Články: Pre študentov
O projekte

 

J. Gonšor: Práca s deťmi je z roka na rok ťažšia

Lucia Brezovská
Autor článku
Foto: Archív J.G.
Juraj Gonšor je bývalý učiteľ, otec 5 detí a vo svojom voľnom čase vedie folklórny krúžok. / Foto: Archív J.G.

Mgr. JURAJ GONŠOR (33) je absolvent Pedagogickej fakulty Trnavskej Univerzity. Vyučoval slovenský jazyk, náboženskú výchovu, informatiku a hudobnú výchovu. Hoci si dal na istý čas od školstva pauzu, stále je v ňom jednou nohou ako lektor vzdelávacích programov. V práci s  deťmi je veľmi aktívny, či už v dedine Boleráz, alebo ako spolupracovník detských časopisov (Rebrík, Fifík, Ohník). Spolu s manželkou vychováva 5 detí.

 

Aké boli začiatky tvojej profesijnej dráhy učiteľa? Cítil si trému alebo si sa takmer okamžite stal ostrieľaný učiteľ?

Svojské. Posledný rok štúdia, pri náčuvoch, som prijal fakt, že si budem hľadať pozíciu učiteľa. Nad inou možnosťou som po promócii ani nerozmýšľal. Na prvé hodiny si pamätám veľmi živo. Nastúpil som pred triedu siedmakov a chcel som pôsobiť rázne a sebavedome. Koncom prvého polroku  sa mi dôrazný a rázny systém rúcal. Bol som nový, nepoznal som vzťahy v dedine, rodinné zázemie, všetko o povahe kolektívu a davu som vedel z teórií.

Riaditeľ školy, kde som prišiel robiť náčuvy a výstupy povedal: „Učiteľ je herec.“ Na prvom pôsobisku v Blatnom mi riaditeľ povedal: „Do triedy môže vstúpiť aj stokilový chlap, ale autoritu mať nemusí.“ Niekde medzi týmito dvoma vetami som hľadal svoju pedagogickú cestu. Žiaci totiž po štvrťroku vycítili slabiny, bolo ich 24 a mali povesť najhoršej triedy. Navyše sme sa stretávali spolu nielen na hodinách slovenského jazyka, ale aj občianskej, hudobnej a náboženskej výchovy. Keď učiteľ zdedí triedu siedmakov má to ťažké. Nakoniec sme to spolu zvládli až do 9. ročníka.

 

Čo si cítil, keď si odišiel zo školy? Nastal aj u teba pocit vyhorenia?

Úľavu. Doma deti, v škole deti, voľnočasové aktivity sa pôsobením v školstve točili tiež okolo detí. Čoraz častejšie som sa počas posledného školského roku pristihol, ako si hľadám inú prácu, ako čítam články o vyhorení, až som si to sám pred sebou priznal.

Navyše práca s deťmi je z roka na rok ťažšia. Zvyšujú sa generačné rozdiely, počty v triede, nároky na učiteľa, plat rastie minimálne a o byrokracii a učebniciach ani nehovorím. Po roku praxe mi pridelili výchovné poradenstvo. Vďaka tomu mal učiteľ úľavu z úväzku o jednu hodinu. Rokmi sa však podmienky zmenili. Výchovné poradenstvo sa stalo byrokratickým.

 

Foto: J. Gonšor

 

Zaujímali ťa alternatívne spôsoby vyučovania?

Dnes sa inak učiť ani nedá. Frontálne vyučovanie je fajn pre učiteľa, je to osvedčená klasika a nemusí to byť nuda. Meniť často štýly zas nie je dobré, potom sú žiaci rozbití, ak sa s nimi často hráte, chcú sa iba hrať, ak riešite iba pracovné listy, zdá sa im to stereotypné. Učil som dohromady a naplno päť predmetov, mám vyštudovanú trojkombináciu. Od svojich začiatkov som prepínal medzi prváčikmi na náboženstve, cez hudobnú so siedmakmi až po slovenčinu v deviatej triede. Na výchove s frontálnym vyučovaním neuspejete. Výchova je výchova, akokoľvek je známkovaná, tam to bez aktivity, bez skupinového vyučovania, hraní rolí nejde. Často sa mi stávalo, že na hodiny s druhostupniarmi som prišiel viac rozhecovaný ako samotní žiaci. Dosť veľkou výzvou je v tomto umenie aktivizovania na hodinách informatiky. Tam dvihnúť od počítača či tabletu žiaka a zapojiť viac než len hlavu s očami a dve ruky je pre niektorých liečba šokom.

 

Doma s manželkou vychovávate 5 detí. Neuvažovali ste o možnosti domáceho vyučovania?

Nie. My sme v tomto veľmi tradicionalistický. Napriek tomu, aký je náš vzdelávací systém postavený. Dieťa nech chodí do kolektívu, nech si školu odkrúti od základnej až po vysokú v tom, čo ho najčastejšie bude čakať v živote. Partia, kolektív, pracovné prostredie, tím. Nie stádovitosť, nie davové zmýšľanie s klapkami na očiach, ušiach a ústach. Vyzerá to ako by sme ich ani neposielali do slovenskej školy, že?

 

Foto: Archív J.G.

 

Ako si predstavuješ ideálnu školu a vzdelávanie? Čo by si zmenil, aby boli tvoje deti v škole šťastné?

Veľa robí prostredie. Budovy už nezmeníme, ale môžeme si ich urobiť podľa seba. Učiteľom by som doprial skrátený úväzok za rovnaký plat. Koľko už bolo rečí o skracovaní úväzku na základe zodpovednosti za IKT, za školskú knižnicu, za výchovné poradenstvo či vedení PK? Nečudujme sa, že sa z uvedených vecí stávajú papierové formality. Načo je 23-hodinový úväzok, keď mnohí učitelia majú úväzok navýšený o dve, tri hodiny. Zažil som týždne, kedy som odučil spolu s odborným zastupovaním 30 vyučovacích hodín. Prirátajte si k tomu prípravy. O dozoroch nie je škoda hovoriť, pretože najhoršia vec, čo môžu učitelia dnes urobiť, je mávnuť nad navýšením povinnosti rukou.

Ďalším faktorom je počet žiakov v triede. O ideálnych dvanásť až pätnásť môžeme snívať. Je zarážajúce, ako v dnešnej individualistickej dobe niekto zaspomína, ako ich bolo v triede tridsať s jedným kantorom. Áno, kedysi bola rodina pokope v jednej izbe, výchovné prostriedky boli drsnejšie, rodičia vyžadovali od detí rešpekt.  Pozrite sa na dnešné rodiny. Ľudia sa nemenia, menia sa len kulisy a tie dávajú neskutočné možnosti, aby sa dnes každý stal stredom vesmíru a mal lajknuté priateľstvá.

 

Ako sa pozeráš spätne na svoje vlastné vzdelanie? Pripravilo ťa štúdium na pedagogickej fakulte dostatočne na učiteľské povolanie?

Úprimne? Nepripravilo. Vysoká škola mi dala, čo som chcel. Alebo skôr to, čo bolo mimo školy – mali sme literárny klub, kde sme riešili tvorbu, po internátoch, boli stretká, bol fakultný a univerzitný mládežnícky zbor. Náš študentský život v Trnave sa trocha vymykal tomu dnešnému. Boli sme posledná generácia, ktorá bola prijatá aj na základe ústnych skúšok. Mnoho mimoškolských aktivít vyplynulo priamo od študentov. Keď počúvam kolegov, ktorí ostali učiť na fakulte či našich pedagógov, zaspomínajú si. Nie je to len sentimentálne spomínanie na staré dobré časy, ale racionálne porovnanie. Už nie doba, ale samotní študenti akoby neboli na seba dosť prísni. Hovorím to len na základe pohľadu z vonka a informácií od profesorov, docentov a doktorandov, ktoré sa, čuduj sa svete, zhodujú.

Určite však nechcem prechváliť výučbový systém, v ktorom sme figurovali. Vôbec nie. Triednu knihu sme videli počas päťročného štúdia možno raz. Mohli sme viac pracovať s učebnicami. Náčuvy a výstupy by som odporúčal zaradiť do každého ročníka. Chcelo by to viac pedagógov z praxe na seminároch. Prednášky o riadení školy mi nič nedali. Prečo nám nezavolali nejakého riaditeľa z konkrétnej školy? Smiešne a komické na celom štúdiu bolo, že nás učili frontálne.

Absolvovanie školy je formalita. Musíte to mať v sebe. Tak ako hudobník.

 

Aké vzdelanie by si doprial svojim deťom?

Také, na ktoré majú, ktoré ich zaujíma. Mať na to je však nebezpečná podmienka. Zmaturoval som na dostatočnú z matematiky. Dnes sa matematikou aj živým – zameriavam objekty, čítam stavebné plány, riešim kužeľosečky, obvody objektov, prepočítavam mierky až z toho vznikne vystrihovačka pre detský časopis. Nie jedna za rok, ale tak šesť až sedem ročne.

Som rád, že rodičia mi nechali si vybrať strednú školu, akú som chcel. Super je, že to rovnako zopakovali pri vysokej škole.

Počas výchovného poradenstva som sa stretával s rodičmi, ktorí dieťa odhovárali od školy, ktorú si vybralo, s rodičmi, ktorí už v ôsmom ročníku vedeli, na akú školu ich potomok pôjde a tiež s rodičmi, ktorým to bolo srdečne jedno.

Rodič puberťáka má byť usmerňovateľom. Má vedieť ukázať dvere, prejsť nimi však musí junior sám. Ak nedáme dieťaťu na výber, bude si robiť čo chce a potom prerastá cez hlavu všetkým. Rodičom, starým rodičom. Rodič by mal stáť za svojím dieťaťom, ale nie za každú cenu. Mnohí obhajujú svoje deti do takej miery, že ich sú schopní obhajovať aj na trestnej komisii, či na súde. To sú smutné osudy benevolentného prístupu a egocentrickej pohodlnosti. Ak ukážeme dieťaťu možnosti, uchytíme jeho dôveru.

 

Vo vzdelávaní a v práci pre deti a s deťmi si však zostal naďalej. Vedieš deti vo folklórnom súbore, čo dnes už nie je veľmi tradičné. Čo to prináša dnešným deťom?

Folklór prechádza v tomto tisícročí do zvláštnej etapy. My tridsiatnici sme ešte mali šancu počuť to autentické, tradované. Naše staré mamy spievali piesne, ktoré ich naučili ich staré mamy. My sme dnes zahltení rôznymi verziami. Brezinka v Boleráze vlastne vznikla v poslednej chvíli, v roku 1990 a hráva najmä piesne z Bolerázu a okolia. Pochádzam zo Zákamenného, kde sme boli silná partia v tanečnej a speváckej skupine Kamenčan.

Kto vie, ako vnímajú folklór, to ľudové, to tradovanie deti dnes. My ho totiž odovzdávame tak, ako nás nenaučili staré mamy, ale ako nás to naučila televízia a internet. Čuduj sa svete aj tak to tie deti chytá. Ten duch niečoho prastarého a archetypálneho oslovuje stále. V Boleráze fungujú tradičné obchôdzky (Kvetná nedeľa – dievčatá, Traja králi – chlapci). Vďační sú všetci. Deti udržujú to, čomu sa kedysi hovorili dedina – rodina, starí ľudia si zaspomínajú.

 

Učíš aj gitaru. Majú deti záujem učiť sa hrať na hudobné nástroje?

Áno. Jedna strana je ctižiadostivosť rodičov, druhá osobný záujem. Niekde v strede je to fajn. Na školách som mával gitarový krúžok a záujem bol veľký. Ak chcete, aby vaše dieťa hralo, choďte za odborníkom. Nebojte sa investovať do originálnych nástrojoch, ktoré sú len  o pár eur drahšie od plastových napodobenín. Deti to dnes nemajú jednoduché. V mnohom ich odmeňujeme už len za účasť a potom sú v šoku, keď príde dril.

 

Čo by si odporučil rodičom, ktorí sa rozhodnú mať veľa detí? Aké radosti a starosti ich čakajú?

My sme sa nerozhodli mať veľa detí. Určite sú na Slovensku rodiny, ktoré si to takto povedia, ale náš prípad to nie je. V prvom rade treba mať čas. Je jedno, koľko máte detí, vždy je dôležitý čas. Každé dieťa je úplne iné, jednému stačí chvíľka, inému polhodina. Nemusíte byť učiteľ na to, aby ste mali čas na deti. Mnohopočetná rodina je realita, s ktorou sa ešte stále vyrovnávame. Stojí to veľa nervov a trpezlivosti. Na druhej strane máme všetky deti relatívne zdravé, živé, veselé a šikovné. Pripravte sa na súťaživosť, pripravte sa na kopec kriku, sedem narodeninových a sedem meninových osláv, pripravte sa na to, že keď sa niekde dovalíte, tak ste tam za dve až tri malé rodiny.

 

Mnoho rodín sa dnes rozpadne ešte skôr, než deti dospejú. Čo trápi dnešné rodiny?

Každý chce byť centrom pozornosti, zavrieť sa do svojej izby a scrollovať obrazovku – je jedno už čoho. V minulosti to boli noviny, dnes sú to mobily. Úplne zle je dať batoľaťu do ruky tablet, rozsvietiť cestou z mesta v aute dvojročnému pred nosom obrazovku s rozprávkou len nech je ticho. Dnešní mladí nechcú dospieť. Chcú si užívať, mamahotel funguje naplno aj v mojej generácii. Chcú dovolenkovať, chcú všade byť, všetko zažiť a pritom nie sú doma. Na druhej strane sú tu starí rodičia. Tí, čo zažili komunizmus, prieky zo strany systému, nedostatkový tovar, povinnú vojenskú službu, vymývanie mozgu ideológiou. Zažili prácu na hospodárstve a svoje detstvo, krehké a krátke si nesmierne vážia. Natoľko, že vlastné vnúčatá zasypú hračkami, blahobytom, všetkým. Celé zle. Dnes deti dostanú všetko na podnose. Nemajú hračky, ale hračkárstvo. No svet detí vytvárajú dospelí a tam sa robí neskutočne veľa chýb. Ľahké je hľadať dôvody. Spôsob je jednoduchý. Byť na deti dôraznejší, vyžadovať od nich, nepreceňovať ich, ale ani ich nepodceňovať.

 

Akým spôsobom sa snažíte ísť deťom príkladom? Má rodič - učiteľ vo výchove nejakú výhodu oproti rodičovi - nepedagógovi?

Nejaké tie učiteľské ťahy tam sú, to je nepopierateľné. Naša domácnosť funguje na pevnom harmonograme, ktorý určuje najmladšia svojím spánkom. Pri nástupe do školstva som si povedal, že nechcem učiť tam, kde bývam. Nielen kvôli nadhľadu nad prácou a umením vypnúť, ale najmä kvôli deťom. Čo sa  týka toho príkladu, vôbec sa nepovažujem za príkladného rodiča. Na svoje deti som dosť kritický, ale veľmi dôležité je vedieť aj pochváliť, podporiť, povzbudiť. Poznáme všetci mnoho motivačných príbehov, kde práve pochvala mamy, slovo otca dokázalo zmeniť celý život. Máme päť výnimočných detí, ktoré nás vedia priviesť do šialených situácií. Hráme s rozdanými kartami.

 

Ako môžu rodičia pomôcť škole? Je to komplikovaný vzťah rodina - škola? Ako by mala prebiehať spolupráca?

Vymenil by som sloveso pomôcť so slovesom spolupracovať.  Koľko sa dá, mal by rodič žiť životom školy, mal by so školou spolupracovať. Pomôcť si musí rodina aj škola navzájom. Keď si to tak zoberieme, tak rodičovské stretnutia by mali byť akýmisi kurzami výchovného umenia:-) a nie frontálnym monológom prianí a sťažností. Častý kontakt rodičov s triednym, vyučujúcim je veľmi prospešný. Pri náročných situáciách sa ľahšie nájde riešenie, keď sú vzťahy medzi ľuďmi otvorenejšie.

 

Uvažuješ občas, že by si sa vrátil za katedru? Nechýba ti škola?

Jasné. Človek nevie, čo mu prinesie život. Vylúčiť sa to úplne nedá a keď som „odchádzal“ povedal som si, že rok, dva potrebujem pauzu. Aktuálne som stále v školstve, za mesiac navštívim takmer dvadsať škôl, stretávam stovky detí, stretávam sa s riaditeľmi, zástupcami, školníkmi, učiteľmi z materskej škôlky, prvého stupňa, druhého stupňa, stredných škôl a vidím ich tak, ako ich vníma niekto z vonku. Všetci v školstve fungujú v systéme mlynských kameňov. Je len na sile osobnosti to zvládnuť, povzniesť sa, nenechať sa zošrotovať. Taktiež je to super príležitosť vidieť, čo na iných školách funguje viac, čo menej. Beriem to ako moju druhú prax.

Tiež som si „navykol“ na systém učiteľského roka, víkendov, leta, zimy, takého učiteľského harmonogramu. Plat je aký je a aj ja som si zvykol za tých osem rokov v školstve robiť veci pomimo, navyše, zarobiť si tak jednu alebo dve učiteľské výplaty.

Pravdu povediac, ubíjalo by ma, keby som sa kvôli práci na smeny nemohol venovať tomu, čo je pre mňa relaxom. Ak prídu okolnosti, azda jedine finančného charakteru, že bude musieť byť všetko úplne inak, idem do toho. Zatiaľ, kým sa dá sa chcem naplno venovať životu v dedine, písať, hrať, stretávať sa s ľuďmi spolu s mojou rodinou.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.