Zuzana Matúšová cítila, že ich život potrebuje radikálnu zmenu. Cestovanie po svete ho zmenilo od základov

ZUZANA MATÚŠOVÁ je mamou 3 synov. Vyštudovala žurnalistiku a medzinárodné a verejné vzťahy a pracovala v niekoľkých médiách. Po založení rodiny si uvedomila, že nechce žiť uponáhľaný život. Rozhodla sa pre radikálnu zmenu svojho životného štýlu. S rodinou odišla na Nový Zéland, kde s manželom ako dobrovoľníci pomáhali na farmách. Po návrate predali dom, kúpili si starý sad, v ktorom vybudovali permakultúrnu záhradu a mobilný ekologický dom. V súčasnosti sa venuje rodine, na svojom webe www.lifereset.sk píše o zdravom bývaní, permakultúre a cestovaní.

Rozprávali sme sa, ako sa zrodí takéto veľké rozhodnutie zmeniť svoj životný štýl, či to bolo dobrým rozhodnutím, čo im do života prinieslo a ako vidia s manželom v tomto ich netradičnom živote vzdelávanie svojich detí.

Čo vás priviedlo k radikálnej zmene vášho života? Prečo práve cestovanie a práca na eko farmách?

Na začiatku vyzeral náš život, tak ako život väčšiny rodín. Pre mňa však veľmi unáhlený a možno trochu povrchný. Dom, deti, pes, auto, naháňačka z práce, do práce, do obchodu. Môj muž trávil veľa času v práci, ja som bola doma s dvomi malými deťmi. Začala sa medzi nami vytvárať určitá priepasť a trávili sme spolu málo času. Chceli sme to zmeniť, ale nedarilo sa nám to len tak. Napadla mi zhora myšlienka, že by sme mali vycestovať, aby sme si vyčistili priestor medzi nami. Myšlienka sa vyvíjala niekoľko mesiacov, až sme sa rozhodli pre Nový Zéland, pre dobrovoľníčenie na eko farmy.

Kto bol iniciátorom tohto rozhodnutia?

Vo vzťahu je viac iniciátorkou žena. Tiež som ako žena, viac cítila, že sa niečo deje. Môj muž bol zahltený prácou, prehliadal to. Navrhla som manželskú poradňu, aj keď to nebolo ešte na rozchod, no stále sme sa cyklili v tých istých hádkach. Sme ľudia, ktorí konajú a zbytočne nefilozofujú dlho nad vecami. No potrebovali sme zmeniť celkovo náš životný štýl a uviaznutým v kruhu sa nám to nedarilo. Preto sme sa rozhodli vycestovať a úplne zmeniť prostredie. Najskôr neboli žiadne podmienky na to, aby sme cestovali, nemali sme peniaze na letenky. Nový Zéland bol nedosiahnuteľný cieľ. Cestovať s malými deťmi – mladší syn ešte nerozprával, ani nechodil. Vyzeralo to, že je to nereálne.

Nebáli ste sa s deťmi cestovať?

Cestovali sme veľa, ešte predtým, než sme mali deti. Precestovali sme Bosnu a Hercegovinu, Ukrajinu, Maroko... Stopovali sme do Švajčiarska. No báli sme sa. Aj preto sme sa rozhodli pre Nový Zéland, ktorý je najbezpečnejšou krajinou sveta. Keď cestujeme s deťmi, veľmi zaváži, či je to krajina s dobrou lekárskou starostlivosťou.

Ako vás prijali na farme? Rozprávali ste im váš príbeh, ktorý vás tam doviedol?

Novozélanďania sú veľmi priateľskí ľudia. U nich má program wwoof.net dlhú tradíciu, pochádza z Anglicka a je založený na tom, že ľudia sa po 2. svetovej vojne sťahovali z vidieka do miest a chýbala im práca s pôdou. Woof bol spôsob ako byť na čerstvom vidieckom vzduchu a zároveň pomáhať farmárom. Nový Zéland bol kolóniou Veľkej Británie, preto je to tam veľmi rozšírené. Časť farmárov reálne potrebuje pomoc brigádnikov, je to pre nich výhodné. Druhá chce spoznávať ľudí. A tým, že my sme mali malé deti, nás si na farmu pozvali tí farmári, ktorí chceli medzikultúrnu výmenu. Vedeli, že s malými deťmi nie sme schopní podávať výkony. Chceli nás spoznať. Kým sme nezverejnili náš príbeh o dobrovoľníčení na Novom Zélande, tak tam Slováci skoro vôbec nechodili.

Blog LifeReset sa zrodil po návrate domov alebo ešte predtým?

Ešte pred tým ako taká záchrana, keď som rozmýšľala, ako vycestovať. Vedela som, že kým sa pripravíme na cestu, bude zima. Dobrovoľníčiť na farme sa však dá v čase sezóny, keď je teplo. Na Novom Zélande je počas našej zimy teplo. Preto táto krajina. No bola príliš ďaleko... Kamarátka mi poradila, aby som prestala rozmýšľať, ako sa to nedá, ale ako by sa to dalo. Vďaka tomu mi prišli myšlienky typu - som novinárka, môžem o tom písať. Vytvorila som webstránku, kde som našim partnerom poskytla priestor, aby som ich zviditeľnila. Oslovila som cestovnú agentúru Student Agency, ktorá nám zabezpečila letenky a my sme im na oplátku zverejňovali články – na blogu, v časopisoch, mali sme reláciu na Jemných melódiách, všade odznelo ich meno. Takýmto spôsobom som si na letenky zarobila.

Ako zasahuje spôsob života, ktorý vediete, do výchovy vašich detí? Ak ich porovnáš s inými rovesníkmi, sú v niečom iní?

Každý očakáva, že naše deti sú v niečom výnimočné. Sú rovnako ako všetky deti hravé, veselé, pobijú sa medzi sebou, riešime s nimi veľmi podobné témy, ako hociktorí rodičia. Je pre nich však veľmi dôležitá osobná sloboda, rovnako ako u nás. Majú slobodné dušičky a uvažovanie. Tiež nevidia prekážky, ale spôsoby, ako sa veci dajú riešiť, čo majú tiež z domu.

Akí ste typ rodičov?

Prečítala som mnoho kníh a venovala sa tomu, aké sú rôzne techniky, ako vychovávať deti. Vďaka nášmu reštartu som pochopila, že to nie je o tom, vychovávať deti, ale byť príkladom. Všetka pozornosť detí sa odsunula na nás s mužom a začali sme na sebe pracovať. Darmo ja budem vychovávať, aby neklamali, ak im ja zaklamem, darmo im budem vysvetľovať, čo je to súcit a empatia, keď sa škodoradostne zasmejem nad susedou. Celá výchova tkvie v tom, aby sme boli dobrým vzorom, vyznávali správne hodnoty a počúvali naše svedomie. Potom sme pre deti prirodzenou autoritou, ktorú obdivujú a nemusíme kričať, prikazovať a zakazovať.

Treba pracovať na seba aj ako rodič...

Áno a deťom dať čo najviac priestoru, aby mohli slobodne žiť, objavovať svet bez našich strachov. Ak im veríme, budú obozretné, zodpovedné, bez nejakých sebadeštrukčných sklonov, akých sa veľa rodičov bojí. Dieťa chce byť zvedavé, napredovať, chce niečo dosiahnuť. Rodič je len sprievodca, ktorý ich tým sprevádza, nechá ich vyskúšať si svet a robiť chyby.

Viete si predstaviť obdobie, keď vaše deti zasadnú do školských lavíc? Alebo už dnes máte v hlave niečo úplne iné?

Naše deti neplánujeme dávať do školských lavíc, do klasickej školy. Na Novom Zélande som sa osobne stretla s konceptom domáceho vzdelávania. Tu som sa zažila dospelých ľudí a aj deti, ktoré boli vzdelávané doma. Tri roky sme sa pripravovali na to, že aj naše deti budeme vzdelávať doma. Zároveň s tým odhodlaním prišla aj túžba mať tretie dieťa a to nám zamiešalo karty. Pochybnosť, ako to budeme zvládať, nás doviedla ku komunite doma vzdelávajúcich rodičov, ktorá funguje neďaleko v meste. Rodičia platia tútorov, ktorí vedú ich deti unschoolingovým systémom – teda deti sa ako tak neučia. Fungujú na princípe demokratického vzdelávania. Dieťa si samé určuje, čo sa bude učiť, koľko a s kým. Dôležitý je záujem samotného dieťaťa o štúdium, jeho vlastná motivácia a nie učiteľov, rodičov a s tým súvisiace známkovanie. Ešte nie sú školopovinní, ale chodia do tejto komunity. Robia neuveriteľné pokroky.

Čiže, budete ich vzdelávať aj doma a budú chodiť aj do tejto komunity.

Aj aj, ide to ruka v ruke. Otázka je totiž, čo je to vzdelávanie, resp. aké vzdelanie dnešné deti potrebujú. Z môjho pohľadu je vzdelanie, ktoré dnes deti v školách dostávajú prežitok. Potrebujú úplne iné informácie a zručnosti ako naši rodičia. V školách sa nudia a učiteľov nedokážu vnímať ako autority, pretože často vedia o informáciách potrebných dnes viac ako oni sami. Naši rodičia si to odchodili, no neboli online médiá, nebolo bežné podnikať a necenila sa tak kreativita ak odnes. Dnes chcú zamestnávatelia motivovaných kreatívnych ľudí a presne takí zo škôl nevychádzajú. Teda áno, chceme deti počas celého dňa vzdelávať, nie len od ôsmej do šestnástej, no informáciami, ktoré ich zaujímajú a sú dôležité pre reálny dnešný život.

Chcete sa aj dovzdelávať? Rodičia, ktorí učia svoje deti doma, by mali mať pedagogické vzdelanie.

Je to častá otázka. Odpoveď na to je, že neplánujeme s nimi preberať učivo z klasických škôl. Len minimum na to, aby urobili polročné a koncoročné skúšky. Dnes už nie je dôležitá stavba rastliny, byľ, stonka a podobne, ale kedy rastliny sadiť a ako. Tieto informácie sa kedysi odovzdávali z generácie na generáciu v záhradách, v ktorých deti vyrastali. Rovnako tak nebazírujeme na krasopise, ale na písaní všetkými prstami na klávesnici počítača. Nemusia ovládať zložité výpočty rovníc, ale naplno využívať logiku, zdravý sedliacky rozum a prakticky tieto zručnosti uchopiť pri zhotovovaní vlastného biznis plánu. A hlavne túžime, aby im náš prístup k vzdelaniu a to čo im chceme odovzdať, pomohlo žiť šťastný život. Vedieť sa v každodenných situáciách orientovať. Mať dobré vzťahy a dokázať riešiť konflikty. Vedieť, kde je ich miesto, po čom túžia ich duše a ako to dosiahnuť.

Budete sa tejto téme venovať aj na blogu?

Je to pravdepodobné, pretože sa týka nášho života. Ale dopredu si témy nevytváram. Tému na blogu otváram, až keď viem, že som dorástla a môžem o nej citlivo napísať. Mám veľmi veľkú zodpovednosť voči čitateľom, pretože viem, že vnímajú naše životné názory za svoje.

Aké je to vychovávať chlapcov?

To je na samostatný článok. Ja som z rodiny, kde sú samé dievčatá. Chlapci sú pre mňa obrovská výzva, premena v živote a nazerania na veci. Aj v pozitívnom, aj v negatívnom slova zmysle. Musela som napríklad pochopiť, že s chlapcami sa komunikuje inak. Je to priamočiara komunikácia.

Pre nich je dôležité, že máte aj veľkú záhradu. Môžu sa tam vybehať, vyhrať sa.

Úprimne ma teší, že môžu vyrastať v nádhernom prostredí. Záhrada je veľmi podnetná. Máme v nej stromy, kríky, kvety, pestujeme zeleninu. Z detskej izby vidia jazero s kačkami či pasúce sa ovce. Vyrastajú v bezprostrednej prírode a pritom na dedine. V zime sú prirodzene viac vo vnútri. V našom mobilnom dome sme sa práve preto snažili vytvoriť také prvky, aby ich to nútilo k pohybu, majú trampolínu, hojdačku, priestor na lezenie, na vytvorenie bunkrov.

Aký máš názor na to, že už aj malé deti majú tablety a telefóny. Nevyžadujú to aj tvoji chlapci?

Jasné, že vyžadujú. Ľudia žijú internetovú, virtuálnu dobu. Kedysi sa ľudia pohoršovali nad tým, že sa všade chodí autom. Dnes sa nad tým nikto nepozastaví. Podobne to bude možno aj s tabletmi. Naše deti majú tablet a rady sa s ním hrajú. Je to ale na nás, či im vieme ponúknuť zaujímavejšiu aktivitu, aby ho nemali pričasto.

Aká by mala byť detská izba pre dieťa?

Tým, že sme sa po návrate z Nového Zélandu rozhodli žiť zdravšie, predali sme dom a túžili si postaviť nový zdravší, zdravé bývanie sa stala veľmi dôležitá téma v mojom živote. Priestor, v ktorom dieťa vyrastá, ho aj ovplyvňuje. Jeho názory, hodnoty, postoje a, samozrejme, zdravie. Základný príklad je s materiálmi, ktoré v detskej izbe použijeme. Či siahneme po masívnom dreve, prírodných materiáloch, alebo lamináte, umelých materiáloch s dekórom prírodných materiálov. Dieťa si ľahne na laminátovú podlahu a cíti chlad, aj keď vyzerá drevená. Podlaha je tvrdá a statická. Leží na dreve, ktoré drevom nie je. Takéto „fejky“ deti mätú a narúšajú ich hodnotový rebríček. Lacné drevoštiekové nábytky sa rýchlo vyhodia a nahradia novým. Je to prejav konzumu, kým masívny nábytok má morálnu hodnotu a tak rýchlo sa nevymieňa, dá sa opraviť alebo nanovo vylepšiť.

Kam sa bude tvoj projekt LifeReset uberať?

Na to dnes neviem odpovedať, podľa toho, kam sa my budeme uberať a vyvíjať. To, čo je na blogu, je vedľajší produkt nášho žitia. Prioritne sa snažím žiť, z toho vznikajú témy a nie naopak.

Foto: www.helenakurus.sk a archív Zuzana Matúšová