Články: Pre študentov
O projekte

 

Viera Lasáková: Feedforward vás učí pozerať do budúcnosti a sústrediť sa na pozitívne veci

Lucia Rusnáková
Autor článku
Foto: archív VL
Viera Lasáková, učiteľka a mentorka / Foto: archív VL

Viera Lasáková je učiteľka spoločenskovedných predmetov na SZŠ Bakomi, mentorka, koučka a lektorka učiteľských rozvojových programov v neziskovej organizácii LEAF. Rozprávali sme sa o prístupe feedforward, ktorý sa namiesto hodnotenia výkonu človeka v minulosti zameriava na budúcnosť.

 

Väčšine ľuďom je feedforward neznámy koncept na rozdiel od spätnej väzby, feedbacku. Kedy ste sa mu začali venovať?

Mala som šťastie, že som absolvovala ročný akreditovaný výcvik „brief couching”, teda koučingu zameraného na riešenie. Vďaka tomu som sa dostala do komunity ľudí, ktorí sa ním zaoberajú a to nielen v samotnom koučovaní, ale aj v koučovaní na úrovni škôl v celej Európe. Vo februári som ho ukončila medzinárodnou skúškou.

 

Je to koncept, ktorý začal byť známejší v 70. až 80. rokoch minulého storočia. S čím sa spája jeho vznik?

Áno a v 90. rokoch sa stal populárnejším. Pochádza zo psychoterapie. Dovtedy bolo bežné, že klient prišiel za terapeutom a mal rozprávať o tom, v čom je problém, čo sa deje, čo to spôsobuje a problém následne spolu riešili. Obrat nastal v kolektíve psychoterapeuta Steva de Shazera a jeho manželky Insoo Kim Berg, ktorý sa začal pozerať na to, ako to vyzerá, keď  problém nie je. Vychádzali z predpokladu, že nič sa nedeje stále. Liečili napríklad alkoholických pacientov, ktorí boli takzvanými padlými anjelmi - klasicky ich liečili medikamentami, ktoré im však vyvolávali nepríjemné stavy. Tento kolektív sa začal pozerať na to, v akých chvíľach sa deje to, že nepijú a toto nepitie s klientami následne pozorovali, robili ho viditeľným. A tú bublinu, kedy sa táto situácia nepitia deje začali zväčšovať. Výsledkom bolo, že títo pacienti postupne zvyšovali nepitie na úkor pitia a vyliečili sa.

 

Čo ich výskum ešte ovplyvnilo?

Bolo zaujímavé upriamenie pozornosti na to, že klienti vždy nejak vedia, ako by to vyzeralo nemať problém. Neboli to obrovské a prevratné zistenia, ale malé javy z každodennosti, ktoré však spolu spravili veľký rozdiel. To bol teda jeden predpoklad, že klienti vedia, ako by vyzeralo riešenie. Druhý spočíval v tom, že v nejakých momentoch sa už riešenie deje. Ak má niekto problém, tak ja budem ako kouč skúmať, čo by bolo ho nemať a veriť, že zárodky riešenia už má klient v sebe. Tak Steve de Shazer s manželkou Insoo Kim Berg založili „solution focused brief therapy”. A netrvalo dlho, aby sa to postupne prenieslo aj do koučingu.

 

Kedy sa stal tento prístup známejší na Slovensku?

Do stredoeurópskeho systému ho priniesol Peter Szabó, master couch, ktorý spoluzaložil školu SolutionSurfers, ktorá celé toto know-how pretransformovala do koučingu. Vďaka nemu máme i na Slovensku možnosť študovať tento koncept priamo ´v zdroji´, u koučky a lektorky Kláry Giertlovej v Tajove.

 

Ako sa vôbec dostal do škôl?

Od 90.tych rokov sa používa aj v školách, existujú dokonca aj samostatné školy, ktoré fungujú čisto týmto konceptom a majú tak nastavenú kultúru školy. V Európe v súčasnosti prebieha živá iniciatíva, ako tento koncept viac implementovať do škôl, skúša sa aj pri práci s drogovo-závislými deťmi. Pod vedením Insoo Kim Berg sa koncept brúsil do prostredia škôl. Môžete ho poznať pod názvom  WOWW – „working on what works”, teda práca na tom, čo funguje. Ide o nastavenie – ak niečo funguje, rob toho viac, ak nie, rob niečo iné.

 

Viera Lasáková,počas workshopu / Foto: archív JL

 

A vám sa to ako podarilo implementovať do vzdelávania?

Aj keď  sme sa na kurze nevenovali špeciálnemu prepojeniu so vzdelávaním,  u mňa bol k tomu iba malý krok. Koučingu-mentoringu som sa v LEAFe venovala už päť rokov a tento koncept mi "nahnal vodu na mlyn".

 

Pozrime sa feedforward bližšie. Ako aj z názvu vyplýva, ide o isté hľadenie do budúcnosti namiesto pozerania sa na minulé chyby. V čom vidíte jeho najväčšie pozitíva?

Jedna vec je, že markantným spôsobom dáva kompetenciu deťom, aby dali vedieť, čo sa im páčilo, v čom sa im darilo a vďaka čomu. Veľakrát  berieme ako samozrejme to, že sa niečo darí. Pri feedforward koncepte sa však viac pozeráme na to, vďaka čomu sa to darí - čo daný človek musel spraviť, aké zručnosti schopnosti má, že niečo dokázal. Aj to robí prístup zameraný na riešenie- zvedomuje u ľudí to, čo majú v rukách. Nie je to však pozitivistický prístup k svetu, keď sa pozerám iba na to, čo funguje a trasiem sa z problematických chvíľ. Je to poctivá práca vyhľadávania toho, čo v sebe máme “funkčné”, zvedomovania si toho a rozbaľovania vo chvíľach, keď potrebujeme spraviť krok dopredu.

 

Ako si vieme tento koncept predstaviť na prístupe ku konkrétnemu žiakovi? Povedzme máme dieťa, ktoré je šikovné, ale zadania odflákne, lebo im neinvestuje čas. Ako by ste k nemu týmto princípom pristupovali?

Preskúmala by som, čo je pre neho zmysluplná domáca úloha. Robíme totiž veci, ktoré nám dávajú zmysel. Snažila by som sa prísť k nejakej dohode, ktorá bude vychádzať z jeho potrieb a predstáv a zároveň bude koherentná s tým, čo mám v pláne. Sama učím náuku o občianstve, kde si to viem dovoliť. Nemám ešte skúsenosť s učiteľom, ktorý by feedforward prístup aplikoval na matematike, ale idem práve pracovať s človekom, ktorý učí angličtinu a chce to aplikovať na problematickej triede.

 

A čo žiaci, ktorí za inými zaostávajú?

V mentoringu som pracovala s učiteľkou na prvom stupni, ktorá skúšala tento prístup s problematickým žiakom. Prestala sledovať, čo všetko robí  žiak rušivo a začala si všímať výnimky - chvíle, keď žiak robil veci v súlade, za čo ho následne oceňovala. Napríklad, Emil, prišiel si k umývadlu potichu a utrel si za sebou vodu. Povedala to oceňujúcim hlasom s úctou a rešpektom. Dieťa následne začalo spolupracovať a menej narušovalo beh vyučovanie. Bolo viac odovzdané tomu, čo  na hodine prebieha a pripájalo sa aktivitám spolupracujúcim spôsobom. Nešlo však o jednorazovú aktivitu, ale systematické vyživovanie tohto prístupu.

 

Dá sa tento prístup aplikovať aj kolektívne alebo je skôr o individuálnom prístupe?

Vnímam v tom potenciál skôr na úrovni osobnejšieho charakteru alebo menšej skupiny, dá sa však aj na väčšej. Na tom je postavený aj „WOWW approach”, kedy celá skupina prikladá ruku k dielu. Dá sa to oboma spôsobmi. Je to spôsob ako človek nazerá na veci a na svet a nosí pri tom iné okuliare.

 

A čo v prípade, keď mám veľa žiakov, každému by som sa chcela venovať individuálne, ale tlačí ma čas. Ako si mám nastaviť rovnováhu, aby som v tomto koncepte napredovala, ale zároveň si plnila aj svoje učiteľské zodpovednosti?

Keby som videla, že tento mindset chcete vyskúšať preto, že nemusíte, ale chcete, tak by som vás vyzvala, aby ste pozvali svojho kolegu k sebe na hodinu a poprosili ho, aby pozoroval, čo všetko robia deti počas hodiny dobre. V závere hodiny by žiakom pozdieľaľ všetko, čo sa dialo želaným smerom. Aj táto obyčajná externá pomoc vie veľmi pomôcť. Druhá možnosť je spoločné nastavovanie želaného smeru s deťmi a následne stanovenie pravidiel, ktoré priebežne reflektujeme. Napríklad položiť si otázku - ak by táto trieda bola dnes v svojom najlepšom učiacom sa nastavení, ako by vyzerala? Žiaci vyjadria svoj názor a spíše sa na viditeľné miesto. Čím detailnejšie rozpíšu každú položku, ktorú hodnotia, tým lepšie sa držia spoločného zámeru a ľahšie sa vám na konci hodiny reflektuje.

 

Nie je z pohľadu učiteľa feedforward koncept viac vyčerpávajúci?

Nemyslím si. Prirovnávam to k tomu ako keď ide vlak a prehodí sa na inú koľajnicu, tak i v tomto prípade, keď prehodím myslenie, tak nemíňam energiu na to druhé. Tú istú energiu som totiž vložila do niečoho iného. Výdaj je tak rovnaký, len iným smerom. Dokonca mám skúsenosť, že feedforward nabíja klímu, celkovo posúva kolektív a zlepšuje vzťahy, človek v ňom rastie. Potom sa každému pracuje lepšie.

 

Ako ho vy pociťujete zo svojich skúseností, čo sa týka prístupu kolegov či žiakov?

Celý výcvik, ktorý som absolvovala, je vedený týmto princípom. Mohla som si tak zažiť, aké to je, keď je človek dostatočne podporovaný a hnaný tým smerom, kde sú jeho zdroje a sily a kde je kompetentný. Z mentoringu alebo svojho učenia vidím, že tento princíp je podporujúci a výživný ako u detí tak aj dospelých . Buddha hovoril - čo chceš, aby sa dialo vyživuj, čo nechceš nevyživuj a tento princíp funguje aj tu.

 

Dôležité je tak aj jeho individuálne posilňovanie?

Mám takú skúsenosť, že potrebujem trénovať aj sama so sebou, sú na to rôzne techniky. Napríklad s kamienkami, kedy vedome zameriavame svoju pozornosť na to, čo chceme, aby rástlo a skúmame, aké tam máme možnosti a zdroje. Je to nekončiaci sa proces, učenie sa po krokoch.

 

Čo môže pomôcť k nabehnutiu na tento koncept?

Je to paradoxné, ale veľmi pomáha, keď človek dokáže zachovať nehodnotiaci a nevediaci postoj. To znamená, že na chvíľku vypnem všetky svoje poznatky o niekom a chápem ho tak, že je kompetentný svoj problém vyriešiť. Pridáva sa k tomu aj taká obyčajná, ale zároveň vzácna a úprimná zvedavosť.

 

Ako by ste mi, ako učiteľke, poradili ako s ním začať?

Ako prvé by som sa vás spýtala, ako sa vám v triede funguje. Vy by ste mi niečo povedali a pravdepodobne by to bolo o veciach, ktoré nefungujú. Ja by som sa vás však spýtala, čo tam už funguje - čo deti robia dobre a čo vy ako učiteľ si myslíte, že robíte dobre, funkčne a zmysluplne. Asi by som vás pozvala, aby ste si viac všímali to, čo je vo vašej želanej predstave. Ide o tzv.  zázračnú otázku. Pozvala by som vás, aby ste takúto predstavu vykreslili a pozorovali, kedy sa už časti, ktoré si želáte dejú. A potom by sme experimentovali s tým, ako robiť viac toho, čo už funguje.

 

Viera Lasáková počas workshopu s učiteľmi / Foto: archív JL

 

Ako by tento koncept ovplyvnil vytváranie slovného hodnotenia?

Na začiatku sa stačí zameriavať na veci, ktoré sú dobré už teraz. Slovné hodnotenie sa mi potom píše oveľa ľahšie. Príde mi dôležité preskúmať všetko, čo je prítomné, lebo viem tak objaviť veľa dobrých zdrojov. Na jednom z mojich workshopov zaznela otázka, čo sa stane, keď budeme hovoriť iba o tých dobrých veciach. Príde mi zvláštne, že nikto nemá obavu a starosť z toho, čo sa stane s deťmi a s mládežou, keď im hovoríme, čo robia zle. Je to také naše nastavenie, ale je zvláštne. Keď je niečo negatívne, berieme to, že nás formuje. Je to však iba jeden pohľad na svet. Existuje však aj iný spôsob, ako sa dívať na veci. A my si môžeme vybrať, kedy a ktorý si vyberám.

 

Ako tento koncept pomohol v osobnom rozvoji vám?

Veľmi. Nalial mi silu zvládať to, v čom ešte chcem a potrebujem rásť, vďaka tomu, že mi umožnil vidieť a spoznať to, čo už viem a ovládam. Profesijne mi  pomohol ešte  viac sa  tešiť z práce s ľuďmi. Oslovuje ma tá sila, ktorú tento koncept má. Človek sa začne pozerať na svet viac so záujmom, bez predsudkov a hodnotení, vďaka čomu sa mi ľahšie tvorí a sprevádza.


Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.