Sú témy, ktoré matky spájajú a dokážu sa o nich zasvätene baviť celé hodiny. No sú aj také, pri ktorých sa najväčšie kamarátky dokážu pohádať na život a na smrť a viac spolu nekomunikovať. Preto je lepšie sa im vyhýbať a venovať sa deťom a ich výchove podľa vlastného uváženia, bez diskusie s najbližším okolím. Ktoré sú tie témy, čo dokážu zapáliť oheň v rodinách či na ihriskách?
Dojčenie a umelá výživa
Generácia našich matiek bola silno tlačená do toho, že dojčenie detí nie je dôležité a tzv. umelé mlieko má dostatočnú kvalitu na to, aby dokázalo zabezpečiť dieťaťu potrebné živiny. Obraz dojčiacej matky úplne vymizol zo spoločnosti. Aj tie najodvážnejšie dojčili svojich potomkov len pár mesiacov, potom bojovali s naliatymi a bolestivými prsníkmi a plačom drobcov, ktorí sa ťažko vzdávali materského mlieka. Dnes sa situácia značne zmenila. Väčšina matiek chce dojčiť, pozná výhody mlieka a prínos pre maličkých. Dojčiace matky však stále bojujú so zdvihnutým obočím verejnosti, ostýchajú sa vytiahnuť prsník vždy, keď si ho dieťa plačom vypýta. A ten malý egoista si pýta často, bez ohľadu na svoje okolie. Vyhovieť synovi či dcére a riskovať prevracanie očí svedkov, či nemiestnych komentárov o tom, aký hriešny je prsník vytiahnutý z podprsenky? Navyše sa pridáva tlak najbližších, podporený rôznymi mýtmi. „Keď si už vie vypýtať, už by sa dojčiť nemal. Ak budeš dojčiť deväť mesiacov, budeš mať múdre deti. Nedávaj mu už mliečko, od hladu mu stačí normálne jedlo. Nie je normálne dojčiť dvojročné dieťa.“ Matky, ktoré dojčia, bojujú s predsudkami, strieľajú argumentmi a výsledkami najnovších výskumov, vyzdvihujú vlastný inštinkt a pud dieťaťa, ktoré vie od narodenia, čo potrebuje. Na tie druhé, ktoré nemohli alebo nechceli dojčiť, sa dívajú s opovrhnutím. Ony si neprešli bolestivými štádiami naliatych prsníkov, nemuseli si hrčky rozmasírovať násilným spôsobom, nezháňali kapustné listy na uvoľnenie mlieka, nemali rozhryzené, krvavé bradavky.
Matky, ktoré v noci vstávajú, miešajú umelé mlieko a zohrievajú ho na požadovanú teplotu zase čelia označeniu, že nie sú pravými matkami, lebo drobcom dávajú cudzie mlieko. Prípadne sa musia vyrovnať s poznámkami typu: „Kravské mlieko je pre teliatka, nie pre deti. Alebo je aj tvoje dieťa teliatko? Keď ho nedojčíš, nikdy si s ním nevytvoríš tak pevné puto, ako by matka mala mať. Je to len tvoja pohodlnosť, že ho nechceš dojčiť.“ Cítia sa menejcenné, začínajú pochybovať o svojich schopnostiach, veď nedokázali ani to najprirodzenejšie, ponúknuť potomkovi svoje mliečko. Nehovoriac o tom, aký hrozivý dopad to bude mať na jeho vývoj, kognitívne schopnosti, sociálne väzby v budúcnosti, IQ a EQ. Nevyrastie z neho plnohodnotný jedinec, pretože bude poznačený tým, že mu matka neposkytla to, na čo ju pripravila sama príroda. Hlbokú ranu na duši bude musieť liečiť nejaký, v lepšom prípade psychológ, v horšom, psychiater. Na dojčiace matky sa dívajú s opovrhnutím. Nech sa nesťažujú na problémy s dojčením, samy si to zvolili.
Doma s dieťaťom a v práci bez neho
Matky, ktoré môžu byť doma s dieťaťom na rodičovskej dovolenke, sú lenivé a plné výhovoriek. Nestíhajú domácnosť, lebo sa venujú potomkom. Sťažujú sa na nedostatok peňazí, recyklujú toaletné rolky na výrobu hračiek, detské oblečenie nakupujú v bazároch a svoje vôbec. Chodia v roztrhaných teplákoch, vyšmatlaných teniskách a mastných vlasoch. Nudia sa, vysedávajú s kamarátkami pri pieskovisku a strácajú čas na internete. Potom na deťoch skúšajú rôzne tipy a triky, o ktorých sa dočítali. Ohovárajú okolie, komentujú výchovu iných matiek a opovrhujú tými, ktoré odložili deti do jasličiek, aby sa mohli venovať kariére.
Matky, ktoré chodia do práce sú bezohľadné karieristky, ktoré ani roztomilý uzlíček radosti nedonútil zastaviť sa a utriediť si priority správne. Uprednostnili peniaze pred rodinou. Popreli svoj materinský inštinkt, ak sa vôbec u nich vyvinul. Čo vyrastie z ich odvrhnutých detí? Tie chúdence nepoznajú teplo matkinej náruče, od malička vyrastajú v inštitúciách, kde sa o nich starajú nervózne mladé alebo zadubené staré učiteľky. Ak náhodou majú voľno, v jednej ruke držia dieťa, v druhej telefón. Sú príliš vyťažené a extrémne dôležité. Bez nich by bol úrad, firma, svet, stratený. Zapreli svoje ženské a materinské pudy a obetovali sa kvôli práci. Potom si liečia pocity viny voči deťom tak, že im kupujú drahé hračky, značkové oblečenie, luxusné dovolenky. Nenávistne zazerajú po matkách, ktoré si nemusia ráno obuť vysoké podpätky a chodia s deťmi po obede spať.
Matky úzkostlivé a matky salámistky
Najmä matky, ktoré majú prvé dieťa, nedokážu pochopiť, ako to, že byt nie je povysávaný dva dni po sebe. Veď batoľa sa plazí po zemi a bruško má celé špinavé. Preboha! Tie baktérie. Z dlážky rovno do úst. Nové hračky putujú do práčky alebo umývačky ešte pred tým, než ich dieťa stihne vytiahnuť z obalu. Voda na pitie sa musí prevariť, detský riad umývať špeciálnym prostriedkom, plienky vymieňať každú hodinu bez ohľadu na to, či do nej drobec vykonal potrebu. Jedlo nie je na hranie, do úvahy prichádza výlučne kŕmenie. Ak nejaké sústo nebodaj spadne na zem, nikdy ho nezdvíhajú, putuje rovno do koša. Varia výlučne z bio, organických, drobným farmárom vypestovaných, surovín. Keď sa dieťa učí chodiť, nestačia len ochrany hrán stola, radšej odstránia stôl celý. Aby sa drobec nezranil. Už pri vysadaní na trojkolku mu kupujú prilbu a najradšej by ho obmotali vankúšom. Na strom nesmie liezť, šmýkať sa môže len tak, že ho mama drží za ruku. Maximálna výška, z ktorej batoľa uvidí svet, je náruč rodičov.
Matky salámistky sú pravým opakom. Obvykle sa naplno prejavia pri druhom, či treťom dieťati. Chce ísť drobec von v gumákoch, hoci teplota stúpa k tridsiatke? Nevadí, nech ide. Našiel na zemi pohodenú chrumku a bez rozpakov si ju strčil do úst? No a čo. Nevie, z čoho priberie. S obľubou ochutnáva stromy, chrobáky, omietku? Naučí sa sám, čo z toho je dobré. Váľa sa so psom v blate? Behá po celom ihrisku a štverá sa na vysoké preliezačky? Poučí sa na vlastnej chybe. Veľká fialová modrina na čele, rozbité koleno či privreté pršteky vo dverách, to sú len ďalšie lekcie k samostatnosti. Ak je dieťa hladné a po ruke je len chlieb, stačí. Keď sa nechce prezliecť z pyžamka, nemusí. Bude mu vonku zima, či príliš teplo? Sám na to príde. Kričí, hnevá sa, hádže sa o zem? Veď ho to prejde. Matky salámistky sa len zhovievavo usmievajú.
