Výchovné prístupy, ktoré ohrozujú duševné zdravie dieťaťa

Foto: Bigstock
Väčšina rodičov chce neustále svojim deťom pomáhať. Niekedy však nechtiac im svojimi prístupmi ubližujú. Z tohto dôvodu je potrebné vedieť, na čo si pri výchovnom pôsobení dávať pozor. / Foto: Bigstock

Väčšina rodičov chce neustále svojim deťom pomáhať. Niekedy však nechtiac im svojimi prístupmi ubližujú. Z tohto dôvodu je potrebné vedieť, na čo si pri výchovnom pôsobení dávať pozor. Psychológovia upozorňujú na to, že existujú tri bežné chyby v rodičovstve, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa rozvinú príznaky poruchy osobnosti. Na čo si teda dávať pozor?

 

To, či sa u človeka v priebehu života vyvinie porucha osobnosti, závisí od mnohých faktorov. Súvisieť to môže s genetikou a tiež s výchovnými prístupmi. Domáce prostredie a rodičovstvo môžu buď zvýšiť, alebo znížiť pravdepodobnosť, že sa u dieťaťa vyvinú príznaky poruchy osobnosti neskôr v živote, napríklad v dospelosti. Klinický psychológ Daniel S. Lobel, Ph.D. upozorňuje na 3 nesprávne prístupy pri výchove, pri ktorých rodičia svojim deťom chcú pomôcť, neuvedomujú si však, že konajú nesprávne.

 

1. Rodičia nedovolia dieťaťu, aby nieslo zodpovednosť za svoje chyby

Mnoho rodičov, vedených empatiou k svojmu dieťaťu, ho zbavuje zodpovednosti za chyby, ktoré urobilo. Bežne sa stáva, že dieťa napríklad požiada svojich rodičov o nový mobilný telefón. Keď mu povedia, že telefón nepotrebuje, pretože ten, ktorý má, funguje dobre, dieťaťu nerobí problém mobil pokaziť, len aby získalo nový. Bežným javom je aj to, že žiaci sa neučia a zo svojho neúspechu neustále obviňujú učiteľa. Pozrime sa na typický  a veľmi bežný dialóg, ktorý sa v takejto situácii mmôže uskutočniť medzi rodičom a dieťaťom.

 

Otec: Juraj, počul som, že máš problémy v matematike. Čo sa deje?

Juraj: Učiteľ je hlupák a nenávidí ma.

Otec: Ako si na to prišiel?

Juraj: Neznáša všetkých chlapcov a má radšej dievčatá.

Otec: Mali by ste sa s ním porozprávať o svojich problémoch v matematike.

Juraj: Je to hlupák. Nepustí ma k slovu.

Otec: Dobre. Tak ja sa porozprávam s riaditeľom a požiadam ho, aby ťa preradil do inej triedy.

 

Po rozhovore s riaditeľom otec zistil, že Juraj počas školského roka si neurobil domáce úlohy a z tohto dôvodu zlyhával. Ak sa otec po tomto zistení rozhodne syna preradiť do inej triedy, aby ho učil niekto iný, rozhodne sa ho chrániť namiesto toho, aby ho priviedol k zodpovednosti za, aby si robil domáce úlohy. Tento model obviňovania druhých, namiesto preberania zodpovednosti, je znakom hraničných a narcistických porúch osobnosti. Zdravší prístup by spočíval v tom, že otec naučí syna niesť zodpovednosť za svoje činy a správanie. Správny dialóg by mal znieť približne takto:

 

Juraj: Takže, oci, budem chodiť do inej triedy kvôli matematike?

Otec: Juraj, prečo si mi nepovedal, že si nerobíš úlohy? Prečo som sa to musel dozvedieť až od riaditeľa?

Juraj: Och, teraz mi to vyčítaš?

Otec: Len sa snažím pochopiť, prečo si sa rozhodol nerobiť si domáce úlohy.

Juraj: Povedal som ti, že ma učiteľ nenávidí.

Otec: Myslím si, že to nie je dôvod, prečo by si si nemal robiť domáce úlohy.

Juraj: Zmenil si mi tú triedu?

Otec: Nie. Ty aj ja sa stretneme s učiteľom matematiky i riaditeľom a vymyslíme spoločne niečo, aby sa tvoj prístup k matematike zmenil.

 

Juraj, samozrejme, nebude nadšený z takéhoto riešenia situácie, ale naučí sa, ako prevziať zodpovednosť za svoje rozhodnutia a svoje správanie a nájsť konštruktívny prostriedok k náprave. Bude mať príležitosť urobiť to v podpornom prostredí (v škole) so svojím otcom. Takto sa veľa naučí do života.

 

2. Prehnaná ochrana dieťaťa

Niektorí rodičia sa až prehnane snažia chrániť svoje deti pred nepríjemnými situáciami. Niekedy to zachádza až do takých extrémov, že si neprajú, aby dieťa pociťovalo akýkoľvek nepríjemný pocit.V súčasnosti sme bežne svedkami toho, že rodičia deťom nedovolia cestovať do školy autobusom alebo nesmú chodiť samy von s kamarátmi. Keď dostanú horšiu známku, rodičia hneď telefonujú učiteľke, žiadajú vysvetlenie, a to všetko v snahe ochrániť svoje dieťa. Väčšinou to potom skončí tak, že deti nedokážu tolerovať akýkoľvek, niekedy aj minimálny diskomfort. Niektoré deti po určitom čase nedokážu fungovať za okolností, ktoré sa líšia od tých, na ktoré sú zvyknuté.  Rozumnejší prístup spočíva v tom, že rodičia  povzbudzujú dieťa, aby zvládlo neobvyklú situáciu, aby sa prispôsobilo nepohodliu, pretože ho to posilní, povzbudí a učí sa tak tiež samostatnosti.

 

3. Posilňovanie pocitu obete

Mnoho rodičov, v snahe byť veľmi empatickými, posilňuje u dieťaťa pocit, že je obeťou, keď sa mu stane akákoľvek nepríjemná vec. Bežným príkladom sú rodičia, ktorí sa snažia zmierniť prežívanie neúspechu alebo sklamania svojho dieťaťa. Keď napríklad dieťa nevyberú na nejakú súťaž, tak takýto typ rodiča môže povedať: „Učiteľka ešte nestihla zistiť, aká si výborná, preto tam vybrala spolužiačku.“ Takáto veta vytvára v dieťati pocit, že je šikanované alebo diskriminované. Nedovolí mu uvažovať tak, aby  akceptovalo pravdepodobnosť, že ostatné deti mali možno lepší výkon ako ono. Narastajúci pocit dieťaťa ako obete zvyšuje jeho bezmocnosť. Toto môže byť škodlivé pre formovanie jeho sebaúcty a zároveň ho to učí báť sa všetkého a všetkých. Toto je model myslenia / cítenia, ktorý sa často vyskytuje u ľudí so znakmi paranoidných a hraničných porúch osobnosti.

 

Všetkých chýb, o ktorých sa hovorí v tomto článku, sa bežne dopúšťajú rodičia, ktorí milujú svoje deti a konajú v súlade s tým, čo považujú za najlepšie v súvislosti s ich výchovou. Z tohto dôvodu je veľmi dobré vedieť o týchto škodlivých prístupoch, aby ich rodičia zbytočne a nepremyslene neuplatňovali pri výchove svojich detí.

 


ZDROJE:
Rob Parsons: Desať tipov pre rodinu
Amy Morin: 13 vecí, ktoré psychicky silní rodičia nerobia
Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi, Duševné zdravie
Zdieľať na facebooku