BUDDY dobrovoľník Viktor: Vzťah s dieťaťom z centra ma učí byť lepším a trpezlivejším človekom

Foto: Buddy
Viktor je BUDDY pre dieťa v Centre pre deti a rodinu v Trnave. / Foto: Buddy

V slovenských Centrách pre deti a rodiny (bývalých detských domovoch) je takmer 5-tisíc detí, ktoré nemali to šťastie vyrastať vo svojej biologickej rodine. V centrách dostávajú starostlivosť, vzdelanie a po materiálnej stránke je o ne postarané. Avšak chýba im individuálna pozornosť, dlhodobý vzor, blízky priateľ, ktorý ich môže inšpirovať. Niekto, kto je tam pre nich nezištne a majú ho len pre seba.

 

Deti z centier pomáha spájať s dospelými dobrovoľníkmi program BUDDY, ktorý sa v štyroch slovenských krajoch na západe Slovenska stará približne o 90 detí a 90 dobrovoľníkov. Koncom minulého roka spustil program aj novú celoslovenskú náborovú kampaň, vďaka ktorej získal 53 nových záujemcov o dobrovoľníctvo. Okrem detí zo západného Slovenska nájdu už čoskoro svojho dobrovoľníka či dobrovoľníčku aj deti z centier v Košiciach a Prešove. Úspešný kandidát na priateľstvo je zrelý, dospelý človek, ktorý dieťa z centra prijíma také, aké v skutočnosti je.

 

O tom, ako sa stať dobrovoľníkom, čo môže priniesť vzťah s dieťaťom z centra, sme sa rozprávali s Viktorom, ktorý je BUDDY dobrovoľníkom v Centre pre deti a rodinu v Trnave a stará sa o 16-ročného Mareka*. Viktor je ženatý a s manželkou majú osvojeného 2-ročného syna.

 

Ako ste sa dostali k programu BUDDY, ktorý pomáha spájať deti z centier s dobrovoľníkmi? Čo vás motivovalo? 

Prvýkrát som projekt zaregistroval pred niekoľkými rokmi, tuším to bola kampaň v rádiu, ale to už si presne nespomínam. Zaujalo ma to, aj som si vravel, že im napíšem, ale nejako som sa „nerozkýval“, aby som pre to niečo konkrétne spravil. Približne pred dva a pol rokom som ale dospel do štádia (a veku), keď som mal pocit, že som v živote veľa dostal. Že som mal šťastie a mal by som to nejako „vyrovnať“. Keďže som mal za sebou prípravu na osvojenie, prenikol som trochu do problematiky detí vyrastajúcich bez vlastných rodičov. A tak nejako sa mi to v hlave celé spojilo, vynorila sa spomienka na program BUDDY a tentoraz som už pre to niečo naozaj spravil. Dnes už viem, že takto to malo byť a prvýkrát som na to ešte nebol pripravený.

 

Aký by podľa Vás mal byť BUDDY dobrovoľník, aké by mal mať vlastnosti? Ak sa pozriete na Vás, boli ste na kamarátsky vzťah s dieťaťom z centra pripravený? Máte nejaké špeciálne vzdelanie? 

Začnem od konca. Nemám vzdelanie v odbore sociálnej práce ani psychológie. Mám za sebou len prípravu pred osvojením a potom samozrejme prípravu programu BUDDY. Neviem, či by také vzdelanie nebolo pre BUDDY v istom zmysle guľou na nohe. Nechápte ma zle, tým samozrejme nechcem v žiadnom prípade povedať, že kto vyštuduje psychológiu alebo sociálnu prácu, nemôže byť BUDDY. Ale mám pocit, že v takom prípade by som sa musel ešte vyrovnávať so svojou profesionálnou stránkou. Myslím, že BUDDY by mal brať dieťa ako kamaráta. Byť mu vzorom, pomáhať mu, keď o to požiada, byť tu pre neho, keď treba. Oficiálny status BUDDY dobrovoľníka je „vzťahová osoba“. A veľmi dobre to vystihuje podstatu. Vzťah. Nechcel by som povedať, aké vlastnosti by mal BUDDY mať. Pretože každý z nás má niečo, čo môže potrebovať jedno dieťa, ale zároveň mu chýba niečo, čo zas potrebuje iné. Každé z detí v Centre má svoj príbeh a svoj „batôžtek“, ktorý si so sebou nesie, preto najdôležitejšie je myslieť na to dieťa. Pochopiť, že ja som ten, pre ktorého je to síce ťažké, ale z našej dvojice to mám vždy ľahšie. Snažím sa byť otvorený, počúvať viac, než hovoriť, nekritizovať, nepoúčať, skôr klásť otázky, aby sa snažil zamyslieť nad svojím životom. Teraz možno vyznievam ideálne, ale úprimne, častokrát sa mi nedarí. Poviem si, že by som to mohol robiť lepšie, ale tak je to v živote. Robíme chyby a je na nás, či sa vzdáme alebo sa z nich poučíme.

 

Mať kamarátsky vzťah s dieťaťom nemusí byť vždy ľahké. Na čo ste si museli zvykať, čo bolo pre vás na prvých stretnutiach s dieťaťom prekvapením, a čo na druhej strane prirodzené? Kto Vám pomáhal prekonať ťažšie chvíle alebo u koho ste hľadali odborné rady?

Na začiatku ide o náročné rozhodnutie. Odpovedať si na otázky: „Mám na to? Zvládnem to, či budem len ďalšou osobou v živote dieťaťa, ktorá ho sklame?“ Našťastie máme k dispozícii veľkú podporu, dlhoročné skúsenosti a odbornú pomoc programu. Zároveň už aj reputáciu a teda otvorené dvere a spolupracujúci personál v Centre. To ma pozitívne prekvapilo. Predsa len ide častokrát o zložité životné príbehy a situácie. A keď by ste ešte mali bojovať s nedôverou, bolo by to násobne náročnejšie. Vďaka skúsenostiam ľudí z Centra sa nám podarilo spojiť ma s „mojím“ chlapcom, ktorý je perfektný. Je veselý, neskutočne samostatný, otvorený a z môjho pohľadu aj spoľahlivý. Keď sme sa na niečom dohodli, málokedy sa mi stalo, že by zabudol. Takže to je asi to prirodzené... sadli sme si. Ale viem, že to tak vždy nie je. Poznám BUDDY, ktorí sa dlho snažia, aby prenikli tou škrupinkou a vytvorili si puto.

 

Ako dobrovoľník ste prevzali na seba zodpovednosť, že vstupujete do života dieťaťa alebo mladého človeka, ktorý zažil nejedno odmietnutie a sklamanie. Čo bolo to najdôležitejšie, čo ste k vybudovaniu dôvery s dieťaťom potrebovali?

Dôležité je byť trpezlivý. Lebo trpezlivosť ukazuje, že ten vzťah nie je na pár týždňov alebo mesiacov. Je to na roky. Preto je dôležité mať aj oporu v rodine, bez toho sa to nedá. Preto by som touto cestou rád poďakoval hlavne svojej manželke, ktorá je v tom so mnou, aj keď sa do programu neprihlásila. Zároveň snímam klobúk pred organizáciou PRO VIDA a všetkými ľuďmi, ktorí za programom stoja. Počas výberového konania sme si prešli rôznymi modelovými situáciami, vypočuli sme si, čo nás čaká a čo deti majú za sebou. Prednášali nám ľudia s reálnymi a bohatými skúsenosťami. A už len toto je na nezaplatenie. To nám uľahčilo nájsť odpoveď na tie otázky, ktoré som predtým spomínal. Úprimne, nie všetci sa rozhodli po tomto víkende do toho ísť a aj ja som zvažoval mnoho okolností. Uvedomil som si, že to ovplyvní môj život v rozmere, ktorý som si nepredstavoval. Ale spravil som to rozhodnutie a neľutujem.

 

Viktor sa stal súčasťou BUDDY programu pred dvoma rokmi. / Foto: archív Buddy

 

Určite máte veľa úsmevných a pozitívnych zážitkov, odkedy ste dôverným kamarátom pre BUDDY dieťa. Skúsite si na niektoré spomenúť a prezradiť nám ich?

No v prvom rade si uvedomujem, že už starnem. Čo sa týka techniky, snažím sa ísť s dobou, ale sociálne siete ma nejako svojou podstatou neoslovili. Tak teraz chtiac – nechtiac prenikám do života teenagerov. Youtuberi, sem tam nejaká hra, pravidelne dostávam videá z tiktok a podobne.

Skúšame veľa nových vecí, ale spomínam si na jeden z našich prvých výletov, keď sme zablúdili autom do chránenej oblasti, v ktorej sme nemali byť a potom sme na mape hľadali, ako sa z nej čo najrýchlejšie dostať a bolo to celkom dobrodružné. Vtedy sa totiž už stmievalo, a keďže som mal len slnečné dioptrické okuliare, prosil som ho, aby dával aj on pozor. A on ma hneď aj varoval pred jarabicami. Myslel som si, že si zo mňa uťahuje, tak som mu povedal: „Jasné, rob si srandu“. Nato nám pred autom prefrngli jarabice. Keď nám dnes prebehne cez cestu jarabica, môj chalan si nikdy neodpustí vetu: „Jasné, rob si srandu...“

 

Odkedy ste BUDDY dobrovoľníkom, čo sa najviac zmenilo vo vašom živote? Vidíte, že sa meníte aj vy sám?

Samozrejme. Človek do toho ide s predsavzatím, že niekomu pomôže, spraví dobrý skutok. A nakoniec zistí, že častokrát viac dostáva ako dáva. Iste, učím sa veľa o sebe, nachádzam svoje chyby, o ktorých by som nevedel. A teda ani nepracoval na ich odstraňovaní. Ale zároveň získavam vzťah, akých je málo. Sme zvyknutí na bežné vzťahy – rodičia, súrodenci, partneri, deti, príbuzní, priatelia, kolegovia... ale toto je iné. Ťažko sa to popisuje, treba zažiť. Predsa len sú veci, o ktorých by ste nemali rozprávať ani v rodine, preto je dôležité stretávať sa aj s inými BUDDY a koordinátorkami. A táto komunita je ďalšia pozitívna vec v mojom živote.

 

Na čo by sa možno z vašej skúsenosti mali pripraviť záujemcovia, čo by ich mohlo najviac prekvapiť? 

Ak nemajú žiadne vedomosti o deťoch vyrastajúcich mimo rodiny, tak ten nápor toho, čo všetko niektoré tie deti zažili, je ťaživý. A môže to vami otriasť. Preto treba k tomu pristupovať s rešpektom a počúvať, čo mi vravia ľudia z PRO VIDA, pod ktorú program BUDDY patrí. Lebo pri ľahkovážnosti môžeme napáchať veľa škody.


Mali ste už pred tým skúsenosti s podobnými projektami, alebo vyhľadávali spôsoby, akými nezištne pomôcť?

Toto je moja prvá dobrovoľnícka činnosť. Samozrejme, sú spôsoby ako pomáhať finančne, ale vložiť seba a svoj osobný čas je niečo iné. Tá skúsenosť je väčšia a dôležitejšia. Osobná skúsenosť by bola asi potrebná pre každého z nás. Vnímam okolo nás málo tolerancie, veľa ľudí, ktorí majú názor na všetko, ale nemajú ani tušenie, čo skutočne znamená žiť takú ťažkú situáciu. Každý vníma svoje problémy a málo problémy tých druhých.

 

Pomôžte deťom, ktoré nemôžu vyrastať v rodine, zaradiť sa do spoločnosti. Do programu BUDDY sa môžu prihlásiť muži, ktorí by pomohli zmeniť život k lepšiemu chlapcom z centier v Nitre, Pečeňadoch, Trnave, Malackách, či v Bernolákove. Staňte sa BUDDY dobrovoľníkom na www.tvojbuddy.sk

 


*Meno dieťaťa sme z bezpečnostných dôvodov zmenili.
 
Program BUDDY poskytuje podporu deťom, ktoré nemôžu vyrastať vo svojich rodinách. Dopĺňa existujúci štátny systém, ktorý s rastúcim vekom dieťaťa vynakladá viac peňazí na jeho starostlivosť a začlenenie do spoločnosti. Ľudia v programe pracujú na tom, aby každé také dieťa malo aspoň jednu osobu, ktorej dôveruje a vedelo žiť samostatný a dôstojný život. Preto program vytvára a priebežne podporuje bezpečné vzťahy medzi deťmi a dobrovoľníkmi, ktorí pravidelne, nezištne a dlhodobo venujú jednému dieťaťu svoj voľný čas a rozvíjajú jeho potenciál.
Zdieľať na facebooku