jej hru. „Vidím, čo sa stalo. Dala si modrú kocku na zelenú, potom na vrch červenú a celá veža sa ti zrútila.“ Keď vás požiada o pomoc, neodmietnite, no zapojte ju do maximálne možnej miery – veľa sa pýtajte a málo robte. „Čo by si chcela urobiť? Vežu? Ako by si mohla začať? Bielou kockou? Ktorú položíš na ňu? Pozrime sa na to, či sa tam tá modrá udrží...“
Aké aktivity a kedy môžu deti vykonávať samostatne?
Hrať sa na ihrisku
Od 2 rokov
Dieťa dokáže: drobec vie opustiť matku na krátky čas, je zvedavý a všetko navôkol ho zaujíma
Ísť sa hrať ku kamarátovi v susednom dome
Od 5 rokov
Dieťa dokáže: Rozumie jednoduchým inštrukciám, chápe pojem vzdialenosť a čas
Prejsť sám cez ulicu
Od 7, 8 rokov (závisí od vyspelosti dieťaťa a veľkosti dopravy na ceste)
Dieťa dokáže: Vie sa ovládať a má dostatok trpezlivosti, aby sa pozrelo na obe strany cesty
Ísť pešo alebo na bicykli do školy
Od 8 rokov
Dieťa dokáže: Plní inštrukcie, pozná dopodrobna cestu a okolie prešlo pešo, či bicyklom. Ak bývate ďaleko alebo je po ceste veľká križovatka, počkajte ešte niekoľko rokov.
Zostať doma samo:
Od 10 rokov, v závislosti od štvrti, v ktorej žijete
Dieťa dokáže: Správať sa doma bez problémov podľa pravidiel, pamätá si pravidlá a chápe bezpečnostné obmedzenia, napríklad neotvárať dvere cudzím ľuďom.
