Docent ONDREJ KAŠČÁK pôsobí ako pedagóg a vedecký pracovník na Pedagogickej fakulte Trnavskej Univerzity. Venuje sa predškolskej pedagogike, školskej politike, sleduje dianie vo vzdelávaní a na túto tému aj bloguje. Rozprávali sme sa o súčasných reformných iniciatívach, ale aj o tom, akí sú budúci slovenskí učitelia a či môžu niečo v školstve zmeniť.
Prečo ste sa rozhodli venovať sa kariére vysokoškolského pedagóga a vedeckého pracovníka so zameraním na školskú pedagogiku?
Na prednáškach zo sociológie výchovy svojim študentom vždy hovorím, že predstava samostatnej slobodnej voľby je pomerne iluzórna. Skôr sú naše voľby určované vplyvmi majúcimi pôvod v dlhodobom, systematickom, najčastejšie rodinnom formovaní. To, že som sa rozhodol študovať učiteľstvo, isto súviselo s celoživotnou učiteľskou dráhou mojej mamy. Vzťah k textom a literatúre mám od otca, odmalička bol pre mňa vzorom pravidelného čitateľstva. Ja som do toho vniesol istý talent na jazyky, takže z toho nakoniec vzišlo štúdium učiteľstva nemeckého jazyka a učiteľstva pedagogiky na PdF UK. V gymnaziálnych časoch ma taktiež veľmi inšpiroval prístup nášho slovenčinára a dejepisára Štefana Mocka. Bol politicky nekorektný, nabádal nás ku kritickému pohľadu na veci okolo nás a do výkladu sa emocionálne vnášal. O to som sa snažil aj ja ako študent vysokej školy. V kombinácii s mojimi jazykovými danosťami to viedlo k tomu, že viacerí moji docenti a profesori na PdF UK začali oceňovať môj vklad a to ma povzbudilo k ďalšej akademickej dráhe. Snažil som sa na sebe pracovať a ešte ako študent som publikoval vtedy vo významnom časopise v SR, v Pedagogickej revue.
Vo svojej pedagogickej činnosti sa venujete výchove budúcich učiteľov. Odchádzajú absolventi ako budúci učitelia pripravení učiť?
Bohvieaká sláva to nie je. Ako vysokoškolskí učitelia sme dnes v každodennej činnosti so študentmi vystavení priemernosti až podpriemernosti. Každý rok mám vskutku problém identifikovať čo i len pár vynikajúcich študentov, zaujímajúcich sa o to, čo študujú a o učiteľstvo ako také. Keď sa napr. na štúdium učiteľstva matematiky hlásia študenti stredných odborných škôl bez motivácie, ťažko z nich vychováte dobrých učiteľov. Uvedomujem si tragickosť toho, čo hovorím. Pritom väčšina mojich kolegov má úprimnú snahu študentom pomôcť. Tí, čo zvládnu štúdium a praxe, ako tak pripravení odchádzajú, no často to nie je úplne v súlade s tým, čo by sme chceli a čo by chceli riaditelia a riaditeľky škôl, do ktorých naši absolventi nastupujú. A to hovorím ako reprezentant pedagogickej fakulty, ktorá je na Slovensku považovaná za najnáročnejšiu.
Majú šancu prebudiť školstvo k lepšiemu životu?
Myslím si, že nie. Použili ste dobré slovo- „prebudiť“. Učitelia boli v minulosti buditelia. Učiteľ musí byť z môjho pohľadu osobnosť, výrazný typ, musí mať názor, dávať o sebe vedieť a tento zápal prenášať na ostatných. Na učiteľských fakultách však máme príliš málo takýchto osobnostných typov v radoch študentov. Snažím sa to v študentoch podnecovať, ale na Slovensku snahu o kvalitu jednoducho sabotuje systém- financovanie vysokých škôl viazané na počet študentov a neatraktívnosť povolania pre absolventov gymnázií. Pokiaľ si toto zodpovední neuvedomia, neposunieme sa nikam. Takže vôbec súčasnú situáciu nevnímam ako krízu učiteľských fakúlt, ale ako krízu školskej politiky a politiky vôbec. Tá chybne nastavila systém fungovania učiteľských fakúlt a vo všeobecnej rovine populisticky obrátila verejnosť proti učiteľom, na čo taktiež učiteľské fakulty doplácajú v zložení svojej klientely.
Venujete sa aj pedagogike materských škôl. Mala by byť predškolská príprava povinná pre všetky deti?
Nepovedal by som povinná, ale všetkým deťom prístupná a otvorená. Takže kapacita predškolských inštitúcií na Slovensku by mala byť taká, aby každé trojročné dieťa malo garantované miesto v materskej škole. Vo väčšine vyspelých krajín samozrejmosť, u nás bohužiaľ stále nedosiahnuteľný cieľ. A išiel by som ešte ďalej a investoval do výstavby siete inštitúcií úplne najranejšej starostlivosti o deti od narodenia do troch rokov.
Akých učiteľov potrebujú dnešné deti na prvom stupni alebo už v materskej škole? Spĺňa dnešné kurikulum materských škôl to, čo deti potrebujú?
Kritických, no prístupných. Čím viac sa práca učiteľov byrokratizuje, tým potrebnejšie sú autonómne, sebavedomé typy, ktoré tieto tlaky dokážu ustáť. Mali by to byť učiteľky, ktoré nebudú čakať na to, čo im predpíše a určí štát a taktiež by sa mali zamýšľať nad usporiadaním toho, čo a ako učia, nepodliehať rutine. Naschvál som nezačal tým, čo je základ toho všetkého- láskyplný prístup k malým deťom. To našim študentkám v týchto študijných programoch totiž nechýba. Často ale narážame na to, že hravosťou sa maskuje absencia systematického postupu rozvíjania schopností dieťaťa. Čo sa týka kurikula, tam si myslím, že obsahuje to, čo by malo. S formou však nie som spokojný. Štát nás totiž núti formulovať vzdelávacie štandardy aj pre materské školy, s čím nesúhlasím.
Aký máte názor na domáce vzdelávanie? Mnoho rodičov, najmä matiek v tom vidí cestu ako poskytnúť dieťaťu lepšiu prípravu do života, než v škole.
Áno, deje sa to. Sú určité skupiny matiek, ktoré tradičný vzdelávací systém sklamal či sklamáva. Vadí im nepružnosť školských inštitúcií, často neochota reagovať na potreby ich detí. Majú na to právo. No ja si nemyslím, že ide o možnosť, ktorá by mala byť využívaná v rozsiahlej miere. Som z tých, ktorí veria verejnému vzdelávaniu a jeho verejnej misii. Najmä v tomto období, kedy by triedne či školské komunity mali podnecovať aktívne občianstvo, podporovať kontakty s inakosťou, vzájomnú spoluprácu rovesníkov pri riešení problémov a pod.
Aká perspektívna čaká naše školstvo, ak by sa ujala pripravovaná reforma Učiace sa Slovensko? Ide vízia pripravovanej reformy správnym smerom?
Taká perspektíva, aká nás očakávala po všetkých doteraz avizovaných reformách. Reforma sa nedeje tak, že sa niekto zastrája, že ide urobiť najväčšiu reformu za ostatných 25 rokov a spíše na papieri tézy, ktoré sa neposunuli ďalej od polovice 90-tych rokov 20. storočia. Učiace sa Slovensko vytvorili odborníci, ktorí nemajú a nebudú mať dosah na realizáciu daných téz. Nemôžu sa oprieť ani o finančné záruky vlády a ani o priamo riadené organizácie, ktoré majú reálne páky na šírenie reformy. Tieto organizácie sú dnes v dezolátnom stave a ich nové vedenia sa nepodieľali na ideovej tvorbe dokumentu a nie sú spoluhráčmi tvorcov zámeru. Dokonca ani nie som presvedčený o tom, že tvorcovia majú úprimnú podporu ministerstva. Takže nie sú naplnené ani elementárne technické predpoklady úspešnej reformy. A či ide vízia správnym smerom? Nie. Nereaguje na akútne problémy učiteľov a školstva a ignoruje otázky reformy obsahu vzdelávania.
Ktorý sektor školstva potrebuje reformu okamžite? Neupadajú vysoké školy rýchlejšie než napr. stredné či základné školy?
Úpadok má systémový charakter, nemá zmysel hovoriť o tom, ktorý sektor je na tom horšie. Dané sektory sa totiž navzájom vyživujú, takže nakoniec skončíme pri otázke, čo bolo skôr- vajce či sliepka. Všeobecný úpadok je dôsledok podfinancovania celého sektoru vzdelávania, zníženej dôvery rodičov voči školským inštitúciám a učiteľom, ako aj nepriaznivej spoločenskej klímy voči učiteľskému stavu. Tá je dnes bohužiaľ živená aj samotnými politikmi. Aj prístup samotných učiteľov sa bude musieť zmeniť. Zdá sa, že školstvo potrebuje istú generačnú výmenu. Tá postupne nastáva, čoho dôsledkom sú aj sebavedomejší reprezentanti spontánnych iniciatív slovenských učiteľov. Ak istá profesijná skupina utvára nové sociálne hnutie, je to znakom jej autonómie. Tento jav doteraz nebol v školstve bežný a nepodceňoval by som ho.
Verejne sa vyjadrujete k rôznym témam školstva, prečo ste sa rozhodli blogovať?
Toto rozhodnutie sa vyvíjalo pomerne dlho. Nie som práve online typ človeka, nemám ani facebookový profil. Akademické prostredie vás núti publikovať v uznávaných vedeckých časopisoch, robiť výskum, oslovovať akademickú obec. V istej fáze akademickej dráhy sa tým presýtite, hlavne v situácii, keď viete, že to, čo robíte na akademickej pôde, priamo súvisí s konkrétnymi národnými či lokálnymi problémami. Keďže sa venujem aj školskej politike, zo svojej akademickej skúsenosti poznám viaceré súvislosti, ohrozenia a dopady mnohých rozhodnutí v oblasti školstva a niekedy ma ide roztrhnúť, keď vidím, že sa schyľuje k rozhodnutiam, cez ktoré sa zopakujú tie isté, dávno dokladované chyby. Politici o nich ani netušia a ani sa o ne nezaujímajú, no nebráni im to v sebavedomom pálení mostov. Bol to asi ten pocit nasrdenosti na to, ako sa dnes pristupuje k správe vzdelávania, čo ma priviedol k blogovaniu.
Môže presadzovanie alternatívnych metód do výučby „nakopnúť“ vyučovanie správnym smerom? Viem, že v tomto smere ste skeptický.
Problém je v tom, že dnes pod pojem „alternatívny“ skryjete všetko. Samozrejme, že v istých netradičných najmä metodických postupoch možno nájsť veľmi prospešné a zaujímavé veci. Pri vnímaní metodík sa však nikdy nepohybujem na póloch alternatívny - tradičný. Podstatné je to, čo funguje. A žiadny výskum nedokladuje, že uprednostnenie toho či oného celého systému alternatívneho vzdelávania vedie k štatisticky významnejšej úspešnosti žiakov. Rôznorodé prístupy sú viac alebo menej úspešné v rôznorodých aspektoch vzdelávania. To, čo by alternatívci označili za tradičné prístupy, je v niektorých situáciách vysoko efektívne, v iných zase menej. Môj skepticizmus smeruje najmä k obchodnému zneužívaniu (a nadužívaniu) pojmov viažucich sa k alternatívnemu vzdelávaniu. To, že sa postupuje podľa alternatívnych metód, je dnes globálnym trhovým lákadlom pre rodičov. Podsúva sa tým myšlienka, že bežné školy dnes úplne zlyhávajú a že len alternatívne vzdelávanie ich zachráni. To rozhodne nie je pravda a niektoré slovenské kauzy dokladujú, že istá skupina rodičov sa cíti byť touto rétorikou oklamaná.
V súčasnosti sú rodičia detí pod tlakom a snažia sa deťom zabezpečiť kvalitné vzdelanie po každej stránke. Už v útlom veku rodičia vytvárajú napr. bilingválne prostredie, zavádzajú do hry montessori. Po akú hranicu je tento prístup správny a kedy už začína byť škodlivý?
Angažovanosť rodičov nikdy nie je na škodu, raný vklad do rozvoja dieťaťa má veľký vplyv na jeho ďalšie vzdelávanie. Rodičia si však málokedy uvedomujú, že to, čo považujú za vklad, sa môže stať neskôr brzdou. Jazykové vzdelávanie je exemplárnym príkladom. Dnes už rodičia štandardne od materských škôl vyžadujú cudzojazyčné vzdelávanie. Kvalita daného vzdelávania však býva natoľko mizerná, že napr. po fonetickej stránke môže prísť k budovaniu a utvrdzovaniu nesprávnych jazykových stereotypov, ktoré môžu ovplyvniť ďalšie vzdelávanie neskôr. To často platí aj pre matky, ktoré sú presvedčené, že obstojne vedia cudzí jazyk a snažia v ňom s deťmi komunikovať. V tejto oblasti by som bol veľmi opatrný a skôr by som v tomto období stavil na podnecovanie komunikačných schopností v materinskom jazyku.
Vaše vedecké štúdie a práca sú podnetné, no zostávajú známe a prístupné akademickej obci. Nechceli by ste ich spopularizovať aj verejnosti, ktorá sa zaujíma o vzdelávanie a školstvo?
Ide o dve roviny, ktoré treba udržiavať v istom odstupe. Tak ako politici, tak aj verejnosť si myslia, že školstvo je triviálna záležitosť a každý sa cíti byť kompetentný k nemu vyjadrovať. Dokonca poznám aj viacero tzv. „odborníkov“ či mediálnych „analytikov“ z oblasti školstva, ktorých pohľad je nesmierne obmedzený, ba až laický, no médiá ich oslovujú práve preto, že školstvo nevnímajú ako expertnú záležitosť, nedávajú danej oblasti takú vážnosť ako napr. zdravotníctvu či súdnictvu. Práca nás akademikov spočíva v tom, aby sme veci netrivializovali a naše tvrdenia výskumne dokladovali. Samozrejme, väčšina mojich akademických štúdií sa dá prakticky prerozprávať a komunikačne sprostredkovať širšej verejnosti. Žáner je však iný. Zatiaľ čo akademická štúdia sleduje jeden problém a ten sa snaží dokladovať, pri blogovaní resp. každodennom žurnalistickom písaní o vzdelávaní využívate nahromadenú skúsenosť z rôznych etáp svojej práce, z riešenia rôznych vzdelávacích otázok, je tu aj silný biografický komponent, emocionálna zaujatosť je tu plus. Myslíte taktiež na rôznorodé a široké publikum. V akademickej sfére by tieto aspekty písania boli vnímané minimálne ako metodologicky problematické. V každom prípade si ale myslím, že prienik akademikov do verejného diskurzu je nevyhnutný, ak má byť akákoľvek reforma vzdelávania úspešná. Keď váš názor zodpovední neberú do úvahy, treba sa aspoň snažiť, aby váš hlas bolo počuť. Väčšinou to má aspoň ten efekt, že si prinajmenšom trochu začnú dávať pozor.
Docent Ondrej Kaščák (38) pôsobí ako vedúci Katedry školskej pedagogiky na Pedagogickej fakulte Trnavskej Univerzity v Trnave. Zároveň pracuje ako vedecký pracovník v Slovenskej akadémii vied. Rediguje pedagogický časopis Journal of Pedagogy. Vo výskume sa zameriava na školskú a vzdelávaciu politiku, školskú etnografiu, sociológiu detstva a vzdelávania. Je členom pracovných skupín výskumných a grantových agentúr. V súčasnému školstvu sa venuje aj na svojom blogu. Napísal monografie Škola zlatých golierov. Vzdelávanie v ére neoliberalizmu (2012), Škola ako rituálny priestor (2010), je spoluautorom kníh Výchova a vzdelávanie v základných diskurzoch (2009) alebo Neposedné predškolské kurikulum (2014).
