Zrejme u väčšiny párov sa stane, že sa jednoducho nezhodnú v tom, ako riešiť správanie svojich detí. Každý vychádza zo svojho presvedčenia, no keď sa ako rodičia nedokážu dohodnúť, môžu zasadiť deťom tvrdé rany, ktoré sa nezahoja ani do dospelosti. Preto je kľúčové byť schopný prijať druhého, zosúladiť sa a postupovať jednotne.
Deti vedia, ak ich rodičia nie sú vo výchove jednotní a kvôli tomu strácajú pocit bezpečia a stability. Navyše sa môžu medzi dospelých zamiešať a využiť situáciu vo svoj prospech. Rodičia sa prestanú zaoberať nimi a ich požiadavkami a začnú navzájom bojovať medzi sebou. Klasickým príkladom je, keď dieťa chce pozerať celé popoludnie televíziu. Matka bez uváženia takúto aktivitu zakáže, no otec nemá problém pustiť mu jednu rozprávku za druhou, aspoň má pokoj. Dieťa ide najprv za jedným rodičom, potom za druhým a vo finále stoja dospelí proti sebe s namierenými zbraňami obviňovania a výčitiek. Dieťa sa stáva neviditeľné, mimo bojovného poľa a sedí pred obrazovkou s popcornom v ruke ako dlho sa mu chce.
Nezhody medzi rodičmi vyplývajú z toho, čo zažili v detstve
Je to prirodzené, pretože obaja rodičia sú rozdielne individuality, pochádzajú z odlišného prostredia a majú o výchove rôzne predstavy. Občas sa však stane, že sa takéto situácie množia a komplikujú vzťah. Nastáva problém, ktorý sa z dlhodobého hľadiska nedá prejsť mávnutím ruky alebo odložiť na neurčito. Deti si vyžadujú každodennú starostlivosť a stret rodičovských výchovných stratégií je tak na stole neustále.
Podľa psychológov Barbary a Johna Frazier sa rodičovské prístupy vo výchove dajú rozdeliť do troch skupín. Niektorí rodičia sa vôbec nezaoberajú výchovou ako takou a neriešia štýl, akým k svojim deťom pristupujú a už vonkoncom ich nezaujíma dopad z dlhodobého hľadiska, záleží im len na okamžitej reakcii – vykonaní toho, čo od detí požadujú. Tvrdia, že keď ich vychovávali takto a sami dopadli dobre, musí to byť v poriadku aj pre ich potomkov. Automaticky prevzali správanie a výchovný štýl svojich rodičov bez toho, aby ho podrobili kritickému mysleniu a zisteniu jeho efektivity. Na veci sa dívajú čierno bielo a vo vnútri si nekladú žiadne otázky ohľadne toho, ako by mali byť ich deti vychované a čo chcú výchovou dosiahnuť. Keď ich samých vychovali takto, takto to musí byť správne a je zbytočné o tom diskutovať.
Ďalšia skupina rodičov sa pokúša výchovu uchopiť s porozumením, čo znamená, že sa riadia tradíciami vlastnej výchovy, no z času na čas sa pri niečom pristavia a spochybňujú, či prístup, ktorý sami zažili bol naozaj správny. Vo vyhrotenom prípade, keď sa im správanie drobcov vymyká spod kontroly, sú ochotní vyskúšať nové taktiky a stratégie, napríklad ustúpia od fyzických trestov.
Tretí typ rodičov sa snaží naučiť, čo to znamená byť dobrým rodičom pre svoje deti, bez ohľadu na to, ako ich vychovávali rodičia. Zaoberajú sa mnohými témami súvisiacimi s výchovou a vývojom detí, disciplínou, vzdelávaním, temperamentom a pod. Stanovujú si hodnoty a ciele, ktoré chcú dosiahnuť a tomu prispôsobujú výchovné metódy. Berú do úvahy záujmy dieťaťa a snažia sa ich zosúladiť so svojimi predstavami. Sami sa rozhodnú pre smer, ktorým sa vydajú a pripúšťajú, že ho môžu časom doplniť, obmeniť alebo úplne zavrhnúť, v závislosti od toho, čo sa naučili. V konečnom dôsledku môžu prebrať množstvo vecí z výchovy, ktorú zažili sami ako deti, ale neváhajú ju podrobiť kritike, ak je v rozpore s ich momentálnymi predstavami.
Uzavrite tichú dohodu
Ak svoje nezhody chcete riešiť, musíte stáť bok po boku, nie proti sebe. Dohodnite sa navzájom, že keď príde situácia, v rámci ktorej uložil jeden z rodičov trest, ten druhý ho podrží, hoci s trestom nesúhlasí. Ak sa vám to nepodarí, ukážete deťom, že nie ste jeden tím a podkopávate si navzájom autoritu. Nezhody, ktoré riešite pred potomkami, im môžu značne ublížiť a poznačiť ich do budúcnosti. Vždy, keď sa navzájom dohadujete, nesústreďujete sa na problém, ale sami na seba. Namiesto toho, aby ste naučili deti, ako komunikovať, ak máte rozdielne názory a ako dôjsť k dohode, ukážete im nepríjemnú rodičovskú výmenu názorov. V danom momente radšej preto voľte jednotný front a neskôr, keď budete sami a pokojní, môžete sa k situácii opätovne vrátiť a prebrať ju, ako by ste ju mohli riešiť nabudúce. Jednoduchý návod uvádza špecialistka na výchovu detí a zakladateľka portálu positiveparenting.com, Deborah Godfrey. Riaďte sa názorom prísnejšieho rodiča. Ten, kto je vo vzťahu benevolentnejší, sa jednoducho musí prispôsobiť, lebo opačne to nejde. Táto stratégia dokáže rozdielne rodičovské povahy zblížiť. Keď prísny rodič cíti podporu od druhého, môže prestať riešiť jeho zhovievavosť. Takto sa sám stane flexibilnejší a deťom postupne viac dopraje. Keď blahosklonný rodič vidí, že deti netrpia, naopak, získavajú z pevne stanovených pravidiel, tak sa naučí ako dôslednejšie trvať na svojom, čím sa priblíži k svojmu partnerovi. Obaja sa tak stanú príjemnými rodičmi s jasne vymedzenými hranicami výchovy, ktorí sa navzájom chápu, podporujú a cítia sa sebaisto.
V prípade, že nesúhlasíte s rozhodnutím partnera, že vaše dieťa nesmie pozerať televízor, pokojne mu povedzte, že viete, ako sa cíti, keď mu matka nedovolila vidieť rozprávku. Dajte mu najavo, že vidíte jeho trápenie a veríte mu, že sa cíti dostatočne zodpovedný, aby sám rozhodol o sebe a o tom, čo vidieť. Takto potvrdzujete detské city a zároveň nezhadzujete rozhodnutie druhého rodiča. Vďaka vašej empatii sa dieťa necíti samé a nepochopené.
Dajte si načas
Porozprávajte sa o rozhodnutiach v pokoji. Keď ste obaja v pohode a dokážete sa navzájom vypočuť bez toho, aby ste boli nadmieru kritickí, skôr dôjdete k dohode, alebo ľahšie ovplyvníte budúcu aktivitu svojho partnera. Neexistuje len jedna pravda, o veciach sa dá rozmýšľať vo viacerých súvislostiach, nie iba tak, ako vy. Ak sa vám podarí rešpektovať názor druhého a prijať jeho myšlienky, otvoríte si k nemu cestu a on tiež bude prístupnejší vašim predstavám. Inak si len medzi sebou postavíte múr, v dôsledku ktorého budete stáť proti sebe aj v maličkostiach a pôjde len o dokazovanie si sily, hoci zdroj konfliktu bude niekde úplne inde.
Nechoďte do bitky o to, kto má pravdu. Radšej si skúste vypracovať spoločný plán postupu. Ak potrebujete, prejdite sa, šoférujte, vyvetrajte si hlavu. Po návrate sa dohodnite, kedy sa porozprávate. Neskáčte si do reči, hovorte vy a potom váš partner. Počúvajte ho však pozorne. Každý má svoje skúsenosti, priania, videnie budúcnosti. Stačí jednoduché vypočutie, namiesto toho, aby ste si počas jeho rozprávania zhromažďovali arzenál na ďalší boj. Neobviňujte, nesnažte sa ho presvedčiť, ani sa neobhajujte. To, že ste sa dokázali navzájom vypočuť je prvý krok k tomu, aby ste dospeli v dohode.
Ako škodíte deťom, keď sa nedokážete dohodnúť?
- Deti sú zmätené, nevedia, čo robiť, akým spôsobom, čo je v poriadku, čo už je mimo hraníc, nepoznajú pravidlá.
- Vytvárate pre potomkov priestor na to, aby sa dostali medzi vás a využili vašu nejednotnosť. Učíte ich tak ako klamať a manipulovať druhých.
- Môžete vtesnať deti do úlohy dôverníkov, ktorí chodia od jedného rodiča k druhému. Cítia sa zodpovední a vinní za konflikt, čo nie je voči nim fér.
- Ak sa problémy hromadia, vyvolávajú v deťoch strach a depresiu.
- Začnú uznávať jedného rodiča, toho, kto im viac vyhovie a ignorovať toho druhého.
- V dospelosti možno nebudú vaši potomkovia schopní mať kvalitný partnerský vzťah, možno sa rozhodnú nemať deti alebo skončia tak, že si vezmú niekoho úplne odlišného a zopakujú vaše chyby.
Zdroj: thesuccessfulparent.com
