Aby deti dokázali lepšie porozumieť svojmu vnútornému svetu, rodičia by ich mali naučiť vnímať vnemy, obrazy, myšlienky a pocity. Ako to urobiť čo najprirodzenejšou cestou?
Nielen dospelí, ale aj deti by sa postupne a hravou formou mali dozvedať o svojich pocitoch a učili sa im rozumieť. Rodičia by mali pomáhať deťom pochopiť, že pocity by sa mali uznávať také, aké sú. Teda, že sú to dočasné a premenlivé stavy. Sú to stavy a nie vlastnosti. Mali by pochopiť, že to, keď sú nahnevané, smutné, osamelé alebo zranené, tak to netrvá naveky. Toto je však pre deti ťažké na pochopenie. Keď im niekto ublíži alebo majú strach, niekedy je pre ne náročné si predstaviť, že sa nebudú trápiť už navždy. Byť nad vecou väčšinou nie je nič ľahké ani pre dospelého, nieto pre malé dieťa. Keď dokážete svojim deťom vysvetliť, že väčšina emócií vyprchá, tak im to pomôže lepšie vnímať mnohé situácie v živote. Duševné pátranie nám pomáha pochopiť fakt, že naše telesné vnemy formujú naše emócie a naše emócie zasa utvárajú naše uvažovanie, rovnako ako obrazy v našej mysli. Toto vzájomné ovplyvňovanie však funguje aj naopak. Ak sa necháme uniesť nepriateľskými myšlienkami, rastie v nás pocit hnevu, ktorý spôsobuje napnutie svalov v tele. Vnemy, obrazy, myšlienky a pocity môžu ovplyvňovať všetko ostatné a spoločne vplývajú na náš duševný stav.
Ako v deťoch rozvíjať ich vnútorný zrak?
Aby si deti mohli rozvinúť svoj vnútorný zrak a potom pozorovať, prípadne ovplyvňovať rôzne myšlienky, túžby a emócie, ktoré sa im preháňajú hlavou, musia si najskôr uvedomiť, čím práve prechádzajú. Preto by ich rodičia mali naučiť vnímať vnemy, obrazy, myšlienky a pocity.
Fyzické vnemy
Napríklad sledovaním svojich fyzických vnemov si deti môžu oveľa lepšie uvedomovať, čo sa odohráva v ich tele. Môžu sa učiť spoznávať mravčenie v bruchu ako náznak úzkosti, túžbu udierať okolo seba ako zlosť alebo frustráciu a stuhnuté ramená ako smútok. Môžu odhaliť napätie v tele, keď sa cítia nervózne a zároveň sa môžu naučiť uvoľniť ramená a zhlboka sa nadýchnuť, aby sa upokojili. Samotná schopnosť rozoznať rôzne telesné vnemy, ako sú hlad, únava, rozčúlenie alebo podráždenosť, môže deťom nesmierne pomôcť, aby sa v sebe vyznali a nakoniec dokázali svoje pocity aj aktívne ovplyvňovať.
Obrazy ovplyvňujúce spôsob, akým sa deti pozerajú na svet
Povedzte deťom, že niektoré obrazy v nich zostávajú z minulosti ako napríklad spomienka na nejaký nepríjemný okamih v škole. Iné sa môžu rozvinúť z ich predstavivosti. Napríklad dieťa, ktoré sa bojí, že cez prestávku zostane samo, si môže neustále predstavovať, že sa hojdá na hojdačke samo. Iné sa môže báť obrazov, ktoré sa mu zjavili v sne. Keď si uvedomí, že to bol len sen, môže mu to pomôcť.
Často sa pýtajte detí, ako sa cítia
Neuspokojte sa s odpoveďami, že sa cítia fajn, dobre alebo zle. Motivujte ich, aby sa pokúsili svoje pocity konkrétne pomenovať. Je dobré, keď dieťa dokáže povedať, že je sklamané, znepokojené, žiarlivé, že závidí alebo je konkrétne pre niečo smutné. Cieľom rodičov by malo byť to, aby deťom vysvetlili, že nosia v sebe široké spektrum emócií a že je potrebné im venovať pozornosť. Ak nebudú poznať širokú paletu emócií, nadobudnú dojem, že všetko je len dobré alebo zlé. V opačnom prípade sa im život bude javiť viac pestrofarebnejší. O emóciách môžete deti učiť v bežných situáciách napríklad pomocou rozhovorov. Môžete použiť napríklad tieto vety:
„Určite si sklamaný, že si nedostal tú čokoládu.“
„Keby mne zrušili lyžiarsky kurz, tiež by som sa, podobne ako ty, cítila nahnevaná, sklamaná, dotknutá, podvedená...“
„ Viem, že si teraz nahnevaný, lebo sa nemôžeš ísť hrať, ale popoldunú prestane pršať a všetko sa zmení.“
Keď sa deti naučia všímať si svoje myšlienky, časom pochopia, že nie každej musia aj veriť. S myšlienkami, ktoré nie sú ani užitočné, zdravé alebo pravdivé, môžu aj polemizovať. Pomocou tejto vnútornej reči môžu odviesť pozornosť od tých myšlienok, ktoré ich obmedzujú a presmerovať ich tak, aby cítili radosť, šťastie a umožňovali im niečo tvorivo konať.
Napríklad:
Napríklad dievča sa môže pozrieť do zrkadla a povedať si: „To je také stupídne, spáliť sa od slnka.“ Ak ju však rodičia naučili polemizovať s vlastnými negatívnymi myšlienkami, môže povedať aj toto: „Každý občas na niečo zabudne. A ja som dnes zabudla skôr odísť z bazéna na izbu.“
Cvičenie určené na precvičovanie vnútorného zraku
Rozhovor v aute
Rodič: „Teraz poviem niečo, čo mi hovoria moje telesné pocity. Mám hlad. A čo ty? Čo hovorí tvoje telo?“
Dieťa: „ Bezpečnostný pás ma hryzie do krku.“
Rodič: „Výborný príklad. O chvíľku ti ho opravím. A čo obrazy? Aké obrázky sa ti teraz preháňajú hlavou? Ja stále vidím obrázky zo scénky, kde si vystupoval v tom smiešnom klobúku.“
Dieťa: „Ja myslím na reklamu na ten nový film o mimozemšťanoch.“
Rodič: „Pôjdeme si ho potom spolu pozrieť. A teraz sa zamerajme na emócie. Ja sa veľmi teším, že zajtra príde babka a dedko.“
Dieťa: „Ja tiež!“
Rodič: „ A teraz sa pozrime na myšlienky.Práve som myslel na to, že sa musíme zastaviť v obchode. Potrebujeme chlieb a mlieko. A čo ty?“
Dieťa: „Ja som myslel na to, že sestra by mala doma viac pomáhať ako ja, lebo je staršia.“
Rodič: „Budem to musieť premyslieť.“
Tento štýl rozhovoru je dobrý spôsob, ako deťom dopriať čas na precvičovanie vnímania toho, čo sa deje v ich vnútri. A duša sa najlepšie rozvíja tým, že sa o nej veľa rozpráva.
Cvičenie zamerané na upokojenie mysle a tela
Toto cvičenie je dobré aplikovať vtedy, keď má vaše dieťa strach z písomky alebo z nejakého vystúpenia.
Povedzte svojmu dieťaťu: „ Pohodlne si ľahni a prejdi očami po miestnosti. Pozri sa na svoje fotky na poličke. Vidíš ich? Teraz sa pozri na knihy. Vidíš všetky tie knihy? A teraz sa pozri na lampičku na nočnom stolíku. Takže vidíš, ako sa vieš sústrediť na veci v miestnosti. Teraz ťa naučím, ako sa môžeš sústrediť na to, čo sa deje v tvojom vnútri, v tvojej hlave a v tvojom tele. Zatvor oči a sústreď sa na svoje myšlienky, pocity a dojmy. Začneme tým, čo počuješ. Ja budem ticho a ty sa sústreď na zvuky okolo teba. A teraz si všimni svoj dych. Najskôr sa sústreď na to, ako nosom vdychuješ a vydychuješ vzduch. Teraz sa sústreď na to, ako sa ti dvíha a klesá hrudník. Teraz si všímaj pohyb bruška. Koncentruj sa len na svoj dych. Určite sa ti do mysle zatúlajú rôzne myšlienky a možno aj to, čoho sa bojíš. Keď začneš byť z toho nervózna, znovu sa sústreď len na svoj dych. Pár minút nechajte dieťa sledovať svoj dych. Potom môže otvoriť oči a posadiť sa. Vysvetlite mu, že táto technika má dobré účinky na upokojenie mysle. Povedzte mu tiež, že ju môže použiť vždy, keď sa niečoho veľmi bojí. Napríklad pred tým, ako začne recitovať, môže začať myslieť len na plynutie svojho dychu. Ak sa nedá ináč, môže to robiť aj s otvorenými očami.
Zdroje:l. Shapiro: Emoční inteligencie dítěte a její rozvojD. Siegel,T.Bryson: Rozvíjajte naplno mozog svojho dieťaťa
