http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url= http://sk.hit.gemius.pl/lshitredir/id=pyBLof_1tJFs2mFLvdYSh_UVrocRrBsq67YxVpr5wOj.F7/fastid=naqaxhriiwgrqphcbzfuskyfuymr/stparam=sioeeusnok/nc=0/gdpr=0/gdpr_consent=/url=https://www.cerstvehlavicky.sk/?utm_campaign=cerstve_hlavicky&utm_medium=mobile_branding&utm_source=eduworld&utm_content=300x300&utm_term=kaufland
Články: Pre študentov
O projekte

 

Školenie pre učiteľov? Ďakujem, nemám záujem

Magdaléna Kremnická
Autor článku
Foto: Bigstock
Kontinuálne vzdelávanie učiteľov nevyzerá tak, ako by čakali. / Foto: Bigstock

Už dávno neplatí, že získaním akademického titulu vzdelávanie končí, práve naopak, titul „Mgr.“ či „Ing.“ predstavujú novú etapu života nepochybne spojenú s ďalším vzdelávaním. Učiteľ, ktorý chce byť dobrý, lepší, či dokonca najlepší, sa učí celý život. A tak pred ním stojí otázka, čo to to kontinuálne vzdelávanie vlastne je?

 

Ako začínajúca učiteľka, najskôr v materskej škole, neskôr v strednej odbornej škole, som nechápala znechuteným výrazom tváre svojich kolegov, keď prišla reč na školenie. Nariadenie riaditeľa školy bolo jasné: „dané školenie musia absolvovať minimálne dvaja pedagógovia našej školy“. A bolo to tu. Nasledovala vlna tých najrôznejších výhovoriek, prečo práve dvadsať z oslovených dvadsiatich kolegov nemôže v daný deň na toto školenie ísť. Nechápavo som zdvihla obočie a dobrovoľne sa podujala „že ja teda pôjdem“. A prečo nie? Veď učenie sa je predsa tak úžasné. Dozviem so množstvo nových informácií, ktoré sú v mojej praxi viac ako potrebné.

Nastal deň „D“ a ja som plná očakávaní sedela medzi ostatnými účastníkmi vzdelávania a s úžasom sledovala, kedy to konečne začne. Začalo. Keďže školenie bolo štvordňové, po prvom dni som si v duchu opakovala vetu: „neboj sa, je to len prvý deň, ten býva zväčša nezáživný, ale zajtra to už bude lepšie“. Nebolo. Po treťom, nazvime to „vzdelávacom“ dni, som pochopila, že ten štvrtý už nejako „dokopem“. Nie, nechcem kritizovať a som si plne vedomá toho, že som sa múdra určite nenarodila.

 

V čom bol teda problém?

Entuziazmus rýchlo opadol a predstava nelichotivých poznámok a výrazov tváre mojich kolegov mi do tohto procesu zapadali ako puzzle. Koncentrácia postupne klesala a ja som sa pristihla pri myšlienkach, akú výhovorku si nabudúce vymyslím, aby som niečo podobné už nemusela absolvovať.

Po návrate zo štvordňového kontinuálneho vzdelávania som vnútorne spracovávala všetky zážitky a hľadala odpoveď na otázku, ako by sa toto školenie dalo robiť inak, efektívne. Začala som pátrať po možných príčinách, prečo školenia určené pre učiteľov, práve týchto učiteľov odrádzajú a v čo najväčšej miere sa im snažia vyhnúť. Relevantným zdrojom pre mňa boli skúsení kolegovia s dlhoročnou praxou, no vypočula som si i názory rovesníkov – učiteľov nováčikov. Ich odpovede sa v mnohom podobali, a po mojom zážitku som s nimi nemohla nesúhlasiť. Ponúkam vám svoj pohľad na „vec“, pri ktorom sa opieram o názory skúsenejších.

 

Vnútorná motivácia

„Chcem“ alebo „musím“? Zásadná otázka, ktorá predurčuje náš postoj k samotnému vzdelávaniu. Ak sme motivovaní zvonku, čo predstavuje to obávané „musím“, do ktorého môžeme zaradiť nariadenie riaditeľa školy, alebo strach zo straty zamestnania, či snahu získať formálne osvedčenie, pomocou ktorého sa nám časom možno podarí čo to si finančne prilepšiť, je viac než isté, že na dané školenie ideme s nevôľou a nechuťou.

Ak ma však téma školenia zaujala a dobrovoľne tam chcem ísť, potom je chuť do učenia a získavania nových informácií zásadne odlišná. Čo teda ovplyvní náš postoj k tomu, či sa rozhodneme školenia zúčastniť alebo sa mu oblúkom vyhneme? Odpoveď je jednoduchá. Ak ide o naše x-té školenie v poradí, potom zväčša staviame na skúsenosti – „bolo to fajn, veľa som sa naučil a doteraz to využívam v praxi“ alebo „zasa ďalšie nezáživné školenie, ktoré mi nič nedá“. Rovnako môžeme podľahnúť haló efektu a necháme sa ovplyvniť skúsenosťami kolegov. Čo nám v tomto rozhodnutí môže pomôcť? Napríklad aj samotný lektor.

 

Osobnosť lektora

Lektor, učiteľ, školiteľ, mentor, kouč ..., nech už ho nazveme akokoľvek, spravidla ide o tú istú osobu. Áno, ústrednú osobu celého vzdelávania. Odhliadnuc od prvého dojmu a úvodných sympatií či antipatií, lektor je človek, ktorému by ľudia mali veriť. Mali by veriť tomu, čo rozpráva, čo sa im snaží vysvetliť. A to je, podľa mňa, najčastejším kameňom úrazu. Stretla som sa s lektormi, ktorí boli „nadupaní“ množstvom teoretických informácií, ale chýbala im skúsenosť, a slovo nepodložené skúsenosťou, je málo dôveryhodné. Učitelia zažívajúci dennodennú prax očakávajú od lektora radu, pomoc, usmernenie v ťažko uchopiteľných reformách, v situáciách, kedy zlyhávajú akékoľvek výchovné metódy a už nevedia na koho sa obrátiť. Žiaľ realita je taká, že na mnohých školeniach sú „bombardovaní“ enormným množstvom informácií, ktoré nedokážu aplikovať do praxe, a čo je ešte horšie, rada od „vraj skúsenejšieho“ lektora sa tiež nedostaví.

 

Koho možno považovať za vhodného lektora?

„Raz vidieť či zažiť je viac ako stokrát počuť“, staré známe klišé, v ktorom je však ukrytá pravda. Aby som sa na školenie tešila a bolo pre mňa efektívne, mal by ho viesť lektor, ktorý má za sebou minimálne desať rokov pedagogickej praxe, lektor, ktorý denne pracuje ako učiteľ, psychológ, školský psychológ, špeciálny pedagóg, sociálny pedagóg alebo iný odborník, expert na danú problematiku. Takým lektorom môže byť aj právnik, pediater, psychiater, ktorý presne vie, o čom hovorí a prečo je o danej veci potrebné hovoriť. Je flexibilný, nezaskočí ho otázka z pléna, kde sa zúfalá učiteľka pýta, ako má pracovať so žiakom, s ktorým už vyskúšala niekoľko desiatok didaktických metód a žiaden progres neprichádza. Nie lektor, ktorý jej prečíta paragraf z jedného zo školských zákonov alebo jej odporučí vhodnú publikáciu od renomovaného autora, kde nájde odpoveď na svoju otázku. A faux-pas, ktoré som na vlastnej koži zažila: „tak skúste na túto otázku vašej kolegyne odpovedať vy ostatní, ktorí ste tu a máte s tým skúsenosť“. Hovorím si, prosím? Iste mi mnohí dáte za pravdu, že aj toto je realita niektorých školení.

 

Rečník a odborník v jednej osobe

Neodmysliteľnou súčasťou dobrého lektora je tiež jeho rečnícky prejav a celkové vystupovanie. Dobrý lektor dokáže poslucháčov zaujať, volí vhodnú dynamiku svojho prejavu, primerané tempo, ktorým dokáže udržať pozornosť poslucháčov, jeho prejav je zreteľný, pokiaľ sa dá, na spestrenie náročnej témy vie vhodne využiť svoj zmysel pre humor. Je fajn, ak v istých momentoch vie byť aj spontánny, čím poslucháčom ukáže, že je nielen odborníkom, ale aj človekom. Ako príklad takéhoto skvelého rečníka a odborníka v jednom uvádzam známeho slovenského psychiatra MUDr. Ludvika Nábělka, PhD. Ešte v časoch svojho vysokoškolského štúdia som mala možnosť zúčastniť sa jeho prednášok týkajúcich sa psychológie a základov psychiatrie, kedy prednášková aula doslova „praskala vo švíkoch“. Ako iste viete, býva „dobrým“ zvykom, že vysokoškoláci sa prednáškam zväčša vyhýbajú, keďže nie sú povinné, ale na prednášky pána doktora Nábělka sa „tlačili“ aj tí, ktorí v rozvrhu túto prednášku, či predmet vôbec nemali. Bol to skutočne Pán rečník a svojimi bohatými praktickými skúsenosťami si dokázal získať asi každého poslucháča.   

 

Mentor priamo „na pľaci“

Myslím, že nie je žiadnou novinkou, že mentor (lektor) vie byť prítomný priamo u vás v triede na vyučovaní. Takúto možnosť ponúka napríklad nezisková organizácia LEAF v individuálnom rozvojovom programe učiteľa (IRPU). Ak vás vyberú do programu, mentor vás bude istý čas sprevádzať, usmerňovať, a čo je výborné, budete s ním konzultovať priamo situácie z praxe a v praxi. Pomôže vám naplánovať si vyučovaciu hodinu, projekt alebo čokoľvek iné, čo súvisí s edukáciou vašich žiakov, a bude vám nápomocný priamo počas vašej činnosti, čím vám môže okamžite poskytnúť feedback k vašej práci a ponúknuť metódy na jej skvalitnenie.    

 

Vynútené „tykanie“

„Ak vám to nevadí, budeme si tu všetci tykať“, zaznie z úst lektora spolu s vysvetlením, že sa nám tak bude lepšie spolupracovať. Prepáčte, ale to s kým sa rozhodnem tykať si alebo ostanem pri vykaní, je výsostne moja záležitosť a moje rozhodnutie. Nuž, môj názor je, že tykanie alebo vykanie neovplyvní môj vzťah s danou osobou, ani pracovný výkon, čiže z tohto pohľadu vôbec nie je opodstatnené. Neviem ako vám, ale mne je totálne „proti srsti“ tykať panej v zrelom veku, pri ktorej mám pocit, že jej svojimi skúsenosťami nesiaham ani po členky, a to len preto, že to niekto (v tomto prípade lektor) navrhol, odporučil.

 

Nezmyselné aktivity

Čo z celého srdca „zbožňujem“ sú aktivity ako „energizér, molekuly“, či iné „nabudzujúce“ a vraj pozornosť udržujúce hry. Mala som tú „česť“ zažiť, ako tri učiteľky v dôstojnom veku účastné jedného zo školení, hrali hru „molekuly“ určenú prioritne pre deti. Výrazy ich tváre si pamätám dodnes, a priznám sa, že mi to bolo trápne aj za ne. Nuž ale v čase o 21:00 hod. bolo vraj infantilné rozveselenie spojené s pohybom vhodné. Rovnako zdesene sa pozerám na slovíčko „supéééér“ a k tomu široký úsmev školiteľov ako reakciu na úplne banálnu odpoveď niektorého z účastníkov. Fajn, pozitívne hodnotenie je potrebné, ale táto forma mi pripadá „pritiahnutá za vlasy“. Aby to celé nevyznelo ako pohľad zúfalého skeptika, musím podotknúť, že humor, zábava a „srandičky“ rôzneho druhu sú mi veľmi blízke, ale aktivitám v tejto súvislosti som nedokázala prísť „na chuť“.

Rovnako nerozumiem tomu, na čo sú dobré aktivity (hoci aj praktické) trvajúce niekoľko hodín, týkajúce sa triviálnych záležitostí, ktoré sú poslucháčom po desaťminútovom vysvetlení celej podstaty problému úplne jasné. Nie, stoj čo stoj je potrebné, ba priam nevyhnutné rozprávať sa o nich celé hodiny. Aha, jasné, veď predsa, aby bolo školenie „efektívne“.

 

Existujú aj aktivity, ktoré majú „hlavu a pätu“?

Nepochybne! Pre mňa veľmi prínosné sú aktivity v maximálne päťčlenných skupinách. Ale pozor, ak má skupina pozmeniť pôvodné znenie Popolušky na moderné, a následne sa s ním podeliť s ostatnými účastníkmi vzdelávania, potom pre mňa táto aktivita stráca význam. A to aj vtedy, ak ide o učiteľky materských škôl. To je vec, ktorú učiteľka dokáže spracovať aj sama, prípadne s kolegyňou v práci. Školenie by malo zahŕňať aktivity a činnosti, ktoré pozdvihnú odbornosť učiteľov v danej problematike, kde práca v skupinách má slúžiť na výmenu vzájomných skúseností a návrhov možných riešení. V skupinách vzniká priestor pre výmenu názorov a ich argumentáciu. A tu má nezastupiteľné miesto práve lektor. Nech sa názory a skúsenosti účastníkov akokoľvek líšia, mal by byť natoľko „ostrieľaný“, že by mal vedieť adekvátne reagovať a ponúknuť im, hoci nie jedno najsprávnejšie riešenie (to zriedkakedy existuje), ale možnosti, alternatívy riešení a vhodných prístupov. Odkiaľ na to príde? Nuž, má skúsenosti, je to totiž expert, ktorému účastníci (ako som už spomenula vyššie) veria a spoliehajú sa na jeho rady. Vtedy má aktivita zmysel a je pre vzdelávajúcich sa prínosom.   

 

„Naťahovanie“ času

Zoznamovacie aktivity, rozveseľujúce aktivity, aktivity zamerané na rozhýbanie sa po dlhom sedení, hodinka informácií k veci, skupinové aktivity s obsahom, ktorý málokedy súvisí s danou problematikou, sebareflexia a reflexia, .... a hodiny odbíjajú čas 16:30 hod. Suma sumárum, nemám nič proti, ale prečo niečo robiť 8 alebo 16 hodín, keď sa to s prehľadom dá stihnúť za krásne tri hodinky? Aj to je jedna z vecí, ktorá účastníkov odrádza od kontinuálneho vzdelávania. Áno, to umelé naťahovanie času len, aby sme si „odfajkli“, že školenie bolo a trvalo toľko, koľko „malo“.

 

Čím sa dá školenie obohatiť?

Okrem príkladov z praxe, ktorými skúsený lektor nepochybne disponuje, sú pre poslucháčov veľmi prínosné videoukážky, krátke filmy, a tiež obrazové materiály, ktoré im danú  problematiku priblížia v čo najreálnejšej podobe.

 

Kedy teda možno hovoriť o efektívnom školení?

V prvom rade, prosím, vráťme školeniam a vzdelávaniu ako takému patričnú dôstojnosť a vážnosť. Tá je v rukách vás, lektorov. Preto buďte vnímaví na požiadavky poslucháčov, promptne reagujte na javy, ktoré sa dejú v praxi (tu a teraz) a po riešení ktorých učitelia bažia. Vaša profesionalita, flexibilnosť, erudovanosť a „životná“ skúsenosť, nech sú pre učiteľov motiváciou, aby na vaše školenia neboli len posielaní, ale aby ich sami aktívne vyhľadávali. Skúste si predstaviť samých seba v role poslucháča, učiteľa či vychovávateľa. A potom si položte otázku: „bavilo by ma 2 dni počúvať samého seba?“, prípadne: „s akým pocitom by som z tohto (svojho) školenia odchádzal?“ „vrátil by som sa ešte? alebo už nikdy viac?“. Som presvedčená, že sebareflexia je veľmi účinným prostriedkom pre zlepšovanie sa a skvalitňovanie svojich zručností.

A na margo toho, milí učitelia, kolegovia, buďte úprimní a v závere školenia, kedy ste vyzvaní k jeho reflektovaniu, hodnoteniu, nebojte sa povedať to, čo cítite, to, čo sa vám nepáči a z akého dôvodu vám školenie nič nedalo, nebolo pre vás žiadnym obohatením. Nie je nič lepšie ako konštruktívna kritika. Verte, že tá dá aj skúsenému lektorovi viac, ako falošná chvála. Totiž, záverečné slová plné umelých a prifarbených pochvál ma vedia totálne vyviesť z miery, zvlášť vtedy, keď väčšina z vás počas celého školenia poza chrbát kritizuje „aké je to hrozné a ako sa to tu nedá vydržať a nič mi to nedalo“.

Pokiaľ náplňou kontinuálneho vzdelávania učiteľov zostanú aj naďalej infantilné aktivity a im podobné činnosti, ktoré my, učitelia – účastníci takýchto, vraj školení, zahladíme milým úsmevom a „sladkým“ slovom, potom neočakávajme žiadnu zmenu a nesťažujme sa, že školenia sú len formalitou, ktorú si treba odsedieť, „odfajknúť“, alebo proste splniť. A prečo aj? Veď si to v závere všetci pochvaľujeme. Takže, je čas zamyslieť sa a začať o tom hovoriť kompetentným – lektorom a organizátorom kontinuálneho vzdelávania. Neviem ako vás, ale mňa takéto vzdelávanie nebaví. A pri myšlienke na to, koľko odborných publikácií som si za ten čas strávený na, nazvime to školení, mohla prečítať a detailne naštudovať, ma chytá závrat, ak nie panika.  

 

A ešte pár slov pre kritikov...

„Koľko múdrych rečí. Nech si to sama vyskúša a potom nech hodnotí.“. Moja odpoveď: „Vyskúšala. Zažila. Preto hodnotím“. Kedy? Kde? Ako stredoškolský pedagóg som vyučovala žiakov pomaturitného štúdia, ktorí sa vzdelávali v piatky podvečer a cez víkendy. A verte mi, že zaujať pracujúcich ľudí unavených po celotýždňovom „záprahu“ v práci vo veku od 19 do 56 rokov,  nebolo jednoduché. Vyžadovalo si to obrovské množstvo príprav, elektronických materiálov, ale najmä „dušu“ človeka. Tým nechcem povedať, že som bola stopercentná, ale to, že „kde je vôľa, tam je cesta“.         

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.