Chcete si vytvoriť silné puto s dieťaťom? Vyskúšajte zúčastnené načúvanie

Každý rodič túži po krásnych vzťahoch so svojimi deťmi. Existuje niekoľko spôsobov, ako sa dopracovať k tomuto cieľu. Jednu z ciest môže predstavovať aj zúčastnené načúvanie.

Thomas W. Phelan vo svojej knihe Magická výchova píše: „Zúčastnené načúvanie je spôsob rozhovoru s druhým, ktorý sprevádza pochopenie, účasť alebo empatia. Načúvanie je plné rešpektu k druhému, k jeho myšlienkam a pocitom, pretože načúvajúci  iba nesedí, ale namiesto toho sa snaží dívať na svet očami toho druhého.“ Keď rodič načúva svojmu dieťaťu, zabúda aspoň na chvíľu na svoje vlastné názory, odkladá svoje súdy a venuje sa absolútnemu porozumeniu toho, ako určitú situáciu vníma dieťa. Samozrejme, nemusí s dieťaťom súhlasiť, ale nevyslovuje hneď svoj názor, nesúhlas a podobne. Zúčastneným načúvaním sa rodičia snažia dosiahnuť dve veci:

1. Porozumieť tomu, čo dieťa hovorí a čo si myslí z jeho uhla pohľadu.

2. Komunikovať s dieťaťom a starať sa, či mu stále rozumiete.

Načúvajúci je aktívny účastník konverzácie, nie niekto, kto iba sedí a z času na čas prikývne. Zúčastnené načúvanie niekedy nie je jednoduché, lebo rodič by chcel povedať svoj názor a nielen počúvať. Ale tým, že budete chvíľu mlčať, deti príjemne prekvapíte. Je to dobrý spôsob, vďaka ktorému sa postupne môže rozvinúť aj vážnejšia komunikácia. Pozitívum zúčastneného načúvania je aj to, že dieťa si môže budovať sebaúctu.

Ako čo najlepšie načúvať?

Najprv sa snažte dostať do správneho rozpoloženia. Povedzte si napríklad toto: „Teraz si moje dieťa vypočujem a zistím čo najlepšie, čo si presne myslí.“ Potom môžete využiť niekoľko  rôznych prístupov a keď si na ne zvyknete, zistíte, že zúčastnené načúvanie je prirodzený proces. Základom je hlavne pripravenosť na počúvanie, reflektovanie pocitov, používanie neodsudzujúcich otázok, záujem o to, čo dieťa hovorí a záverečné zhrnutie toho, o čom dieťa rozprávalo.

1. stratégia: Som pripravená (pripravený) ťa počúvať

Začať môžete stručným komentárom alebo otázkou určenou na získavanie ďalších informácií od dieťaťa. Tieto komentáre vyžadujú od rodiča sebakontrolu a sú zvlášť náročné, keď vás dieťa nachytá nepripravených. Neprejavujte nervozitu či pocity prameniace z nedostatku času, ale naopak, povzbudzujte deti, nech hovoria ešte viac a podrobnejšie. Prikyvujte, usmievajte sa, prejavujte živý záujem. Majte priateľský výraz tváre. Najprv zistite potrebné fakty a  potom sa môžete pustiť do hlbších diskusí alebo riešení problémov. Môžete použiť napríklad tieto vety:

„ No, toto?“

„Ale!“

„Hmmm...“

„Cože?“

„Povedz mi, čo sa stalo?“

Svoju pripravenosť na počúvanie môžete naznačiť aj prostredníctvom neverbálneho správania. Môžete si sadnúť vedľa dieťaťa, môžete položiť mobil alebo noviny bokom, môžete sa pozrieť na dieťa. Odložte chuť zbytočne vstupovať do rozhovoru. Skúste viac mlčať a premýšľať nad tým, čo dieťa chce v skutočnosti povedať.

2. stratégia: Neodsudujúce otázky

Keď dieťa vidí, že sa mu idete naplno venovať, použite otázky, vďaka ktorým sa prehĺbi vaše pochopenie toho, o čom dieťa rozpráva. Aby boli tieto otázky efektívne, nemali by byť odsudzujúce. Nepoužívajte napríklad tieto vety?

„Prečo si to urobil?“

„Prečo si urobil takú hlúposť?“

„Čo sa to s tebou deje?“

„Prečo ma s týmto otravuješ?“

„No, to si ale lajdák! Ja som vedel, že to nezvládneš!“

„To je riadna hlúposť, čo si urobil!“

„Týmto správaním čo chceš dosiahnuť?“

Tieto otázky vedú iba ku hádke alebo k mlčaniu. Predčasnými  pokarhaniami  a rýchlymi uzávermi môžete dieťa zablokovať a ono stratí dôveru.

Prestane rozprávať. Ak chcete situáciu posunúť pozitívnym smerom, skúste povedať napríklad tieto vety:

„Čo si myslíš, že ťa k tomu viedlo?“

„Čo ti v tej chvíli vírilo hlavou?“

„A čo sa vlastne stalo, že si musel povedať to slovo?“

Samozrejme, máte bohaté skúsenosti a deťom viete okamžite poradiť. Ale dajte aj deťom šancu, aby hľadali vlastné riešenia. Takto sú nútené uvažovať a premýšľať nad svojím konaním.

3. stratégia: Reflektovanie pocitov

Keď sa chystáte dieťaťu povedať, že mu rozumiete, pokúste sa mu tiež dať najavo, že si dokážete predstaviť, ako sa asi muselo cítiť v danej situácii. Môžete použiť napríklad tieto vety:

„Zdá sa mi, že si z toho naozaj smutný.“

„Pripadáš mi naozaj rozčúlený!“

„Tak, to teda musela byť poriadna zábava.“

Aj keď sú deti malé, ich citové prežívanie je veľké. Všetko prežívajú veľmi intenzívne, lebo city ešte nevedia udržať pod kontrolou. Deti musia cítiť, že rodičia chápu, čo prežívajú, a predovšetkým, že so svojimi problémami nezostali samy. Staršie dieťa v tejto situácii môžu mať aj určité pripomienky. V takejto situácii mu môžete povedať: „Prepáč, ja sa iba snažím uistiť, že rozumiem všetkému, o čom hovoríš.“ Reflektovanie pocitov vedie k niekoľkým cieľom. Dáva dieťaťu najavo, že to, čo cíti, je v poriadku, zároveň tiež posilňuje jeho sebaúctu a nezávislosť. Reflektovanie tiež pomáha rozptyľovať negatívne emócie, takže si ich dieťa nevybíja niekde inde.

4. stratégia: Kontrola alebo zhrnutie

Z času na čas počas rozhovoru je potrebné skontrolovať, či skutočne rozumiete tomu, čo vaše dieťa hovorí. Krátke občasné zhrnutie  dieťaťu povie, že skutočne načúvate a pokúšate sa svet vidieť jeho očami. Pozorne počúvať nie je ľahké. Vyžaduje si to trpezlivosť a prax. Rodičia často cítia nutkanie všetko komentovať, radiť, kritizovať. Tieto prerušovania však len komplikujú cestu pri odhaľovaní skutočných problémov dieťaťa. Povzbudzujte dieťa, nech hovorí voľne, spontánne a vy ostaňte ticho a sústredene počúvajte. Ak rozhovor viazne, skúste sa ho obnoviť zopakovaním poslednej vety. V rámci tejto stratégie môžete použiť napríklad aj nasledujúce vety:

„Mal si pocit, že dnešný deň bol pre teba najhorší v tomto školskom roku?“

„Mal si pocit, že dohodnuté pravidlá sestra nedodržala?“

„Myslíš si, že učiteľka bola nespravodlivá?“

Keď rodičia dokážu dobre načúvať, dozvedia sa veľa vecí o tom, čo si dieťa myslí o živote. To je dôležité aj kvôli tomu, že takto môžete sledovať, ako napreduje jeho emocionálne dospievanie. Ak si na tieto stratégie dieťa zvykne, kým je ešte mladšie, nerobí mu potom problém takýmto spôsobom komunikovať ani v búrlivom období dospievania.