Ako ukončiť nekonečné diskusie s dieťaťom a dohodnúť sa s ním?

Možno aj vy máte doma dieťa, ktoré na každú žiadosť alebo príkaz má vždy odpoveď. Namiesto toho, aby urobilo to, čo od neho vyžadujete, analyzuje pokyny zo všetkých strán. Ako čo najrýchlejšie a najlepšie dosiahnuť dohodu?

Existujú deti, ktoré akoby nikdy neboli ochotné poslúchnuť alebo uznať názor dospelého. Sú ako keby naprogramované na nekončiacu opozíciu. Možno aj vy denne  vediete nekonečné diskusie s dieťaťom, ktoré akoby nikdy nevedelo, kedy má prestať vyjednávať. Podľa momentálnej situácie môžete na dieťa hľadieť s hrdosťou a pýchou a myslieť si, že sa v živote nestratí, a tak jeho správanie obhajovať alebo môžete na jeho správanie hľadieť s beznádejou, lebo už neviete, ako skrátiť čas dlhých diskusií. Ako postupovať pri výchove takýchto detí?

Uvedomte si, ako chcete dieťa vychovávať

Prvý krok, ktorý môže zlepšiť situáciu, spočíva v tom, aby ste sa zamysleli nad tým, ako vlastne chcete dieťa vychovávať. Pri premýšľaní možno zistíte, že to, čo považujete vo výchove za samozrejmé vy, iní rodičia alebo učitelia za samozrejmé vôbec nepovažujú. Nemusíte sa zhodnúť vo všetkom, ale nejakú základnú spoločnú predstavu by ste mať mali a podľa toho by ste mali pre dieťa vyberať typ materskej i základnej školy. Tým predídeme hlavnému zdroju neistoty pri výchove.

Stanovte si pravidlá, o čom kto rozhoduje

Existujú veci, o ktorých je celkom v poriadku s dieťaťom vyjednávať. Mali by ste sa však dohodnúť na pravidlách, o čom rozhodujú len rodičia a o čom môžu rozhodovať aj deti. Napríklad o tom, či sa cez víkend pôjde k babičke alebo inde, rozhodujú rodičia. Deti ale môžu hovoriť do toho, či u babičky pôjdu do lesa alebo sa budú hrať so psami v záhrade. Problémy často vznikajú hlavne kvôli tomu, že rodičia presne nevedia, o čom sa diskutovať dá a o čom rozhodnú sami a deti sa musia prispôsobiť. Deti neistotu rodičov okamžite vycítia a začnú vyjdenávať. Keď rodič vie, že existujú situácie, ktoré ponúkajú priestor na diskusiu, tak sa tým diskusiách prispôsobí. V opačnom prípade ho unavujú, zdržujú alebo rozčuľujú. Ak sa má dieťa naučiť postupne preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia, musíte mu dať priestor na precvičovanie týchto zručností. Občas je veľmi vhodné diskutovať o určitých veciach, lebo rozhodnutia, ku ktorým sa dopracujete spoločne a pravidlá, ktorým rozumie a na ktorých sa v ideálnom prípade podieľa, majú pre dieťa väčšiu váhu. Ak ste už však o niečom rozhodli sami a týka sa to veľmi dôležitých vecí, v takomto prípade nemá zmysel otvárať spoločnú diskusiu.

Nebojte sa dieťaťu povedať NIE

Ak ste si istí, že o niečom rozhodujeme vy ako dospelí a máte na to dobrý dôvod, musíte to dať dieťaťu jasne najavo a vysvetliť mu to. Povedzte mu, že o určitých veciach rozhodujú dospelí ľudia a že deti to musia takto vnímať. Existujú vážne situácie, pri ktorých neexistuje priestor na vyjednávanie, a preto nie je vhodné vôbec začínať nejakú diskusiu. Môžete napríklad dieťaťu vopred v pokoji vysvetliť, prečo chcete, aby išlo cez prechod s vami za ruku, ale akonáhle ste už na prechode, už neexistuje priestor na diskusiu.

Prečo rodičia často ustupujú?

Keď dieťa neustále odporuje,  je únavné vysvetľovať, argumentovať, presviedčať, motivovať. Nikto nie je dokonalý a rodičia tiež nie, takže občas už nemajú silu a ustúpia detským argumentom. To je normálne. Možno chcete mať už konečne pokoj. A tiež chcete, aby bolo dieťa spokojné a aby vás malo rado. A možno chcete, aby vám bolo spolu dobre a aby ste sa nehádali. K ustupovaniu dochádza hlavne z toho dôvodu, že rodičia chcú byť dobrí, milí, obľúbení a príjemní.

Malé dieťa vďaka hraniciam sa cíti bezpečne

Príliš veľa voľnosti malým deťom neprospieva, možno im dokonca škodí. Dnes už mnohí rodičia dobre vedia, že aj batoľa si zaslúži ich  rešpekt,  ale keď necháte malé deti, aby sa vyjadrovali k všetkým vašim rozhodnutiam, robíte im medvediu službu. Nielen dospelí, ale aj deti potrebujú hranice. Len vďaka hraniciam sa môže malé dieťa cítiť v bezpečí. Nemusí tak večne strácať energiu argumentováním a hnevaním sa. Jednoducho vie, že keď mama povie, že cez víkend sa ide na plaváreň, tak sa tam naozaj pôjde, a to dáva životu poriadok a istotu.

Nebojte sa preniesť zodpovednosť na dieťa

Staršie deti, ktoré sa už cítia nezávislejšie a majú na starosti svoje veci, nemajú až takú silnú potrebu odporovať či vzdorovať. Dobré je, keď zoznam činností napíšete na papier, vyvesíte v detskej izbe, aby ich dieťa malo stále pred očami. Dieťa sa môže rozhodnúť, v akom poradí bude povinnosti plniť. Ak ešte nevie čítať, nakreslite obrázok činnosti alebo vystrihnite nejaký obrázok z časopisu, ktorý pripomína určitú činnosť. Keď sa dieťaťu nedarí niečo urobiť alebo nezačalo činnosť správne, skloňte sa k nemu, pozrite sa mu do očí, pohlaďte ho a povedzte mu, že nech to skúsi znovu a že vy mu s tým pomôžete. Potom ho nechajte robiť samostatne.

Prístupy rodičov, ktoré spôsobujú, že s dieťaťom sa môžu len ťažko dohodnúť

1. Partneri nemajú základnú spoločnú predstavu o výchove. Nemusia byť jednotní vo všetkom, ale v základných veciach by to tak malo byť.

2. Prenášajú na dieťa zodpovednosť za rozhodnutia, ktorým nerozumie. Snažia sa mu vysvetľovať aj také situácie, ktorým nerozumie a tým ho preťažujú.

3. Nevedia sa zmieriť s tým, že niekedy dieťa o svojich dôvodoch nepresvedčia. Môže mať iný názor a ich to potom trápi. Niekedy je to jednoducho tak, že musia dať najavo, že pocitom dieťaťa síce rozumejú, ale rozhdonúť musia len oni.

Napríklad:

„Ja viem, že si nahnevaná, keď sa nemôžeš pozerať večer televíziu. Teraz je ale dôležité, aby si išla včas spať. Takže dnes televízia nebude."

4. Vyčítajú dieťaťu jeho správanie. Napríklad hovoria: „Ty už si zase neupratal izbičku!" Alebo dávajú nevhodné otázky: „Prečo musíš stále robiť taký neporiadok ?" Psychológovia radia zachovať pokoj a dať možnosti na výber. Vhodné je povedať túto vetu: „Upraceš tie kocky sám alebo so mnou?"  Alebo môžete povedať: „Chceš si najprv upratať izbu alebo pôjdeš do obchodu?“ Tým, že deťom nechávate určitú kontrolu nad situáciou, prejavujete im rešpekt a zároveň im ponechávate zodpovednosť za rozhodnutie.