Rodičia malých chlapcov sa v určitom veku stretnú s tým, že ich dieťa je fascinované vojnou, zbraňami a rozdelením svojho sveta na dobrých, ktorých musí chrániť a zlých, ktorých treba potrestať. Výrobcovia hračiek zaplavujú trh všelijakými pištoľami, puškami, samopalmi a deti sa s nadšením vrhajú do dobrodružstiev obľúbených superhrdinov. Lenže takéto hry rozdeľujú rodičov pri výchove na dva tábory. Tých, ktorým detské zbrane neprekážajú a takých, ktorí ich deťom úplne zakazujú. Informujú o svojom rozhodnutí celú rodinu i známych a uisťujú ich, že dokonca ani vodnú pištoľ si v žiadnom prípade vo svojom dome neželajú. Robia dobre?
Agresivita nie je o hračkách
Ak si aj vy myslíte, že z trojročného Lacka vyrastie kriminálnik a zabijak, lebo jeho najobľúbenejšou činnosťou je strieľať po bábikách svojej sestry, vedci vám budú oponovať. Podľa detského psychológa a autora knihy Je to chlapec! Vývoj vášho syna od narodenia po 18. rok, Michaela Thompsona, má asi každý svoju neoficiálnu teóriu, že detské hry so zbraňami vedú k ich používaniu v dospelosti. Napriek tomu, väčšina dospelých mužov, ktorí sa v detstve hrávali na vojakov, nikdy nespácha žiaden násilný trestný čin. M. Thompson sa opiera o výsledky prieskumov, ktoré dokázali, že neexistuje prepojenie medzi vojnovými hrami v detstve a agresiou v reálnom živote. Je prirodzené, že vo veku dvoch, troch rokov sa začnú prejavovať rodové preferencie aj v oblasti hier. Vo všeobecnosti chlapci obľubujú agresívne hry, bojujú s nepriateľmi, zatiaľ čo dievčatká sa hrajú s bábikami. O pôvode tohto prístupu sa vedú diskusie už nejaký čas. M. Thompson tvrdí, že nedokážeme s istotou potvrdiť, či ide o sociálne učenie alebo to máme niekde zabudované. No rozdiel je značný, podľa prieskumov 60 – 80 % chlapcov sa hrá doma s agresívnymi hračkami, vrátane zbraní, no u dievčat ide len o 30 %.
Joshua Weiner, psychológ pre deti a mládež, zašiel ešte ďalej a tvrdí, že malí chlapci majú jednoducho nejaké predispozície k tomu, aby sa hrali so zbraňami. Podľa neho to zistíme ľahko, ak ich budeme pozorovať pri hre. Podľa neho ide o kombináciu genetiky a prostredia, v ktorom deti vyrastajú. V dnešnej dobe je, podľa jeho slov, ťažké ochrániť deti pred násilím v televízii, počítačových hrách, či interakcii so staršími súrodencami a kamarátmi. J. Weiner tvrdí, že chlapci majú nejaký ešte nepreskúmaný gén, ktorý k takémuto správaniu prispieva. Zrejme súvisí s minulosťou, kedy muži boli lovci a museli zabíjať, aby uživili a ochránili svoje rodiny.
Zákaz detských zbraní chlapcom skôr ubližuje
Doposiaľ najkomplexnejší prieskum ohľadom dopadu hry so zbraňou na deti, zrealizovala pod vedením špecialitky Penny Holland, pred takmer 10 rokmi, Londýnska Metropolitná Univerzita. Jej závery potvrdili, že deti, ktorým dospelí neustále zakazujú hrať sa vojenské či hrdinské hry, sa uzatvárajú do seba a strácajú detské nadšenie. Vo Veľkej Británii publikovalo vzápätí ministerstvo školstva odporúčanie, aby bolo deťom povolené hrať sa na vojnu, čo bolo v rozpore s dovtedajšími zásadami o politickej korektnosti, kedy zbrane predstavovali agresivitu. Úplné odstránenie hračkárskych zbraní totiž viedlo k tomu, že deti sa vynašli a pri „streľbe“ namiesto pištolí používali prsty, kocky z lega alebo časti vláčikov. Dospelí tiež na jednej strane pokrytecky akceptovali detské luky, šípy, meče, no na druhej odsudzovali pištole a pušky.
V publikácii Confident, Capable and Creative: Supporting Boys' Achievements autori vyzdvihli detské centrum, v ktorom zriadili pre chlapcov Spidermanov dom a oblepili ho obrázkami tohto hrdinu. Vďaka takejto zábave sa chlapcom zlepšili komunikačné schopnosti, obrazotvornosť, kreslenie, čítanie a písanie. Cieľom brožúry bolo podporiť a rozvíjať prirodzené danosti chlapcov, ktorých akademický vývoj je v porovnaní s dievčatami pomalší, začína v predškolskom veku a pokračuje tak aj ďalej počas štúdií. Vtedajšia ministerka školstva Beverley Hughes povedala, že odporúčania vychádzajú zo zdravého rozumu, ktorému je jasné, že deti, najmä chlapci, majú radi divokú fyzickú aktivitu. Napriek tomu, že dospelým to môže prekážať, predstierané hry na vojnu a bitky sú vhodné pre vývoj a zábavu.
Umožniť deťom prístup k hračkárskym zbraniam podporil aj výskumný tím psychologičiek z Univerzity v Ohiu. Publikoval vo svojej štúdii závery, z ktorých vyplýva, že čím viac deti predstierajú pri hre násilné činy (napríklad že plyšové zvieratká sa navzájom hryzú, či jedia), tým je u nich pozorované menej agresívne správanie v skutočnom živote. Zdôvodňujú to tým, že ak sa deti naučia manažovať násilie v rámci hry, zároveň sa učia zvládať ho v realite a ovládať vlastné emócie. Ďalšia štúdia z pera austrálskych psychológov zašla ešte ďalej a uzavrela, že ak sa dospelí snažia zabrániť deťom hru na vojnu, zasahujú do ich sociálneho, emocionálneho, fyzického, kognitívneho vývoja a rozvoja komunikačných schopností. Agresívne správanie pri hre je odlišné od násilia v bežnom živote.
Detská hra sa nerovná skutočná realita
Iste, u niektorých rodičov prirodzene vznikajú obavy s prepojenia detských hier so zbraňami s neskoršou agresivitou v dospelosti. Preto napríklad v Brazílii či v Pakistane zakázali predaj hračkárskych zbraní úplne. Lenže tu nejde o hry, ale o skutočné násilie bežne sa odohrávajúce v spoločnosti, pred ktorým by mali byť deti chránené.
Hra, na druhej strane, pomáha rozvíjať rozumové a sociálne schopnosti. Vďaka predstavivosti sa deti učia kontrolovať podnety, prijímať potešenie, symbolicky myslieť a vidieť veci z rôznej perspektívy. Vďaka hre si môžu ľahšie poradiť so svojim strachom a splniť si túžby. Ako malý chlapec totiž nemáte veľa sily. So zbraňou jej máte dosť a môžete byť hrdinom. Takéto hry však nie sú nevyhnutne o násilí. Podľa M. Thompsona ide skôr o dominanciu a hrdinstvo, výhru a prehru, kto bude napokon tým dobrým hrdinom. Samozrejme, niekedy sa do hry dostane aj agresivita a chuť ubližovať a toto by mali rodičia zastaviť. Varovným signálom, že niečo nie je v poriadku je, ak dieťa pri hre úmyselne ubližuje druhému dieťaťu, alebo napríklad bezmyšlienkovite trieska jednou hračkou. Diane Levin, špecialistka na výchovu z Bostonskej Wheelock College radí, že ak sa vám hra drobca nepozdáva, pretože napríklad stále rozpráva o zabíjaní tých zlých, zapojte sa do nej a zaujímajte sa, prečo sú „tí zlí“, čo urobili, alebo ako inak ich potrestať, namiesto zabíjania, či ako by sa z nich mohli opäť stať „tí dobrí“. Pokúste sa prevziať od dieťaťa iniciatívu, podporte ho v improvizácii, pýtajte sa ho otvorené otázky, aby si mohlo vymýšľať vlastný príbeh, ale pokiaľ sa mu to nebude páčiť, nechajte ho hrať sa vo vlastnej réžii.
