Vlasta Urbanová: Svet mojim žiakom pripadal ako prapodivné miesto na život, ktorý nemôžu ovplyvniť. Práca s filmom to dokázala meniť

Premietanie a sledovanie dokumentov stále nevnímame ako náhradu za kvalitné vyučovanie. Skúsenosti českej lektorky z organizácie Jeden svet na školách VLASTY URBANOVEJ však dokazujú niečo iné. Dokumenty majú svoj význam a robia vyučovanie efektívnejším a živším.

 

Stále hľadáme na Slovensku kľúč k efektívnejšiemu vyučovaniu. Majú dokumentárne filmy na hodinách potenciál učenie zlepšiť?

S dokumentárnym filmom pracujeme už sedemnásť rokov, a tak snáď môžeme potvrdiť, že áno – potenciál využitia dokumentu vo vyučovaní je obrovský, samozrejme za predpokladu, že sa s filmom skutočne pracuje. Nestačí sa naň len pozerať. Sama som dvadsať rokov učila na učilišti so strojárskymi a stavebnými odbormi a množstvo mojich žiakov nepatrilo k tým motivovaným. Nemali práve silnú vieru vo vlastné schopnosti, znalosti a kompetencie. Svet im pripadal ako prapodivné miesto na život, ktorý, ako sa domnievali, nemôžu nijako zmeniť alebo ovplyvniť. To sa však vďaka práci s filmom darilo meniť. Taká práca bavila ako mňa, tak i väčšinu mojich žiakov.

 

V minulosti boli dokumenty cez vyučovanie skôr za odmenu. Mení sa to?

Pokiaľ to myslíte tak, že filmy sa premietali namiesto vyučovania v zmysle „dnes sa nebudeme učiť“, tak sa to zmenilo určite – dokument skutočne slúži ako prostriedok vzdelávania a výchovy. A ako sa ukázalo, veľmi efektívne. Príbeh, ktorý film prináša, vzbudzuje v žiakoch množstvo otázok, na ktoré chceme poznať odpovede. Tie si potom pamätáme omnoho lepšie, než keď informácie dostávajú formou frontálneho výkladu, ale i formou iných pedagogických metód. Je jednoducho lepšie poskytovať informácie vtedy, keď je o ne záujem, nielen preto, že ich máme vo vzdelávacích plánoch. Z iného uhla pohľadu však práca s dokumentárnym filmom odmenou je, i keď nie v zmysle „niečo za niečo“. Je to dar za ochotu otvoriť sa, zdieľať svoje emócie a postoje, počúvať jeden druhého.

 

O aké dokumentárne filmy majú školy záujem? Zohľadňujú pri tom aj témy, ktoré študentov zaujímajú?

Je to veľmi individuálny program. Jeden svet na školách však vychádza z medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach, a tak sa všetky témy točia práve okolo nich. Je to široké spektrum námetov – od príbehov ľudí so zdravotným či sociálnym znevýhodnením, cez moderné československé dejiny až po napríklad aktuálne spoločenské témy. Dôležitejšie než témy sú pre žiakov pravdepodobne silné osobné výpovede, také filmy prebúdzajú skutočne hlboký záujem o ktorékoľvek témy. Medzi obľúbené filmy tak môžu patriť napríklad – Deti zo stanice Leningradská o deťoch žijúcich na ulici, takisto aj dokument o genocíde v Rwande alebo film o Milade Horákovej. Študenti sami na vzniku programu Jeden svet na školách participujú – všetky filmy a aktivity sa totiž testujú počas skúšobných projekcií a pripomienky žiakov sú zohľadnené.

 

Sú tam aj témy, ktoré vyvolávajú u žiakov a študentov protichodné reakcie?

Áno, takých filmov je väčšina. Žiaci sa učia, takže filmy prinášajú často subjektívny pohľad autora, debata po projekcii vždy ukáže rôzne uhly pohľadov nielen na filmový príbeh a jeho hrdinu, ale i na samotnú tému a na prácu s filmovým jazykom. Čo sa týka kontroverzných tém, sú podobné tým, ktoré reflektuje celá spoločnosť. Súžitie so sociálne vylúčenými, migrácia, niektoré enviromentálne témy a pod.

 

Na ktorých predmetoch sa premietanie dokumentov ujalo najviac?

Pretože ide o filmy s tematikou ľudských práv, navyše ich používajú učitelia občianskej náuky, etiky, psychológie a dejepisu. Dajú sa však dobre využiť vo vyučovaní českej literatúry a cudzích jazykov, v zemepise, v ekologickej výchove, ekonómii, vo výtvarnej výchove. Na mnohých školách vznikli i samostatné predmety mediálna alebo filmová výchova. Niektoré snímky nájdu využitie aj v rámci fyziky, chémie alebo matematiky.

 

Ako učiteľ sa rozhodnem zaradiť do vyučovania dokument. Ako mám postupovať, aby mal tento zámer efektívny dopad na žiakov?

To je otázka, na ktorú je ťažké odpovedať. Čo je to vhodný dopad na žiaka? Program Jeden svet na školách, myslím, ku vzdelávaniu takto nepristupuje. Ide skôr o to, naučiť žiakov kriticky myslieť a pracovať s ich prirodzenými schopnosťami byť empatický, súcitný a solidárny. Program sa vyvíja už sedemnásť rokov a stále sa učíme nové veci a prichádzame na nové aspekty práce s filmom. Ponúka sa tiež odpoveď – ak chcete premietať, použite metodiku, ktorá už existuje a ktorá vám umožní vyvarovať sa chýb a omylov, ktorými ste si ako tvorcovia programu prešli. Ale nezdá sa mi to príliš férové – existujú aj ďalšie možnosti práce s filmom a my vnímame náš program najmä ako inšpiráciu, s ktorou je možné nakladať s prispením vlastnej kreativity. Jedným zo základných krokov, ktoré by ste nemali vynechať, je reflexia emócií po filme.

 

 

Ako môžem ako učiteľ ďalej s dokumentom pracovať okrem toho, že ho premietnem žiakom?

Súčasťou práce s dokumentárnym filmom je uvedenie témy pomocou nejakej aktivity už pred projekciou, potom reflexia a diskusia, prípadne ešte nejaká ďalšia zážitková aktivita, ktorá lepšie umožní pochopiť aj vlastné postoje a motívy.

 

Prečo je diskusia po pozretí dokumentu taká dôležitá? Ako by mala vyzerať?

Diskusia je nevyhnutnou súčasťou  práce s filmom a často býva aj najťažšia. Dôležitou podmienkou je vytvorenie bezpečného prostredia, aby sa žiaci nebáli svoje názory prejaviť. Nesúdime, ale s rešpektom počúvame. Ide o to pracovať s iným pohľadom na vec. Často potom zistíme, že iný názor môže pokojne stáť vedľa toho nášho, ale nemusí byť vždy zdrojom konfliktu, ale naopak môže viesť k obohateniu. Inokedy trpezlivé počúvanie prináša pochopenie myšlienkového a emočného zázemia toho druhého. Od učiteľa vedenie diskusie vyžaduje istú mieru skúseností a taktiež určitý osobnostný predpoklad, minimálne však vôľu a ochotu počúvať jeden druhého a nekonfliktne ošetrovať priestor v triede tak, aby sa všetci mohli prejaviť bez rizika zosmiešnenia alebo šikany.

 

Dokážu žiaci uveriť príbehom ľudí v dokumentoch?

Väčšinou áno, vyberáme dokumenty, ktoré prinášajú skutočne silné príbehy. Avšak je pravdou, že život býva veľmi odvážny scenárista. Často sme si so žiakmi hovorili, že ak by sa príbehu z dokumentárneho filmu ujali autori hraných filmov, nikto by im neuveril, že sa niečo také môže stať. Pracovali sme s tým, prečo sa občas bránime tomu prijať správu o živote niekoho iného, prečo niektoré príbehy potláčame a označujeme za nedôveryhodné. Je to cenný pohľad do nášho vnútra, s ktorým môžeme pracovať skôr, než prinesú komplikácie v našich osobných životoch.

 

Opíšte, ako vyzerá Vaša spolupráca s programom Jeden svet na školách v Českej republike?

V rámci programu Jeden svet na školách pôsobím ako lektorka seminárov pre pedagógov, budúcich pedagógov a lektorov, triedy a pedagogické zbory. Podieľam sa aj na tvorbe a hodnotenia niektorých aktivít k filmom. Občas cestujem za hranice, prezentovala som naše skúsenosti napr. v Gruzínsku alebo Macedónsku.

 

Stretli ste sa s tým, že by žiaci po pozretí dokumentu ďalej vyhľadávali informácie o ľuďoch alebo téme v dokumente?

Áno, stáva sa to najmä pri filmoch, ktoré žiakov zasiahli.

 

Aké témy alebo príbehy v dokumentoch majú najväčšie ohlasy?

Na toto neexistuje jednoznačná odpoveď. Nejakým spôsobom rezonuje s vlastnou životnou skúsenosťou, situáciou alebo obavou. Potom veľmi záleží na samotnom spracovaní filmu, či je pútavý a udrží pozornosť, i keď téma je ťažká alebo zložitá. Veľký záujem však prebúdzajú filmy o drogách, nekonformnom živote mladých ľudí, o holokauste. Niektorým témam sa žiaci veľmi nechcú venovať, napr. súčasnej politike, ale potom sú sami prekvapení, keď im film ponúkne cestu, ako neobľúbené témy môžu uchopiť.

 

Ako môže učiteľ reagovať, ak má dokument negatívny ohlas? Môže ísť napr. o tému, ktorá sa žiaka osobne dotýka a nie je s ňou vyrovnaný.

Nepracujeme s filmami preto, aby s nimi všetci súhlasili. To by bola propaganda a čistá manipulácia. Filmy otvárajú rôzne možnosti pohľadu a umožňujú diskutovať o témach, ktoré predostreli. To, že niekto nesúhlasí, je úplne bežné. Dôležitejšie je, aby sa naučili dostať sa pod prvý plán našich postojov, chápať, čo za nimi stojí – v prípade tých negatívnych to často býva strach – a potom s ním môžeme pracovať, ak chceme. Debaty vedú nie k jednotnému pohľadu na vec, ale k hlbšiemu chápaniu súvislostí, i tých osobných. Prečo si myslím to, čo si myslím? Prečo ma tá téma tak rozčuľuje? Akú kvalitu mi môj postoj prináša do života? Chcem sa v tomto zmysle niekam posunúť? Druhá vec je tá, že niekedy môže film žiaka skutočne veľmi citlivo zasiahnuť, pretože on sám niečo prežíva. V takom prípade je treba situáciu s veľkým rešpektom a ohľaduplnosťou ošetriť. Moja skúsenosť je však skôr taká, že film pomohol začať zložitú rodinnú alebo osobnú situáciu riešiť. Bez tohto procesu by sa o nich učiteľka alebo výchovná poradkyňa dozvedela iba ťažko.

 

Môže dokument vyburcovať žiakov aj k osobnej aktivite/angažovanosti? Je to cieľom?

Áno, stáva sa to a je to jeden z pedagogických zázrakov, o ktorých v súvislosti s dokumentárnym filmov a jeho využitím vo vyučovaní hovorím aj na seminároch. Je to niečo, s čím sme na začiatku vývoja programu vôbec nepočítali, nebol to cieľ. Až neskôr sa ukázalo, že žiaci po ďalšej práci s filmom sami povedia: „Už sa nechceme, chceme aj niečo urobiť.“ Je to úžasný moment – nikoho do ničoho netlačíte, nenútite, tá výzva príde od žiakov. Sama som na svojej škole zažila, keď „moji druháci inštalatéri“ prišli s chuťou niečo urobiť pre ľudí bez domov. Pritom ich ešte pred rokom neznášali a opovrhovali nimi. Chlapci si vtedy prešli celým procesom prípravy projektu, na ktorého konci pomohli nielen azylovému domu pre bezdomovcov, ale i rodine, ktorá v tej dobe prišla pri povodni takmer o všetko.

 

Ako by ste argumentovali učiteľom, ktorí hovoria o tom, že dokument nezapoja do vyučovania z časových dôvodov? Na premietanie dokumentov nezostáva čas.

To je otázka, na ktorú odpovedám takmer na každom seminári. A áno, nie je to jednoduché. Cesty na využitie dokumentov existujú aj tam, kde je časová náročnosť výuky veľká. Môžu sa realizovať výberové semináre pre záujemcov, usporadúvať školské filmové festivaly, premietať sa dá aj v rámci projektových dní alebo týždňov. Jednoduchou cestou je aj spájanie hodín s kolegami, ktorí sa o tému v rámci svojho predmetu tiež zaujímajú. Kde je vôľa, tam sa nejaká možnosť vždy nájde.

 

Vlasta Urbanová učila na strednej odbornej škole. Viac ako desať rokov pracuje ako lektorka pre spoločnosť Člověk v tísni v programe Jeden svět na školách. Cieľom programu je prostredníctvom dokumentárnych filmov priniesť do škôl dôležité témy, napr. o ľudských právach, ekológii alebo extrémizme. Sama sa snaží podnietiť v mladých ľuďoch zvedavosť a túžbu hľadať múdrosť.