Emocionálna inteligencia je zručnosť, ktorá sa dá trénovať. A kto ju trénuje priebežne počas celého života, tak potom hlavne v období, keď nastanú problémy, je lepšie pripravený zvládnuť realitu.
Emocionálna inteligencia (EQ) je schopnosť identifikovať, hodnotiť a kontrolovať svoje vlastné emócie, emócie druhých aj skupiny. Emocionálnu inteligenciu tvorí päť základných zložiek, a to sebaovládanie, sebauvedomovanie, sebamotivácia, sociálne schopnosti a empatia. Psychologička a koučka Marcia Reynoldsová je presvedčená, že empatiu a emocionálnu inteligenciu si môžeme zvýšiť aj sami. Napríklad emočnú empatiu sa najlepšie naučíme zvládať tak, keď sa poriadne sústredíme na seba. „O čo viac dokážeme utíšiť svoj mozog, o to viac emocionálnej múdrosti budeme počuť. Na toto je najlepšia meditácia. Na pocity druhých sa môžete naladiť aj tak, že zastavíte svoju aktivitu a sústredíte sa na dýchanie,“ odporúča Marcia Reynoldsová.
Psychológ Nick Wignall pracuje s mnohými ľuďmi, ktorí navonok vyzerajú akoby mali veľmi nízku emocionálnu inteligenciu. Za svoje problémy obviňujú iných ľudí, neustále sa zmietajú v návaloch stresu a úzkosti a keď niektorí z nich aj zaznamenajú určitý pokrok, tak si ho sami znevažujú tým, že sami sebe hovoria, že to aj tak k ničomu nevedie. Prílišná kritika, teda najmä zvyk byť kritický voči ostatným, môže viesť nielen k oslabeniu objektivity, ale aj k rozvoju ďalších emocionálnych problémov. Wingall je presvedčený, že mnohým ľuďom v skutočnosti nechýba emocionálna inteligencia. Má ju vrodenú každý, ale mnoho ľudí ju práve kvôli týmto zlým návykom v praxi nedokáže používať. „Ak teda chcete zlepšiť svoju emocionálnu inteligenciu, naučte sa tieto negatívne návyky identifikovať vo svojom vlastnom živote a snažte sa ich eliminovať," radí vo svojom blogu Wignall. Podľa názoru psychológa aj takto zistíme, že naša prirodzená emocionálna inteligencia na tom vôbec nie je zle. Ktorých návykov by sme sa teda mali podľa neho zbaviť?
1. Kritizovanie iných ľudí
Kritizovať iných je často nevedomý obranný mechanizmus, ktorého cieľom je zmierniť naše vlastné neistoty. Všetci sme niekedy kritickí. A kritika nemusí predstavovať vždy a za každých okolností len nevyhnutne zlú vec. Veď napríklad kritické myslenie je veľmi dôležité. Premýšľať kriticky o svete okolo nás patrí medzi základné zručnosti. Pomáha nám to lepšie chápať svet a naše vzťahy. Ale prílišná kritika, teda najmä zvyk byť kritický voči ostatným, môže viesť k opaku objektivity. Môže nás prinútiť k tomu, aby sme boli úzkostliví a slepí najmä voči sebe samým.
Jedným z dôvodov, prečo je také ľahké zaoberať sa kritikou ostatných, je fakt, že sa pri tom cítime dobre. Keď upozorníme, že je niekto iný hlúpy, tak tým tiež naznačujeme, že my sme šikovní. A to v nás vzbudzuje dobrý pocit. Keď kritizujeme niekoho iného, že je naivný, hovoríme sami o sebe, že sme veľmi múdri. A to je tiež dobrý pocit. Tí, ktorí stále kritizujú, sú nespokojní sami so sebou a svetom, v ktorom žijú. Chcú ho zmeniť tak, že sa zmení svet okolo nich, teda chcú, aby ostatní zodpovedali ich predstavám o svete, morálke, živote. Myslia si, že ich mienka je najsprávnejšia. Takí ľudia jednoducho zabúdajú alebo nevedia, že žijú iba vo svojom vlastnom svete. A svojimi kritickými myšlienkami vyjadrujú nesúhlas so svetom iného človeka. Existuje však aj konštruktívna kritika. Ale pri tej nám ide o zlepšenie sveta. Nekonštruktívna kritika sa používa preto, aby sa človek cítil lepšie. Lenže kritický človek sa cíti lepšie len dočasne. Dlhodobo sa cíti horšie. Byť negatívne nastavený nikomu trvale neprospieva. Preto kritika druhých predstavuje stratu času a energie. Ide totiž o čas a energiu, ktorá sa neinvestuje do zlepšovania seba a ani sveta navôkol.
2. Obavy z budúcnosti
Ako ľudské bytosti potebujeme okolo seba poriadok a istotu. Existuje však veľký rozdiel medzi tým, keď robíme určité kroky k zníženiu neistoty a tým, keď sme vydesení na smrť kvôli myšlienke, že už nikdy nebude tak dobre, ako bolo v minulosti. A presne to niektorí ľudia robia. Boja sa natoľko neistoty a nechcú s ňou žiť, že sa prinútia k tomu, aby na ňu neustále mysleli s tým, že ak na ňu budú neustále myslieť, tak sa budúcnosť stane menej neistá. Títo ľudia sa často do svojich obáv úplne zamotajú. „Keď prestanete trvať na tom, aby svet fungoval tak, ako chcete, aby fungoval zajtra, bude oveľa jednoduchšie prijímať svet taký, aký je dnes,“ upozorňuje Nick Wignall. Chronickí „obávači“ totiž žijú s ilúziou, že myslenie na problémy ich vyrieši a že plánovanie vždy vedie k vyššej úrovni pripravenosti. Ale nič z toho nie je pravda. To, že premýšľame o probléme, neznamená, že o ňom premýšľame produktívne. A len to, že plánujeme a prejdeme tak mnohými hypotetickými scenármi budúcnosti, neznamená, že sme na budúcnosť lepšie pripravení. Často sa proste len tak cítime. Obava nám dáva ilúziu istoty, ktorá neexistuje. Emocionálne inteligentní ľudia chápu, že život je zo svojej podstaty neistý.
3. Neustále pripomínanie si chýb z minulosti
Rovnako ako nie je úplne rozumné trápiť sa budúcnosťou, nie je úplne emocionálne správne trápiť sa tým, čo bolo v minulosti a čo už nemôžeme zmeniť. Nick Wignall píše: „Rozjímanie o minulých chybách predstavuje nesprávny pokus o kontrolu". Rovnako ako ľudia túžia po poriadku a istote, túžia tiež po kontrole. Väčšina ľudí, ktorí sa zmietajú v nekonečných úvahách nad minulými chybami a zlyhaniami, v skutočnosti neverí, že môžu minulosť zmeniť. Ide im práve o ilúziu kontroly seba samého, ale tá ilúzia je len prchavá a dočasná. Keď sme v minulosti urobili niečo zlé, máme pocit viny a ľútosti. A tieto pocity sa pri neustálom spomínaní neustále vracajú. Cítime sa presne tak zle ako vtedy, keď sa to v minulosti stalo. Táto spomienka je vlastne akousi kontrolou, ktorá pomáha odvrátiť pozornosť od pocitu bezmocnosti. Lenže pokiaľ ide o minulé chyby, tak sme naozaj bezmocní. Tak prečo si tú bezmocnosť premýšľaním o chybách minulých pripomínať?
4. Pripútanosť k nereálnym očakávaniam
Pripútanie sa k nereálnym očakávaniam predstavujeje obvykle určitý pokus o ovládanie iných ľudí. Lenže väčšina ľudí s nerealistickými očakávaniami to často nevidí. A môžu to myslieť aj dobre. Majú veľké očakávania či veľké nároky na ľudí a ostatných povzbudzujú k tomu, aby rástli, zdokonaľovali sa a ukázali to najlepšie, čo v nich je. Lenže to môže tiež predstavovať určitú formu kontroly. Je to napĺňanie našej predstavy o tom, čím by iný človek mal vo našom živote a z nášho pohľadu byť a čo by mal dosiahnuť. A keď nedokážeme splniť tieto štandardy, reflexívne porovnávame realitu s týmito očakávaniami a cítime sa frustrovaní a sklamaní. Takto túžime mať ľudí pod kontrolou. Sú to však len sebecké predstavy. Sami si len vytvárame začarovaný kruh nádejí a pádov. Často sa tiež stáva, že ľudia v našom okolí začnú konať úplne opačne, než očakávame.
Keď si tieto štyri skutočnosti neustále uvedomujeme a snažíme sa ich aj uplatňovať, keď príde aj ťažšie obdobie, vieme lepšie zvládnuť realitu a cítime sa aspoň o trochu lepšie.
