VIERA KALMÁROVÁ pôsobí ako hlavná školská inšpektorka. V rozhovore pre Eduworld.sk hovorí o tom, ako sú dnes najčastejšie ohrozovaní učitelia zo strany žiakov, prečo k takejto agresii dochádza a prečo to len málokedy učitelia riešia.
Cítia sa dnes žiaci neohrození? Vnímate problémy s autoritou učiteľov častejšie ako kedysi?
Ťažko povedať, či vzrastajúcu agresivitu žiakov možno pričítať iba pocitu vlastnej neohrozenosti. Pravou podstatou je vzor správania sa dospelých, kedy slušnosť a empatia sú zriedkavosťou. Neoddeliteľnou súčasťou spoločenského života aj vo svete dospelých je „nadužívanie“ slobody a práv, ktoré je často sprevádzané vulgárnosťou, agresivitou a brutalitou. To všetko, samozrejme, ešte umocňujú sociálne siete, niektoré počítačové hry a filmy. Takisto je potrebné uvedomiť si, že šikanovanie nie je len problémom vzťahu medzi agresorom a obeťou. Šikanovanie je predovšetkým dôsledkom ťažkej poruchy vzťahov v skupine, v tomto prípade medzi celou skupinou žiakov v triede a obeťou z radov učiteľov. V tomto kontexte dnes už nestačí, ak je učiteľ iba formálnou autoritou, ktorá nepozná vzťahy medzi žiakmi (a často ju ani nezaujímajú) a preto ich nie je schopná ani pozitívne ovplyvňovať.
Stáva sa to pomerne často, že sa učitelia dostanú do pozície, že sú žiakmi šikanovaní? Nahlasujú to, alebo až keď je to neúnosné?
Na začiatok je potrebné povedať, že inšpekcia nerieši prípady, kedy sa žiaci nevhodným spôsobom správajú voči učiteľom, takže takéto prípady jej ani nikto neoznamuje. Informácie, ktorými inšpekcia v rámci tejto témy disponuje, pochádzajú najmä z neformálnych kontaktov s učiteľmi. Prípady „šikanovania“ učiteľov žiakmi je pomerne novým fenoménom, keďže vo vzťahu učiteľ – žiak sa učiteľ považuje za toho silnejšieho, za toho, ktorý má „navrch“ (učiteľ môže dať žiakovi zlú známku z predmetu, môže mu navrhnúť zníženú známku zo správania, žiakom, ktorí splnili povinnú školskú dochádzku, dokonca navrhnúť vylúčenie zo štúdia). Dovolím si vysloviť predpoklad, že ak si žiaci dovolia šikanovať učiteľa, takýto učiteľ s veľkou pravdepodobnosťou okrem toho, že nemá dobrú pozíciu u žiakov, tak nemá dobrú pozíciu ani v pedagogickom zbore a zrejme ani dobrý vzťah s vedením školy, takže neriešenie šikanovania učiteľa žiakmi môže byť aj výrazom ľahostajnosti vedenia školy k riešeniu problému.
V poriadku, ale predsa sa také prípady dejú. Niektorí učitelia sa prinajmenšom stretli s verbálnymi útokmi od študentov. Kam sa potom učitelia obracajú?
Treba si uvedomiť, že učiteľ nemôže voči žiakovi podať sťažnosť, pretože žiak nie je orgán verejnej správy. Štátna školská inšpekcia sa sporadicky s uvedeným problémom stretáva iba v prípade, kedy žiak, ktorý sa nevhodne správa voči učiteľovi, je za svoje správanie sankcionovaný a jeho rodič podá voči riaditeľovi školy sťažnosť, v ktorej namieta proti zníženej známke zo správania alebo uloženiu výchovného opatrenia. Verbálne útoky žiakov na učiteľov riešia najčastejšie sa vo vnútri školy najmä represívnymi formami, ktorými sú disciplinárne opatrenia, alebo znížená známka zo správania, na stredných školách pripadá do úvahy aj podmienečné vylúčenie zo vzdelávania alebo aj definitívne vylúčenie zo vzdelávania. Chcem poznamenať, že takéto opatrenia síce môžu byť varovným signálom pre iných žiakov, ale nemajú trvalý efekt a najmä neriešia samotnú príčinu takéhoto správania sa žiakov.
Ako je možné, že si dieťa dovolí agresívne vystupovať voči svojmu učiteľovi? Môže za takéto správanie zanedbaná výchova doma?
Platí, že v každom človeku sa skrýva beštia aj anjel, čo je možno záležitosťou dedičnosti. Dôležité ale je, ktorú z týchto stránok osobnosti podporuje osobnými vzormi rodina a spoločnosť, čo je iste záležitosťou výchovy. Na to, aby vôbec k šikanovaniu prišlo, musia existovať agresori a ich obete, pričom agresor je v istom zmysle vždy silnejší ako obeť. Otázka teda znie, ak neberieme do úvahy fyzickú silu: Ako môže vzniknúť situácia, že žiak – agresor sa prejavuje v silnejšej pozícii ako učiteľ – obeť ? Ako som sa už zmienila, nestačí, ak je učiteľ iba formálnou autoritou, ktorú dnes už nikto neberie vážne.
A dá sa podľa vás vybudovať prirodzená autorita učiteľa ľahko, ak sa pozrieme na jeho súčasnú pozíciu v spoločnosti? Nie je tých silných autorít, ktoré deti obdivujú a vzhliadajú k nim, už skôr ako šafranu?
Je potrebné si uvedomiť, že prirodzená autorita nikdy nevzniká autoritatívnym vystupovaním, práve naopak. Učiteľ získava prirodzený rešpekt vtedy, keď je dobrým odborníkom na oblasť, v ktorej žiakov vzdeláva a zároveň človekom, ktorý prejavuje rešpekt a úctu k svojim žiakom, je pre nich partnerom a prejavuje o nich záujem ako o individuálne ľudské bytosti, nielen ako objekty vzdelávania.
Nemyslia si učitelia, že sú to také prázdne frázy, ktoré v praxi nefungujú?
Aby nevznikol u čitateľov pocit, že moje slová sú iba floskuly, uvediem postrehy žiačky slovenského gymnázia o svojich nových učiteľoch počas svojho štúdia vo Švédsku:
“Je veľmi dôležité, aby učiteľ a žiak mali dobrý vzťah a na druhej strane, aby to aj vyhovovalo čo sa učenia týka. ....Rada by som uviedla troch učiteľov ako príklad. Pre mňa najdôležitejší je môj matikár. Je to nesmierne skvelý človek, vedec, jeho zmýšľanie je vždy podložené faktami a je tak neskutočne osobný voči študentom. Na druhej strane má však vykreslené svoje hranice a ak ich niekto prekročí, vie byť rázny, ale nie prudko agresívny. Tu sa počíta ako jeden z najprísnejších. On osobne sa stal mojou oporou. Potrebovala som tu mať jedného dospelého človeka, s ktorým sa viem porozprávať. Neraz tu so mnou zostal po škole, keď videl, že ťažko zvládam svoju zmenu. Učitelia tu vidia, kedy žiakovi pomôže objatie. Pomohol mi zmeniť rozvrh a dostať sa na hodiny, ktoré mi pomôžu, je vždy otvorený odpovedať na otázky a na 90% spolu obedujeme. S mojou mentorkou, "triednou profesorkou" osobne hodiny nemám, na druhej strane, vždy, ak potrebujem pomoc, môžem sa na ňu obrátiť. Ja ako Exchange student by som ani nemala mať tieto mentor talky, ale keďže ona je super, mám. Je to človek, čo sám bojuje s úzkosťou a depresiami, pričom svojich žiakov učí, ako tieto ťažkosti preskakovať, ako ich hodiť za hlavu, ale nezabudnúť na ich prítomnosť. Vždy, keď ma vidí, víta ma s objatím, pýta sa ako sa mám, ak som mala nejaký test, ako dopadol. Tretím učiteľom je učiteľ angličtiny. Osobne mojím učiteľom nie je, snaží sa ma však dostať do programu "fast track", aby po prvé, mojím učiteľom bol, po druhé, aby som mohla byť v programe, ktorý preberá učivo rýchlejšie. Je to Angličan, na objatia učiteľ- žiak ešte zvyknutý nie je, na druhej strane je ústretový k žiakom, snaží sa naviesť nás na cestu, ktorá sa zíde v budúcnosti. Je to profesor, ktorý sám prišiel za mnou, že by mi prospela jeho hodina. A to nebol prvý. ....... Ja do školy prichádzam, keď sa otvára a odchádzam, keď sa zamyká. Je mi tu dobre, atmosféra skvelého pracoviska. Nie všetci žiaci sú, samozrejme, takí nadšení, ale je ich tu menej, ako doma.“
Som presvedčená, že pokles autority učiteľov, resp. ich spoločenskej pozície nie je spôsobený vplyvom verejnej mienky, ale verejná mienka v tomto prípade iba odráža smutnú realitu. Osobne poznám v našej krajine skvelých učiteľov, ktorí by sa uplatnili aj v najnáročnejších podmienkach krajín, kde má vzdelávanie vysokú úroveň. Žiaľ tých, ktorí prepadli pocitu sebaľútosti, ničotnosti, sú apatickí a rezistentní voči všetkému, čo by ich profesionálne posúvalo vpred, je oveľa viac.
Nebude v dôsledku toho prípadov ignorácie učiteľov žiakmi len pribúdať?
Pokiaľ v spoločnosti nebude prirodzeným javom rešpekt k právam iných na jednej strane a silný záväzok voči plneniu vlastných povinností na strane druhej, budú vzťahy medzi ľuďmi naďalej podliehať degradácii. K takejto pozitívnej zmene samozrejme musí prispieť aj škola, ktorá by sa viac ako doposiaľ mala zameriavať na rozvoj osobnosti žiaka. Sila osobnosti, o ktorej chcem hovoriť, spočíva viac vo vlastnostiach než v zručnostiach. Osobnosť má stále a výrazné názory, ktoré je schopná obhájiť. Takýto človek nie je arogantný, ale je sebavedomý a zároveň veľmi otvorený. Vie dať najavo, že má niekoho rád, vie sa vyrovnať s vlastnými obavami a strachom. Veľmi často vie presne zhodnotiť, čo je správne a nesprávne konanie, je schopný obhajovať pravdu a konať nezištne. Dnes mnoho žiakov nevie, prečo si myslia, to, čo si myslia, neveria vo svoje tvorivé sily a schopnosti, čo často kompenzujú agresivitou a vulgárnosťou.
Dá sa povedať, že majú agresívne správanie skôr deti zo sociálne slabších rodín, alebo to nie je pravidlo?
Inšpekcia nemá úplne spoľahlivé údaje o šikanovaní učiteľov žiakmi, keďže sa k nim dostáva iba sporadicky. Pokiaľ by som mala vychádzať z prípadov šikanovania medzi žiakmi, tak skôr platí, že agresormi bývajú deti z ekonomicky dobre situovaných rodín.
Čo si žiaci k učiteľovi najčastejšie dovolia?
Najčastejšie ide o organizované ignorovanie pokynov učiteľa, jeho zosmiešňovanie, či už priamo na vyučovacích hodinách alebo na sociálnych sieťach, poškodzovanie jeho automobilu, vyhrážanie sa.
S čím majú učitelia najväčší problém a nedokážu to zo svojej pozície zmeniť?
Som presvedčená, že v prevažnej väčšine prípadov majú učitelia riešenie vo svojich rukách. Veď predsa v tých istých triedach je niektorý z učiteľov objektom agresivity a nevychovanosti žiakov a iní učitelia v tých istých podmienkach nie. Už som naznačila, že základnou prekážkou úspešného potláčania šikanovania je tradičný spôsob práce, ktorý neumožňuje učiteľom účinne zasiahnuť. Učitelia dávajú najavo svoju hierarchickú pozíciu a vystupujú z pozície formálnej autority. V dôsledku tohto vzniká medzi žiakmi a učiteľmi antagonistický vzťah, vzájomne si obe skupiny nedôverujú, prichádza otváraniu nožníc medzi normami, hodnotami a postojmi, ktoré preferuje učiteľ a normami, hodnotami a postojmi, ktoré vyznávajú žiaci. Tento štýl vzťahov bráni spoznať učiteľovi vnútornú hodnotovú orientáciu skupín žiakov, nemá príležitosť systematicky pracovať so spätnými informáciami od žiakov a teda žiadnym spôsobom nemôže ovplyvňovať vzťahy v skupinách žiakov. A pokiaľ žiaci v tejto vzťahovej atmosfére vycítia slabosť učiteľa, tak učiteľ je vďačným objektom demonštrácie ich prevahy. Samozrejme, že riaditelia škôl poznajúc zákonitosti šikanovania musia zavádzať aj systémové opatrenia, ktoré nezávisia iba od vôle jednotlivých učiteľov.
Dokážu v tomto efektívne pomôcť psychológovia v triedach? Alebo je to hlavne o práci s jednotlivcom?
Ak platí, že šikanovanie je dôsledkom nezdravých vzťahov v skupine, tak preventívne je potrebné pracovať so vzťahmi v skupinách. Myslím, že dnes už každý rozumie tomu, že príčinou šikanovania nie je jednotlivec s problémovým správaním, ale všetci tí ostatní, ktorí mlčky jeho konanie tolerujú a v konečnej fáze sa pridávajú na stranu agresora. Samozrejme, že v prípade objavenia sa akýchkoľvek vážnych príznakov je prítomnosť odborníka žiadúca a tento pracuje aj s jednotlivcami.
Ako sa môže učiteľ, ktorý zažíva šikanu zo strany žiakov brániť?
Myslím, že mnohí učitelia o tom, čo nepríjemné zažívajú v triedach ani nehovoria, lebo to považujú za dôsledok vlastnej slabosti a profesionálneho zlyhania a to je zásadná chyba. Tento problém je potrebné otvoriť zásadným spôsobom aj na úrovni školy, teda celého zboru, pričom by nebolo na škodu, keby učiteľ rozmýšľal aj o tom, čo by mal robiť inak.
A šikane zo strany kolegov či vedenia? Existuje právne poradenstvo pre učiteľov, ktorí čelia tomuto problému?
Mobbing alebo bossing na pracoviskách nie je výlučným problémom škôl, ale vyskytuje sa takmer všade, kde existujú zamestnanecké vzťahy. Nerozumiem, prečo si práve učitelia myslia, že šikanovanie tohto druhu sa týka predovšetkým ich a vyžadujú si osobitné opatrenia na jeho zamedzenie. Právna úprava, ktorá sa týka diskriminačného prístupu k zamestnancom, alebo k nerešpektovaniu ich práv je spoločná pre všetky kategórie zamestnancov, je pre všetky ostatné kategórie postačujúca, s výnimkou učiteľov. Požiadavka na to, aby sa vypracovávali osobitné manuály v týchto záležitostiach iba pre učiteľov, považujem v istom zmysle za urážlivé. Každý učiteľ má vysokoškolské vzdelanie, takže je viac ako isté, že aj sám porozumie nástrojom, ktoré v tejto veci môže použiť. Učitelia sú touto témou sýtení tak intenzívne, že dokonca v niektorých prípadoch prirodzenú požiadavku na plnenie si základných povinností považujú za šikanovanie.
Často hovoríme na pôde školy len o právach detí. Aké práva má dnes vlastne učiteľ?
Jeho práva sú zadefinované v zákone o pedagogických a odborných zamestnancoch.
Má nárok nejakým spôsobom trestať žiaka, ktorý si neplní svoje povinnosti, ruší hodinu a pod.?
Učiteľ má k dispozícii istú škálu opatrení na posilnenie disciplíny (samozrejme, že k nim nesmie patriť „nechávanie po škole“ a podobne), ale nemyslím si, že majú vždy pozitívny efekt. Z dotazníka, ktorý zadávame žiakom základných a stredných škôl vyplýva, že vyrušujú najmä preto, lebo vyučovanie je nezaujímavé, nevťahuje ich „do deja“, sú skôr pasívnymi prijímateľmi hotových informácií.
Existujú dnes nejaké kurzy pre učiteľov, vďaka ktorým následne zvládajú lepšie napr. verbálne útoky žiakov?
Kurzy zamerané na riešenie konfliktných situácií samozrejme existujú, ale túto základnú kompetenciu by mal nadobudnúť každý učiteľ už v pregraduálnom štúdiu. Efektívna komunikácia je základným predpokladom výkonu pedagogickej činnosti.
Súvisí so šikanou učiteľov vek? Sú vekovo starší učitelia viac ohrození?
Myslím, že vek nezohráva žiadnu úlohu. Obeťou agresie sa stáva človek, v ktorom násilník vycíti vnútornú slabosť a to nie je závislé od veku.
Ktorá krajina by mohla byť pre nás inšpiráciou v pomoci dotknutým učiteľom?
Neviem o tom, že by sa niektoré krajiny zameriavali iba na ochranu istých skupín zamestnancov pred svojimi kolegami alebo šéfmi. Poznám však krajiny, ktoré v praxi uplatňujú dobré projekty orientované na boj so šikanovaním v školách, napríklad projekt profesora Dana Olweusa, ktorého modifikácia sa úspešne uplatňuje aj v Českej republike a ktorý je zameraný na intervencie na úrovni školy, na úrovni triedy a na úrovni jednotlivca.
