Určite sa už aj vám stalo, že ste prišli ráno na autobusovú zastávku a hoci ste sa aj pozdravili, ledva vám odzdravilo pár ľudí. A možno iba jeden, aj to znechutene. Inokedy ste možno boli svedkami toho, ako dospelých nepozdravili deti. Alebo dvaja ľudia len tak sedeli v reštaurácii oproti sebe a nemali si čo povedať. Možno ste si pripadali ako vo svete nemých tvárí. Aj toto je jeden z fenoménov dnešnej doby, keď niekedy máme k sebe veľmi ďaleko, nevieme nájsť spoločnú reč a možno nemáme ani záujem o prejavenie základnej slušnosti. Možno sme často aj zbytočne ponorení iba do svojho sveta, bojíme sa z neho vystúpiť, usmiať sa, povedať pár slov alebo sa len s radosťou pozdraviť. V mnohých mestách už vznikajú rôzne združenia, v ktorých učia deti elementárnej slušnosti – pozdraviť, poďakovať sa, prejaviť úctu. Zásady, ktoré boli pre nás v minulosti samozrejmé a nosili sme ich od raného detstva akosi spontánne v sebe, dnes sa stávajú predmetom analýz, skúmania a nacvičovania. Známy slovenský básnik Ján Kostra vo svojej básni Každý deň napísal:
Každý deň stretnúť človeka,
to stačí.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
stratený je.
Deň, v ktorom nestretneš ho,
prepadáš sa
o stupeň nižšie medzi smeti,
medzi relikvie.
Človeka stretnúť,
ktorého srdce v tebe bije.
Ak toho stratíš,
na púšť sa zmenia ulice zaľudnené.
Nečakajme, že takýto človek niekde čaká práve na nás a má chuť zmeniť náš deň na nádherný. Pokúsme sa o to ako prví my. Čo preto urobiť?
1. Úprimne podporujme iných
Ľudia by svoje vedomosti, schopnosti a dary nemali používať proti sebe, ale vzájomne si ich odovzdávať, a tak si spríjemňovať život. Toto je jedna z najkrajších výziev pre človeka ako najvyššieho tvora. Veľkosť človeka totiž spočíva práve v tom, že vie správne využívať svoju silu, múdrosť a dobro. A tiež to, že dokáže byť múdrym sprievodcom druhých na ich ceste.
2. Snažme sa sústreďovať svoju pozornosť na druhých
Vo vzťahoch si ľudia najviac vážia pozornosť. Neexistuje nič krajšie, keď v dnešnom uponáhľanom svete dokážeme pri niekom len tak sedieť, počúvať ho, vnímať očami i srdcom, a to bez pozerania sa na hodinky a mobil. Je krásne len tak sedieť bez zapnutého televízora a počítača. Pozornosť je nádherné gesto a vôbec nič nestojí. V týchto vzácnych chvíľach má človek silu zahojiť staré rany, ukázať novú cestu, podporiť v novom raste, dať nádej. Stačí malá láskavosť a človek človeku dokáže vdýchnuť novú energiu.
3. Všímajme si ľudí, ktorí nám ukazujú slobodu
Dnes veľa ľudí akoby nežilo svoj vlastný život, ale plní predstavy, sny a túžby iných. Jednoducho si na tento spôsob života zvykli. Už ani nepremýšľajú nad inými možnosťami. Ak stretneme človeka, ktorý nás podporuje v tom, aby sme boli sami sebou, poďakujme mu. Nie, nie je zvláštny, len nám možno chce ukázať, že existujú aj lepšie cesty, po ktorých môžeme kráčať. Samozrejme, zase si môžeme vybrať. Ani v tomto prípade ho vôbec nemusíme počúvať a ani poslúchať. Takýto človek nám len chcel naznačiť, že máme aj inú možnosť a možno ani nie je taká nereálna. Takýto človek nás len chce vyprovokovať k tomu, aby sme ostatným ukázali, akí sme vo svojom jadre jedineční a úžasní.
4. Prijímajte cudzie omyly
Je úplne prirodzené, keď nesúhlasíme s inými názormi a činmi. Ale na druhej strane by sme nemali zneucťovať niekoho len preto, že kráča k svojmu cieľu inou cestou, ako je tá naša, že sa nám nepáčia jeho názory. Celý život by sme sa mali učiť tolerancii. Niekedy je to síce ťažké, lebo musíme prekonať vlastnú hrdosť a pýchu, ale práve toto víťazstvo nad sebou nám pomáha v tom, aby sme sa stávali láskavými a príjemnými ľuďmi. Naše vzťahy by nemali byť vzájomnými súbojmi o pravdu, ale mierovými lúkami, na ktorých rastie tolerancia, srdečnosť, pomoc a útecha.
5. Inšpirujme druhých
Mnohí ľudia už prišli na to, že hlavne ľudia nespokojní sami so sebou odčerpávajú energiu iným a demotivujú ich. Väčším umením je však ostatných inšpirovať a motivovať. To sa nám však podarí len vtedy, keď sa nenecháme ovplyvňovať negatívnym správaním okolo nás. Je to niekedy naozaj náročné, keď sa negativita rozlieva všade okolo, ale pokúsme sa usmievať, oceňovať a podporovať ľudí okolo seba.
6. Chváľme
Dnes je veľmi prirodzené závidieť, ohovárať, klebetiť, nenávidieť. Potrebujeme veľkú silu na to, aby sme verejne uznali, akí úžasní, múdri a láskaví ľudia nás obklopujú. Realita je totiž taká, že ľudia na našu pochvalu nikdy nezabudnú. Možno si to ani neuvedomujeme, ale niekedy práve vhodne vyslovená pochvala môže úplne zmeniť život človeka. Hovorí sa, že chváliť by sme mali na verejnosti a trestať v súkromí. Skúsme si to uvedomiť a v živote aj využívať. Človek, ktorý túži byť posilou pre iných, nikdy nikoho nezosmiešňuje na verejnosti aj keď na to má veľa dôvodov.
7. Buďme súcitní
Mnohí ľudia sa niekedy správajú zle a agresívne len preto, lebo sa dostali do ťažkej situácie, ovládajú ich emócie a oni zrazu nevedia, čo s nimi. Ak sa v tej chvíli náhodou ocitneme pri nich, často si to práve my zlizneme na vlastnej koži aj napriek tomu, že s ich problémom nemáme nič spoločné. Mali sme smolu, že sme sa ocitli v blízkosti a stali sme sa terčom odreagovania. Nastáva trápna situácia. Keď sa dotyčný človek upokojí, uvedomí si, že reagoval nesprávne. Psychológovia tvrdia, že aj v takýchto situáciách sa dá adekvátne reagovať. Keď je niekto na nás zlý, je dobré upriamiť svoj pohľad niekde inde. Nemali by sme jeho zúrivé výlevy počúvať. Keď zlosť človeka prejde, mali by sme s ním jednať tak, ako by sa nič nestalo. Je to síce náročné, ale odborníci tvrdia, že zachovať si tvár a neskôr nepripomínať druhým ich predchádzajúcu ťažkú chvíľu, dokážu len najláskavejší a najrozumnejší ľudia.
Pokúsme sa teda byť ľuďmi z Kostrovej básne a začnime sa prví usmievať, komunikovať, zdraviť, odpúšťať, inšpirovať, chváliť, stávať sa pre iných človekom s veľkým Č. Dobro, radosť a nádej, ktorú venujeme iným, sa nám určite stonásobne vráti. Pokúsme sa už dnes stať ľuďmi, ktorých vlastné srdce bije v iných ľuďoch.
Zdroj: Brendon Burchard: Životný náboj // Foto: deviantart.com
