Rozhovor bol pôvodne uverejnený na portáli čierna labuť a publikujeme ho v rámci spolupráce s Komenského inštitútom.
Bývalý prezident Microsoftu v Európe a lektor Komenského inštitútu JAN MÜHLFEIT hovorí, že v školstve aj v živote by sme sa mali zamerať na naše silné stránky. Slovensko aj Česko sa podľa neho musia živiť predajom myšlienok a ak sa tu vzdelávanie nezlepší, nebudeme konkurencieschopní.
Na workshope Komenského inštitútu ste spomínali, že ste boli v blízkom kontakte s Billom Gatesom. Čo z toho, čo ste sa pri ňom naučili, by sa dalo použiť aj pre školstvo?
Gates vždy hovorieval, že zlá správa musí putovať rýchlo. To znamená, že akákoľvek spätná väzba sa musí brať vážne a už na začiatku je nutné spraviť isté opatrenia. Nie je správne maľovať si veci na ružovo. Jednou z takých vecí sú napríklad výsledky českých a slovenských študentov v PISA, ktoré sú priemerné až podpriemerné. Ja si myslím, že kvalita študentov je taká, aká je a nemali by sme si dávať ruky na oči a akýmkoľvek spôsobom to nevidieť. A zdá sa mi, že mnoho ľudí, ktorí o školstve rozhodujú, to presne tak robí. Gates zároveň vravieval, že každý život ma rovnakú cenu a rovnako by to malo byť aj v škole. To je presne fínsky model. Oni zoberú celú pyramídu študentov a sú schopní motivovať aj tých, ktorý sú v tej pyramíde naspodku, pretože im povedia: „My ťa dostaneme na tvoju najlepšiu úroveň“. Tým pádom aj podpriemerný študent má motiváciu v tej pyramíde stúpať.
Učiteľom hovoríte o dôležitosti sebapoznania u žiakov. Ako si predstavujete, že by sa to v školách vyučovalo?
Minimálne je potrebné uvedomiť si to, že každý žiak je individualita. Začať sa s nimi skutočne baviť o tom, čo im energiu dáva – to sú ich talenty, a čo im energiu berie. Skúsiť pracovať na tom, čo im energiu dáva. A to, čo im energiu berie, učiť trošku iným spôsobom. Čo najviac rozvíjať veci, ktoré deťom idú a povedať im, že ostatné sa žiaľ tiež musia naučiť, ale že sú v niečom dobrí. Pretože emočné puto sa nedá vybudovať ku svojej slabine. To ide jedine so silnou stránkou. A preto vyhrávajú ľudia, ktorí to puto majú. Väčšina miliardárov, medzi nimi napríklad aj Bill Gates, mali najprv víziu a až potom prišli peniaze. Prvé je to emočné puto. Gates bol napríklad posadnutý víziou, že každý človek bude mať počítač. Počítač na každom stole. A podarilo sa mu to a pritom ho najprv považovali za blázna. O tom to je, vytvoriť emočné puto.
Máte pocit, že české a slovenské školstvo pracuje viac so slabinami žiakov?
Jednoznačne. A nie len české a slovenské, ale všeobecne. O tom som presvedčený.
Ako sa to prejavuje?
Vy ste nikdy neboli na rodičovskom združení svojich detí? Tam sa hovorí iba o slabinách. Počúvate: Toto ide Jankovi dobre, o tom sa nebudeme baviť, ale tieto tri predmety, tie sú zlé. A to je presne ono, pretože keď rodičia dostávajú takúto spätnú väzbu, dávajú presne takúto spätnú väzbu svojím deťom a vzniká špirála.
Je potrebné najviac rozvíjať veci, ktoré deťom idú a povedať im, že ostatné sa žiaľ tiež musia naučiť, ale že sú v niečom dobrí.
Ak sa rodič na rodičovskom združení dozvie, že je jeho dieťa slabé v nejakom predmete, nemá sa naň sústrediť?
Tú spätnú väzbu treba spraviť ako pozitívny sendvič. Na začiatku mu povedať: Toto je predmet, ktorý ti naozaj ide, si v tom dobrý, mal by si sa mu venovať. Je to možno niečo, čo by si mohol robiť. Potom spomenúť ten slabší predmet, v ktorom treba zabrať a uzavrieť to znova niečím, čo dieťaťu ide.
Ako dieťa som miloval tenis a mal som ísť študovať FTVŠ. Keď som mal devätnásť, prišiel za mnou môj otec – on ma v podstate koučoval, aj keď si neuvedomoval, že je to koučing. Mohol mi natvrdo povedať: bež robiť tie počítače, to ťa tiež baví, zarobíš peniaze. Ale nie, on mi povedal: „Počítače raz zmenia svet, premýšľaj o tom. Kľudne choď na FTVŠ, ale premýšľaj o tom.“ Tak som šiel a najprv som si hovoril: nie, to je blbosť. Druhý deň som ale tú prihlášku podal a skončil som na počítačoch. Našťastie, pretože až taký vynikajúci tenista som nebol.
A to je presne spôsob, akým by rodičia mali zaobchádzať s deťmi. Neprikazovať im, ale vypytovať sa ich. Koučing je vlastne o tom, že sa toho druhého pýtate a emočná previazanosť vzniká, keď na to dieťa príde samé.
Takže ideálne by bolo, keby rodič aj učiteľ boli viac koučami ako tými, ktorí dávajú pokyny.
Presne tak. Hlavne, aby boli v živote deti šťastné. Ja si myslím, že tak polovica ľudí, ktorí sú nešťastní vo svojej práci, to má do značnej miery zapríčinené tým, že im rodičia povedali, že tam si zarobia viac, budú mať teplé miestečko a oni o tom nepremýšľali. A potom ich práca nebaví.
Ako ale môže bežný učiteľ, ktorý ma v triede dvadsaťpäť žiakov a učí v niekoľkých triedach, nájsť a rozvíjať silné stránky u každého žiaka?
Dnes je možné do procesu výučby zapájať technológie, aby sa žiaci mnoho vecí naučili sami a učiteľ by mal byť oveľa viac koučom a mentorom. Mentor je ten, ktorý vám dáva informácie a kouč je skôr ten, ktorý z vás prostredníctvom otázok tie veci vytiahne, alebo vám ich dáva do súvislostí. Dnes to bohužiaľ nie je možné. Keď sa dnes Janko prihlási v škole a spýta sa: „Pani učiteľka, nejde to vyriešiť nejako inak?“, tak mu pani učiteľka povie nie. Pretože nemá čas.
Kľúčom je teda častejšie využívanie technológií?
Áno. Ale aj využívanie toho, že sa žiaci môžu navzájom koučovať a učiť, pretože ak je Janko dobrý v matematike, prečo by nemohol napríklad veci vysvetľovať pod dohľadom učiteľa ostatným? Tým pádom by aj učiteľ mohol mať viac času a priestoru na ďalšie veci.
Polovica ľudí, ktorí sú nešťastní vo svojej práci, to má do značnej miery zapríčinené tým, že im rodičia povedali, že tam si zarobia viac, budú mať teplé miestečko a oni o tom nepremýšľali. A potom ich práca nebaví.
Akých učiteľov máme podľa vás v školstve?
Je učiteľ nešťastník, to je ten, ktorý nič nenaučí a ani s ním nie je zábava. Potom je učiteľ „prudič“, ktorý to do tých detí jednoducho narve a ony to potom zabudnú. Učiteľ bavič je ten, s ktorým je zábava, ale nič nenaučí a potom je učiteľ typu Ján Amos Komenský, ktorý deti naučí a ešte je s ním aj zábava. Tí učitelia, čo boli na letnej škole Komenského inštitútu boli typom učiteľa Ján Amos Komenský. Na príbehoch, čo mi rozprávali, bolo vidieť, že sa snažia. Ja nehovorím, že všetci učitelia sú typu Ján Amos Komenský, ale že sa o to začínajú snažiť. Pretože si naozaj nemyslím, že hlavný problém školstva sú učitelia. Je síce pravda, že som na letnej škole stretol výberovú skupinu, ale hlavným problémom je zastaraný systém, ktorý prežíva zo zotrvačnosti a často o ňom na ministerstve rozhodujú práve ľudia, ktorí by tam nemali čo robiť, ak by sa systém zmenil.
Hovoríte, že školstvo má obrovský problém už v samotnom nastavení systému. Čo by ste v tomto systéme zmenili z pohľadu bývalého manažéra medzinárodnej firmy?
Niekoľko vecí. Je napríklad nesprávne zapájať do vyučovacieho procesu technológie a veci naďalej robiť zle. Existujú rôzne komunity, ktoré sa snažia čo najbližšie priblížiť ku Komenskému. Ja som niečo podobné zavádzal v Írsku.
Druhá vec, ktorá platí obzvlášť pre stredné a vysoké školy je, aby tam chodili učiť ľudia z praxe. Je dobré pre ostatných učiteľov aj pre žiakov, keď môžu vidieť, čo ten človek prežil. No v Čechách to to dnes nie je možné. Ja by som napríklad v Čechách oficiálne vôbec nemohol učiť a pritom prednášam na Imperial College a iných špičkových univerzitách. Je pritom množstvo päťdesiat, šesťdesiat ročných manažérov, ktorí nemajú čo robiť a nikto ich nevyužije ani v ekonomickom smere k start-upom, ani k vzdelávaniu. To by sa zlepšilo v momente, ak by vznikli funkčné profesúry, teda miesta pre hosťujúcich profesorov a títo ľudia by sa do nich zapojili.
Tretia vec je vznik mantry pre celú krajinu, pretože Slovensko, rovnako ako Česká republika, má malú otvorenú ekonomiku a pre takú ekonomiku sú dôležité dve veci: agresivita v exporte atraktívna pre investorov. Na to je treba vzdelanú, flexibilnú pracovnú silu a paradoxom je, že táto vaša ekonomika, a aj tá česká, stojí na ľuďoch, ktorí boli vzdelaní ešte za socializmu. Teraz trochu preháňam, ale je to tak, a keď to hovorím v Čechách, nikto to nechce počúvať. A pritom ten československý vzdelávací systém bol jeden z najlepších na svete. A dnes je Česká republika dvadsiata siedma v PISA testovaní a Slovensko je na tom podobne. Treba sa pozerať na krajiny, ako je Fínsko, pretože vo Fínsku to začína učiteľmi. Tam ak chce ísť niekto študovať na pedagogickú fakultu, musí skladať talentové skúšky. Desať k jednej, desať záujemcov na jedno študijné miesto. A keď to vyštudujú, tí učitelia majú tri alebo štyri týždne v roku vyhradené na to, že sa znova vzdelávajú. Podľa prieskumov tam riaditeľ trávi 15% času byrokraciou a 85%, tým že sa snaží školu zlepšovať. U nás v Čechách, a aj u vás na Slovensku, je to obrátene.
Aj niektorí učitelia často spomínajú, že za socializmu bolo školstvo lepšie. Ja som prežil základnú školu za socializmu a mám na to skôr negatívne spomienky. Bola to rovnaká katastrofa ako zažívajú moje deti teraz. Nie je to skôr mýtus o dobrom socialistickom školstve?
Ja vždy tvrdím, že výsledky hovoria. A tie výsledky boli v tej dobe dobré a boli dobré aj po nežnej revolúcii. Nehovorím o hlúpostiach, čo sa učili, o vedeckom komunizme a podobne, ale napríklad technické školstvo bolo veľmi dobré. A to ako na Slovensku, tak aj v Čechách. No po revolúcii to išlo dole a dnes sme tam, kde sme, pretože to pre nikoho nebola priorita. Dnes sme sa dostali niekam, kde všetci hovoria áno, školstvo je dôležité, ale nikto nič nerobí.
Je zmyslom školy pripravovať žiakov pre budúcich zamestnávateľov? Má toto byť hlavná funkcia školy?
Ja tvrdím, že do piatich rokov bude jedno, aký má kto titul a kto vyštudoval akú školu, ale či je zamestnateľný alebo nie. Bude musieť vedieť nejaký základ, ale hlavné bude, či má ten človek energiu a schopnosť samostatne uvažovať, pretože dnes sú všetky informácie a dáta uložené na internete. V minulosti boli znalosti ďaleko dôležitejšie, no pritom, ako sa dnes všetko mení, je dôležitejšie celoživotne sa vzdelávať. To si dnes ešte ľudia veľmi neuvedomujú. A potom je dôležité aj samostatné myslenie. Ja často hovorím: Chceme, aby škola bola továreň na automaty na správne odpovede, alebo aby systém vyrábal slobodne a samostatne uvažujúce jedince? Škola by mala odomykať ľudský potenciál a nebyť továrňou na kópie.
Domnievam sa, že dnes je väčšina škôl práve továrňami na kópie. Že sa nesnažia budovať individualitu človeka, vyzdvihovať to, čo je na ňom najlepšie a na tom stavať. Takýto človek by bol zamestnateľný. Je to o všeobecnom vzdelaní, ale je tiež o tom, študentov koučovať a doviesť ich k tomu, v čom sú dobrí.
Dnes je väčšina škôl práve továrňami na kópie. Že sa nesnažia budovať individualitu človeka, vyzdvihovať to, čo je na ňom najlepšie a na tom stavať. Takýto človek by bol zamestnateľný.
V Microsofte ste zaviedli pravidelné meditácie. Ako to ľudia prijali?
Prvý rok, keď som s tým prišiel za vedením, tak na mňa pozerali ako na idiota. Druhý rok sa už konal meditačný tréning, tretí rok vystupoval Deepak Chopra (americký lekár a spirituálny učiteľ) ako hlavný spíker na stretnutí vedenia a na obálke mojej knižky je tiež Deepak Chopra. Trošičku im trvalo, než to pochopili, ale potom to akceptovali. Pričom meditácia nemá nič spoločné so žiadnym náboženstvom, je to technika. Ani budhizmus nie je náboženstvo, ale psychologická metóda.
Viete si predstaviť, že by sa niečo podobné meditáciám zaviedlo v našom školstve? Na Slovensku bol pred mnohými rokmi pokus zaviesť ako nepovinný predmet jogu a narazil na veľmi tvrdý odpor.
Joga nie je nič náboženské, joga je metóda prepojenia duše a tela. Moja dcéra chodila do britskej školy v Mníchove a tam mali meditáciu normálne. Záleží na učiteľovi, a tiež na tom, ako sa túto aktivitu budeme nazývať. Môžeme ju nazvať len zlepšením dýchania a koncentrácie. Pri meditácii by si deti oddýchli, vrátila by sa im energia a vydržali by sa dlhšie sústrediť. Koncept, ktorý poznáme ako mindfulness a meditácia na amerických školách a aj niektorých českých normálne fungujú.
JAN MÜHLFEIT pochádza z Českej republiky. Pôsobil 25 rokov v spoločnosti Microsoft, kde začínal ako marketingový riaditeľ, neskôr sa stal prezidentom Microsoftu pre Európu. Počas pôsobenia v Microsofte bol členom aj viacerých rád zaoberajúcich sa školstvom a bol viceprezidentom organizácie ABIS (Academy Business in Society), ktorá združuje najväčšie univerzity na svete. Dnes sa venuje koučingu.
