Lego je často označované za hračku storočia. Máloktorý rodič by s tým nesúhlasil, veď možnosti hrania sa s Legom sú skutočne neobmedzené. Oveľa menej známe je, že hra s Legom je prospešná aj pre deti so špeciálnymi potrebami. Terapia hrou s Legom (“Lego play therapy”) sa už viac ako 10 rokov úspešne využíva u detí s autizmom.
Otcom tohto terapeutického nástroja je americký detský neuropsychológ Dr. Daniel LeGoff. Objav sa zrodil náhodne, keď Dr. LeGoff našiel dvoch svojich pacientov - 8-ročných chlapcov s Aspergerovým syndrómom - ako sa spolu v čakárni hrajú s Legom a nadšene pritom diskutujú. To bolo nanajvýš neobvyklé, lebo chlapci dovtedy neprejavovali záujem ani jeden o druhého, ani o nikoho iného. To bolo v roku 1999. Odvtedy aj viaceré štúdie uskutočnené v USA a Veľkej Británii potvrdili, že terapia hrou s Legom môže deťom pomôcť rozvinúť sociálne zručnosti, ako sú:
- verbálna a neverbálna komunikácia,
- zameranie na úlohu,
- zdieľanie a striedanie sa,
- spoločné riešenie problémov.
Čím to je, že má Lego taký pozitívny vplyv? Deti s autizmom a súvisiacimi poruchami sociálnej komunikácie majú rady vysokoštruktúrované prostredie a predvídateľné aktivity. Navyše majú silný zmysel pre detail, výborné priestorové vnímanie a rady systematicky riešia problémy. To vysvetľuje, prečo je pre ne hra s Legom obzvlášť atraktívna. Lego je veľmi systematická a do veľkej miery predvídateľná hračka. Hra s ním má jasné pravidlá spočívajúce v tom, ako je možné kocky spájať, ale zároveň dáva priestor na kreativitu.
Lego väčšina detí pozná a vďaka tomu terapiu Legom obľubujú aj deti, pre ktoré sú iné formy terapie nepríjemné alebo stresujúce. Navyše pri hre s ním prirodzene vzniká množstvo situácií, keď deti medzi sebou musia komunikovať alebo sa na niečom dohodnúť. Tieto situácie navyše facilituje prítomný terapeut, čím sa rozvoj sociálnych zručností ešte znásobuje.
Terapia hrou neznamená zhromaždiť deti a hodiť im kocky
Terapia Legom sa od obyčajnej hry líši tým, že prebieha podľa vopred stanovených pravidiel. Môže mať rôzne variácie podľa potrieb hrajúcich sa detí, ale základný postup je nasledovný:
1) Každé dieťa sa najprv samostatne zoznámi s pravidlami hrania a spôsobom, ako Lego funguje. Pravidlá hrania väčšinou zahŕňajú veci ako:
a) Stavba musí byť vytvorená spoločne.
b) Ak chceš niečo, čo práve používa iný člen skupiny, musíš si to od neho vypýtať. Nemôžeš si to len tak zobrať.
c) Hovoríme tichým hlasom bez kričania.
d) Lego kocky nedávame do úst.
e) Na konci hrania všetko odložíme na miesto, odkiaľ sme to zobrali. atď.
2) Dieťa je potom uvedené do skupiny detí, kde sú aj deti bez porúch sociálnej komunikácie.
3) Skupina sa dohodne na projekte, ktorý je zvládnuteľný pre všetkých členov skupiny – väčšinou je to vytvorenie nejakej budovy alebo stavby.
4) Každé dieťa má počas hrania pridelenú rolu.
Inžinier – dohliada na konštrukčný plán projektu a jeho dodržiavanie počas stavania
Dodávateľ – sleduje aké kocky (farba, typ) budú v ďalších krokoch potrebné a dodáva ich staviteľovi
Staviteľ - skladá kocky do výslednej podoby
Počas hrania si deti roly striedajú, čo stimuluje rozvoj rôznych zručností u každého dieťaťa.
5) Skupina potom buduje svoj projekt pod dohľadom dospelého facilitátora.
Hra s Legom môže byť emotívna. Dospelý facilitátor pomáha udržať dobrú náladu, môže navrhovať kompromisy a pobádať skupinu, aby sa držala vytýčeného cieľa.
Napriek odstrašujúcemu názvu “terapia” nie je tento prístup viazaný len na pracovne psychológov. Čoraz viac rodičov v rôznych krajinách zakladá “kluby Lego terapie”, kde tento prístup používajú. Aj keď sa to po prvom prečítaní môže zdať zložité, v skutočnosti tieto kluby nevyžadujú veľa prípravy a nie sú náročné ani pre rodičov v role facilitátora. A čo je najdôležitejšie, majú obrovský prínos pre deti, ktoré v nich zažívajú pocit úspechu a ocenenia, ktorého sa im v inom prostredí nedostáva.
Autorka je zakladateľka portálu LEGOrent.sk.
