Neexistuje správny alebo nesprávny štýl výchovy, sú len efektívne a neefektívne výchovné spôsoby. Tie si môžete vyberať podľa toho, čo sedí vám a vašim deťom. Ak niektoré metódy používate príliš často, možno už na dieťa vôbec nezaberajú a nedokážete pomocou nich vyvolať žiaducu reakciu. Navyše si nimi podkopávate u detí vlastnú autoritu.
Kričaním
Krik nie je známkou autority. Presne naopak. Tým, že sa nám podarí udržať svoje emócie pod kontrolou, dokazujeme svoju rodičovskú autoritu.
Rodičia priznávajú, že nemajú radi krik. Podľa prieskumov krik dávajú na rovnakú úroveň s bitkou a nepáči sa im ako súčasť výchovy detí. Lenže napriek tomu, že ho odsudzujú, na druhej strane priznávajú, že ho používajú. Často. Jedna americká štúdia preukázala, že až 90 % rodičov na svoje deti kričí. Zaujímavé je, že na verejnosti dokážeme svoj hlas bez problémov kontrolovať, len za dverami bytu sa nám akosi vymyká spod kontroly.
Častou odpoveďou je, že bez kriku dieťa nepočúva a ignoruje nás. Prečo je to tak? Možno je dôvodom fakt, že to my sami sme ich naučili, že nemusia nijak reagovať, až kým nepočujú zvýšený hlas. Začali sme pokojne a trpezlivo sme ich požiadali, nech povysávajú svoju izbu. Lenže keď to deti hneď neurobili, nič sa nedialo. Tak sme ich požiadali opäť a znovu žiadna reakcia. Nuž, začali sme kričať. Iným dôvodom je, ako hovoríme s deťmi. Asi by sme tiež nevyskočili nadšením a nezačali vysávať, keby nás o to niekto požiadal uprostred aktivity, ktorá nás nesmierne zaujíma. Ak dieťa sleduje televíziu, hrá sa alebo telefonuje, nečudujme sa, že vysávač je to posledné, čím sa chce dobrovoľne a s radosťou zaoberať. Buďme k sebe úprimní, aký máme najčastejšie dôvod, aby sme obrátili pozornosť na deti? Buď spravili niečo zlé alebo chceme, aby nás poslúchli a urobili, čo od nich očakávame. Prestali na nás jednoducho reagovať, lebo naša komunikácia s nimi sa zúžila na dve veci – buď ich chceme vylepšovať alebo riadiť.
Chránením
Milujeme svoje deti a prirodzene ich potrebujeme ochraňovať. Neradi vidíme, že sa trápia, ako ich ničí neúspech či sklamanie. Chceli by sme im uľahčiť ich situáciu, tak meníme svoje očakávania alebo dokonca preberáme zodpovednosť za nich na vlastné plecia. Pravdou však je, že deti nevyzrejú bez toho, aby nezdolávali na svojej ceste viac či menej náročné prekážky. Ak sa zaoberajú niečím novým, iste to bude náročné, najmä zo začiatku, ale nenaučia sa hľadať efektívne riešenia problémov, ak nebudú musieť prejsť ťažkosťami.
Keď im, vždy pripravení, podáte pomocnú ruku, naučíte ich, že ak sú veci príliš zložité, majú sa vzdať. Ak si povzdychnú, že niečo nedokážu a vy to spravíte za nich, prečo by sa mali sami snažiť? Navyše im naznačujete, že im nedôverujete a neveríte, že budú schopné nájsť riešenie. Hoci je to náročné, mali by ste nájsť v sebe silu len ich pozorovať pri tom, ako im to na začiatku nejde. Ale neodmietnite im pomoc, keď ju potrebujú. Buďte viac učiteľom, či trénerom, než vykonávateľom potrebných krokov. Nerobte za nich, ale preveďte ich procesom učenia sa ako zdolávať prekážky. Jedným zo spôsobov je aj trvanie na dohodnutých pravidlách, očakávaniach a dôsledkoch za ich porušenie. Rovnako ako nie je efektívny krik, ani zmäkčovanie pravidiel, nepomôže len preto, že sa zdajú vášmu dieťaťu príliš tvrdé. Iste, takýmto prístupom čelíte množstvu dramatických scén, plaču dieťaťa, jeho kriku a hádzaniu sa o zem. U tých väčších možno demonštratívnemu ignorovaniu, alebo, naopak, trieskaniu dvermi. Lenže ak dieťa nebude čeliť výzvam, síce sa hrozivým scénam vyhnete, no nenaučíte ho ako zvládať vlastný hnev a vyostrené situácie. V danej chvíli ste možno našli efektívne riešenie, no z dlhodobého hľadiska ste prehrali. Nepomohli ste dieťaťu naučiť sa ovládať svoje správanie, najmä ak je vystresované. Svet sa neprestane točiť, ani nebude jemnejší a prívetivejší voči deťom, preto je lepšie naučiť ich ako zdolávať problémy a zvládať vlastné emócie, než snažiť sa o to, aby boli ako v bavlnke. Preto nemá význam, aby ste jeho výchovu riešili v rukavičkách. Nezíska dôležitú skúsenosť, ako sa efektívne vyrovnávať s tlakom.
Vyjednávaním
Zdá sa, že deti sú tak šikovní amatérski advokáti, že by sa nimi mohli inšpirovať aj tí skutoční. Hľadajú každú medzierku v pravidlách, vycítia nesúlad medzi rodičmi a vedia ich využiť vo svoj prospech. Dobre vedia, že rodičovské hranice sú flexibilné a pravidlá sa dajú prispôsobovať podľa okolností. Vyjednávajú a presviedčajú niekedy roztomilo nešikovne, no takmer vždy úspešne. Ak už raz dosiahli na tomto fronte úspech, je zmarenou šancou opäť sa o to nepokúsiť. Je zbytočné nad tým lamentovať, pretože si za to môžeme sami. To my sme im ukázali, že ak nás dokážu presvedčiť, či zmanipulovať, stanovené pravidlá zmeníme na počkanie. Vlastne im ukazujeme, že obmedzenia nemajú význam, sú tu na to, aby sa porušovali. Prečo by sa mal niekto – dieťa alebo aj dospelý, správať podľa noriem, keď tieto sa šikovnosťou dajú obísť? Keď vytušíme šancu, s nadšením ju skúsime využiť.
Jediným riešením je vytrvalosť v dodržiavaní stanovených hraníc. Dôsledok správania detí im musí byť jasný a nemenný. Len takto sa naučia, že vyjednávanie nie je možnou alternatívou. Pravdou je, že niekedy má náš drobec v sťažnosti kus pravdy. V takom prípade odporúča James Lehman, autor viacerých výchovných prístupov, riešenie v podobe vyčlenenia určitého času na sťažnosti. Raz za deň alebo za týždeň vymedzte dieťaťu priestor, kedy môže povedať, čo sa mu nepáči, s čím nesúhlasí, čo by chcel inak. Počúvajte ho pozorne a môžete spoločne dohodnúť postup do budúcnosti. Trvajte však na tom, že nemáte doma súdnu sieň, v ktorej si môže obhájiť jemu vyhovujúce a vás rozčuľujúce podmienky. Ide o to, aby ste im poskytli priestor, kedy ich vypočujete, no nebudete meniť platné pravidlá ani dôsledky za ich nevhodné správanie. Ak sa drobec sťažuje, povedzte mu napríklad, že o pol šiestej máte priestor na diskusiu a na jeho problém sa spoločne pozriete bližšie.
