„V tejto krajine sa nedá žiť“, počula som od priateľov mnohokrát. No viete čo? Podľa mňa si naopak ani práve neuvedomujeme, kde sme sa to vôbec narodili. Krajina, kde máme všetko, na čo si len pomyslíme – úžasnú prírodu, dostatok jedla, vody, dôstojnú strechu nad hlavou, vzdelaných ľudí, slobodu, žiadne vojny, milujúce rodiny... A ak by niektorí z nás neboli extrémne chamtiví a mysleli len sa svoje vlastné záujmy, mohli by sme si žiť skutočne takmer ako v raji.
Práve som dnes čítala desivý úryvok o príchode detí na svet z knihy Svet, ktorý skončil včera. A ak vám mám pravdu povedať, milujem to, čo mi bolo pripravené, aby som v tomto živote prežila. Toto pohodlie západnej civilizácie a slobodu, ktorá mi dáva možnosti či chcem dieťa kojiť alebo budem kŕmiť umelým mliekom, nosiť v šatke alebo v kočíku, koľkými jazykmi ho jedného dňa budem učiť... A predovšetkým, ktorá mi dáva možnosť rodiť dôstojne a za prítomnosti láskavých ľudí ochotných v akejkoľvek kritickej situácii o život môjho dieťaťa bojovať.
Tradičné spoločenstvá sú dnes určite pre mnohých inšpiráciou v pozitívnom zmysle ako je kojenie, nosenie detí, vytváranie blízkeho vzťahu z neustáleho kontaktu alebo vo výchove. My z civilizovaného sveta vyberáme zo života tradičných spoločenstiev to krásne, čo môže obohatiť naše životy. No v týchto kultúrach existujú i mnohé momenty, o ktorých ste možno ani netušili. Momenty, o ktorých je ťažké i čítať a pre nás nemysliteľné prežiť. V posledných rokoch sa realizovalo niekoľko výskumov posledných ľudských spoločenstiev, ktoré stále získavajú prevažnú časť potravy zberom a lovom ( Pygmejovia Efeu a Akuovia z africkeho dažďového pralesa, Hadzovia z východnej Afriky, domorodí Agtaovia z Filipín a pod. ) No a v tejto spomínanej knihe,Svet, ktorý skončil včera, je zhrnuté, ako srdcervúco prichádzajú na svet deti v týchto spoločnestvách v rôznych kútoch sveta i dnes. Predpokladám, že po dočítaní tohto článku budete rovnako ako ja, veľmi radi, kde ste sa narodili.
Pôrod dieťaťa
V západnom svete sa väčšinou koná pôrod v pôrodnici za pomoci odborne školeného tímu. Miera úmrtnosti detí i matiek je vďaka ich pomoci výrazne nízka. Pri tradičných pôrodoch však bola štatistika výrazne odlišná a smrť matiek či novorodencov bola ďaleko bežnejšou súčasťou života ako je dnes.
Medzi jednotlivými spoločenstvami sa spôsob a nazeranie na samotný pôrod líšia. Väčšina z nich však spočívala v tom, že matka musí dieťa porodiť úplne sama, bez cudzej pomoci. Napr. Kungovia z afrických púští vyšlú ženu, ktorá má rodiť niekoľko stoviek metrov od tábora a tam porodí. Pri prvom pôrode ju ešte sprevádza ďalšia žena. Pri ďalšom pôrode sa však očakáva, že matka sa bude snažiť dosiahnuť "ideál" a odoberie sa porodiť úplne sama. I keď to však urobí, je v dostatočnej vzdialenosti, aby ostatné ženy počuli prvý plač dieťaťa a mohli za ňou prísť, pomôcť jej prestrihnúť pupočnú šnúru, umyť dieťa a priniesť ich späť k rodine.
Ďalším príkladom samostatného pôrodu sú indiáni Pirahovia z Brazílie. Pirahovia si na tomto ideály veľmi zakladajú. Jazykovedec Steve Sheldon v knihe Daniela Everetta opisuje príhodu, ktorej bol sám svedkom.
Jedného dňa žena sama rodila na brehu rieky . Pôrod neprebiehal dobre, lebo dieťa bolo pravdepodobne zle otočené. Žena veľmi trpela a kričala: „Pomôžte mi, prosím! Dieťa nevyjde von.“ Pirahovia však sedeli bez pohnutia, niektorí vyzerali nervózne a iní sa zase normálne bavili. „Ja umriem! To bolí! Dieťa nemôže von!“, kričala rodička. Nikto však na jej volanie neodpovedal. Bolo už neskoro popoludní a Steve to už nemohol vydržať. Rozhodol sa, že za ňou pôjde. „Nie! To ona nechce. Chce svojich rodičov,“ povedali mu. Jej rodičia tam však práve neboli a nikto iný jej nešiel na pomoc. Prišiel večer a jej výkriky slabli, až nakoniec ustali úplne. Ráno sa Steve dozvedel, že žena aj dieťa umreli bez toho, aby im niekto pomohol.
Táto tragická príhoda hovorí o tom, že Pirahovia nechajú umrieť človeka v presvedčení, že človek musí byť veľmi silný a musí sa dokázať sám dostať z akýchkoľvek problémov. Inak nemá právo na život. Našťastie, väčšina spoločenstiev síce prikazuje pôrod ženám vykonať mimo svojho domova, ale aspoň sa koná za asistencie ďalších žien.
Inde na svete sa zase môžeme stretnúť s absolútne opačným prístupom, kde je pôrod vecou verejnou. Agtské ženy z Filipín rodia v tábore, vo svojom dome a ktokoľvek z tábora môže vstúpiť a vykrikovať na rodičku, čo sa mu zachce. ( Tlač, Ťahaj, Nerob to, a pod. )
Zabíjanie novorodeniatok
Infanticída - zámerné usmrcovanie novorodeniatok – je dnes v moderných štátoch nezákonná. V mnohých tradičných spoločenstvách je však za určitých okolností prijateľná. Nás, ľudí z civilizovaného sveta, táto predstava napĺňa hrôzou. No je ťažké odsudzovať týchto ľudí a polemizovať o ich možnostiach vzhľadom na podmienky, v akých žili alebo žijú.
Podmienkou, ktorá im dáva právo usmrtiť dieťa je napríklad:
1) Stav, kedy sa dieťa narodí slabé alebo znetvorené. Tieto spoločenstvá bojujú o potravu a prežitie a nemôžu si dovoliť veľký počet neproduktívnych detí a starých ľudí. Predstavujú bremeno, ktoré si nemožno vziať na svoje plecia.
2) Ďalšou možnosťou, ktorá ich oprávňuje tento čin urobiť, je ak sa deti narodia v krátkom časovom rozpätí. Napr. ak je dieťa iba 2 roky po predchádzajúcom pôrode, ktoré matka musí stále nosiť a kojiť.
Pre ženu je veľmi vyčerpávajúce, aby mohla plnohodnotne živiť novorodenca i dvojročné dieťa a taktiež ich nosiť na veľké vzdialenosti . V knihe Nisa, The Life and Words of a Kung Woman sa píše, že ženy musia niesť okrem dieťaťa až do 20 kilogramov nazbieranej potravy a prejsť niečo medzi 3-20 kilometrov 3x týždenne.
Z rovnakého dôvodu býva matkou usmrtené alebo zanedbávané i jedno z narodených dvojčiat.
3) Ďalší dôvod, ktorí vedie k usmrteniu detí je neprítomnosť otca. Otec je najväčším ochrancom ženy proti násiliu iných mužov a dodáva rodine prevažnú časť potravy. Bez jeho pomoci neprežijú.
4) Niektoré spoločenstvá si viac cenia chlapcov ako dievčatá. Pomer chlapcov býva v týchto spoločenstvách vyšší. Je to následok toho, že dievčatá sú zanedbávané a v extrémnych prípadoch i zámerne podchladené, uškrtené či pochované zaživa.
Napr. u indiánov Guayakiov je do desiatich rokov v priemere zabitých 14% chlapcov, ale 23% dievčat. Absencia jedného z rodičov zvyšuje šance, že dieťa bude v tomto spoločenstve zabité.
U Kungov je právo matky, aby vyhodnotila, či ponechá dieťa žiť alebo mu vezme život. Podľa sociologičky Nancy Howellovej musí matka po pôrode dieťa starostlivo skontrolovať, či nemá dieťa vadu. Ak má, je jej povinnosťou dieťa udusiť. Podľa dedinčanov nie je takéto konanie vraždou, lebo podľa nich život začína až pridelením mena a prijatím dedinčanmi do spoločenstva.
Infanticída však nie je úplne bežnou normou v týchto spoločenstvách a ďaleko viac úmrtí kojencov nastáva v dôsledku zanedbávania matkou - nedostatočného kŕmenia a umývania detí. Existujú však i svetlé príklady ako napríklad indiáni Sirioni v Bolívii, ktorí s láskou opatrujú aj deti, ktoré sa rodia so znetvorenou tzv. konskou nohou.
Veľakrát sa sťažujeme na naše zdravotníctvo, nedôstojné podmienky a prístup v tej či onej pôrodnici či na dlhú radu s deťmi v potravinách. No viete si predstaviť, že ste sa narodili v niektorom z týchto spoločenstiev a čelili týmto problémom?
Hovorím si: "Pán Boh zaplať za túto krajinu! Nech už mám materskú akúkoľvek vysokú alebo si v potravinách v Lidli postojím v rade na platenie o 10 minút dlhšie, stále je to požehnanie narodiť sa práve TU!"
Zdroj: Jared Diamond: Svet, ktorý skončil včera