Vedci M. Ahissar i J. Gabrieli zistili, v čom spočíva problém dyslektikov. Podľa vedeckých zistení ich mozgy nereagujú na opakované podnety.
Dyslexia nezahŕňa v sebe len problémy s čítaním alebo jazykom. Má vplyv aj na to, nakoľko sa mozog dokáže prispôsobiť tomu, čo práve pozoroval. Ľudia s dyslexiou majú podľa dvoch vedeckých štúdií zvyčajne menšiu plasticitu mozgu než bežná populácia. Vedci v rámci výskumov merali mozgovú aktivitu ľudí dvomi rôznymi spôsobmi a pri plnení rôznych úloh. Vedci z Hebrejskej univerzity v Izraeli a tiež odborníci z MIT zistili, že mozgy dyslektikov sa adekvátne neprispôsobovali na pôsobenie opakovaných podnetov. Opakovanými podnetmi boli slová, hudobné tóny a tváre.
Obidve skupiny vedcov zistili, že ľudia s dyslexiou rýchlejšie zabúdajú na nedávne udalosti. Táto skutočnosť má vplyv hlavne na implicitnú pamäť. Vzhľadom k tomu, ako rýchlo implicitná pamäť dyslektikov mizne, sa ich mozgy až tak dobre neprispôsobujú opakovanému čítaniu alebo počúvaniu. Vedci predpokladajú, že pravdepodbne práve toto je dôvod, prečo je pre ich mozgy ťažšie spracovať slová, ktoré čítajú.
Na ľudský mozog dobre vplýva opakovanie javov
Na ľudský mozog vo väčšine prípadov dobre vplýva opakovanie javov a informácií, pretože opakovanie súvisí s tým, čo sme už zažili. Súvisí to napríklad s tónom, ktorý sme už počuli alebo s tvárou, ktorú sme už videli. Vedci to môžu potvrdiť aj meraním odozvy mozgu pomocou EEG, neinvazívneho spôsobu merania mozgovej aktivity pomocou elektród priložených na pokožku hlavy. Podľa meraní EEG sa mozgové reakcie ľudí znižujú, keď počujú niečo, čo už predtým počuli. Mozgová činnosť sa vďaka opakovaniu zefektívňuje. O informácii, o ktorej už niečo vie, nemusí zaznamenávať všetky jej detaily až tak presne. Možno to demonštrovať na jednoduchom príklade. Keď napríklad vidíte zviera, hneď viete, že je to pes, bez toho aby ste museli analyzovať všetky parametre, ktoré z neho robia psa. Mozog dokáže rozpoznať psy, pretože sme ich už videli.
Výskum zameraný na opakované tóny
V štúdii na Hebrejskej univerzity, ktorú viedla profesorka Merav Ahissar, dali vedci ľuďom úlohu z oblasti hudby. Zahrali dva tóny a pýtali sa ich, ktorý je vyšší. Zistili, že ľudia túto úlohu zvládli lepšie, keď je jeden z tónov bol taký, ktorý už nedávno počuli. Zároveň sa však ukázalo, že ľudia s dyslexiou výhody opakovaného tónu neboli schopní využívať do takej miery, ako ľudia, ktorí dyslexiu nemali. Ak bol tón opakovaný do troch sekúnd, pomohlo im to, po deviatich sekundách už nie.
Výskum zameraný na opakovanie slov, vecí, tvárí
Výskum, ktorý viedol John Gabrieli zaznamenal podobné výsledky vďaka inému experimentu. Gabrieli používal funkčnú magnetickú rezonanciu na meranie mozgovej aktivity ľudí na základe zmien prietoku krvi v ich mozgoch. Gabrieliho tím nevyužil tóny, ale jednoducho predložil ľuďom opakované veci, vrátane hovorených slov, písaných slov, tvárí a bežných predmetov, ako sú stoly alebo stoličky. Počas tohto experimentu sa nervová aktivita dyslektikov adaptovala menej. Podľa Gabrieliho to bolo prekvapivé zistenie, pretože ľudia s poruchami čítania zvyčajne nemajú žiadne problémy s rozoznávaním tvárí alebo predmetov.
Prečo je čítanie najťažšie?
Obidva výskumy pomáhajú lepšie porozumieť tomu, ako funguje dyslexia. A pretože obidve štúdie priniesli rovnaký výsledok s využitím rôznych metód, je ich výstup presvedčivejší ako v prípade jediného experimentu. Zároveň motivujú k vysloveniu kľúčovej otázky: „Prečo sa dyslexia javí ako problémová hlavne pri čítaní, keď ovplyvňuje aj iné typy spomienok?“ Jedna z teórií tvrdí, že je to kvôli tomu, že čítanie je jednoducho náročná úloha. Počas evolúcie človek dlhšiu dobu trénoval rozpoznávanie vecí či tvárí. Čítaniu sa venuje len niekoľko desiatok rokov.
M. Ahissar i J. Gabrieli sú nadšení, pretože ich výskumy otvárajú novú etapu štúdie dyslexie. Je možné, že ich zistenia v budúcnosti pomôžu aj pri liečbe, napríklad pomocou liekov zameraných na podporu plasticity mozgu.
