Známky sú hodnotením detského výkonu a nie osobnosti

O chvíľu tu máme ďalší koniec školského roka. Mnohí rodičia netrpezlivo čakajú, aké vysvedčenie ich dieťa domov prinesie. Ako sa na túto situáciu pripraviť čo najlepšie?

 

Ak sa rodičia dieťaťu venujú systematicky, majú dokonalý prehľad o tom, čo robí, kedy a koľko sa učí, vedia, aké má známky. V prípade takýchto rodičov vysvedčenie nie je žiadnym prekvapením. Je potrebné si uvedomiť, že známky nie sú výrazom inteligencie dieťaťa. Nie sú ani zárukou úspechu v živote. Ak rodičia prejavia v súvislosti so známkami hnev, menšie deti si väčšinou myslia, že neschvaľujú celý ich život. Môžu o sebe začať pochybovať. A môžu si tiež myslieť, že ich nemáte radi. Známky sú hodnotením výkonov žiaka, nie jeho osobnosti, ale deti to tak nevnímajú. Známka nehodnotí celú osobnosť dieťaťa, charakterizuje len určitú oblasť vzdelávania. Vaše dieťa môže byť úžasné a nadané na rôzne veci, možno vyniká v umeleckej sfére, krásne kreslí či spieva, možno je športovo nadané, veľmi empatické, pomáha spolužiakom a má krásne vzťahy s kamarátmi.

 

Motivujte dieťa od začiatku školského roka

V júni je neskoro, aby ste sa rozčuľovali nad známkami. Na to je potrebné myslieť už v septembri. Ak nechcete dieťaťu asistovať pri každej domácej úlohe a ak sa nechcete rozčuľovať nad každou horšou známkou, stanovte si hneď na začiatku školského roka určité podmienky. Podmienky si dajte vy, ale umožnite aj dieťaťu povedať si svoj názor. Vysvetlite mu, aký zmysel má pre človeka učenie a pomôžte mu vytvoriť také prostredie, aby ste sa pri pohľade na vysvedčenie mohli spoločne radovať z dosiahnutého úspechu. Deťom dospelí niekedy zabudnú povedať, na čo je vlastne učenie dobré, no a deti, ktoré nevidia zmysel učenia, tak nemajú dôvod sa učiť. Vyzdvihnite také schopnosti, ako je vytrvalosť, schopnosť koncentrovať sa, vypracovať detaily, dokončovať veci, učiť sa z chýb a podobne. Presvedčte dieťa, že je kompetentné a má moc rozhodovať o svojom osude. Dieťa má často zlé známky preto, že sa systematicky nepripravuje na vyučovanie, zanedbáva svoje povinnosti, všetko za neho robia rodičia alebo starí rodičia. Veľmi dôležitý je vzťah k povinnostiam, režim a zvyk každý deň si sadnúť k učebnici, mať svoj stôl a na ňom usporiadané veci. Niekedy môže nastať aj taká situácia, že len rodičia túžia po tom, aby dieťa malo dobré známky. Ideálne je, keď samotné dieťa chce dosahovať dobré výsledky. Rodičia aj deti by mali poznať svoje očakávania, a preto je dobré, keď sa o nich dokážu rozumne porozprávať. Nedá sa dôjsť do nejakého cieľa bez toho, aby rodič nepoznal názor dieťaťa a naopak. A to platí hlavne pri starších žiakoch. Tiež je dôležité, aby rodičia povedali dieťaťu, že mu dôverujú, ale zároveň sa dohodnú, ako sa zmení spôsob učenia, ak sa začnú známky výrazne zhoršovať. Vďaka tejto podrobnej komunikácii prevediete dieťa v predstavách celým školským rokom a ono bude presne vedieť, čo sa bude diať v prípade dobrých známok a čo v prípade zhoršeného prospechu.Je naozaj dôležité poznať vzájomné očkakávania. Nie je správne si niečo len myslieť, dôležité je to aj nahlas vysloviť. Správne vedená komunikácia je dôležitá hlavne v puberte. Na otázku, čo bolo dnes v škole, tínedžer zvyčajne odvrkne, že nič. Je to zlá otázka. Komunikácia sa má začať napríklad týmito otázkami: „Čo zaujímavé ste dnes robili na dejepise? Hovoril si niečo nahlas? Ako si sa cítil v škole? Ako sa majú tvoji  kamaráti? Ktorá otázka na písomke z matematiky ťa prekvapila?“ Položiť treba konkrétnu a nie všeobecnú otázku. Pochváliť treba každé i malé zlepšenie. Rodič by nemal kričať a vyhrážať sa trestami, ale povedať: „Pomôžem ti. Spolu to dokážeme. Môžem niekoho poprosiť, aby ti učivo vysvetlil.“  Rodič by mal dieťaťu dôverovať, ale zároveň by mal občas preverovať, aké má výsledky. Je neskoro niečo riešiť týždeň pred vysvedčením.

 

Ako sa zachovať v deň vysvedčenia, keď dieťa prinesie zlé známky?

Posledný deň v škole nemusí byť pre všetkých žiakov tým najlepším. Sú žiaci, ktorí nedosahujú zďaleka vynikajúce, dobré ani priemerné výsledky. Nie všetci prinesú domov vysvedčenie s dobrými známkami a nie všetci dostanú doma pochvalu či darček, v horšom prípade dostanú trest či bitku. Ako sa zachovať v prípade, že dieťa domov prinesie zlé vysvedčenie? V prvom rade je dôležité, aby sa dieťa nestrachovalo prísť domov so zlým vysvedčením, lebo sa bojí reakcie rodičov. Dieťa musí mať aj pri zlých známkach pocit, že aj keď rodičov nepoteší, budú mu ochotní dať „druhú šancu“. Rodič preto môže pri pohľade na zlé vysvedčenie prejaviť sklamanie alebo aj hnev, no zároveň by mal vyjadriť aj podporu a ochotu pomôcť dieťaťu si školský prospech zlepšiť. Dôležité je aj to, aby rodičia akceptovali reálne možnosti a schopnosti svojho dieťaťa. Je dôležité prijať fakt, že všetci nemôžu byť čistí jednotkári a že sú predmety, v ktorých ich dieťa nebude vynikať. Na druhej strane by však rodičia nemali situáciu zľahčovať vyhláseniami o tom, že známky nie sú dôležité, prípadne, že aj oni sami nosili domov zlé vysvedčenie. Inak si to môže dieťa vysvetliť tak, že sa vlastne nič nedeje a že sa ani v budúcnosti nemusí usilovať mať dobré výsledky. Každý rodič by sa mal predovšetkým pozrieť na všetky okolnosti. Mal by si všímať, či sa dieťa skutočne snaží v rámci svojich možností, nežiadať od dieťaťa čisté jednotky (veď, život nie je len o známkach) a tiež zvážiť, či sa v živote dieťaťa nediali vážne životné udalosti (rozvod, úmrtie blízkej osoby a podobne), ktoré mohli vplyvniť jeho známky na vysvedčení.

 

Odmeňovať za dobré známky?

Najideálnejšie je, ak sa s dieťaťom dohodnete na začiatku školského roka na určitej odmene, ktorá bude pre neho motiváciou k dosiahnutiu lepších výsledkov v škole. Ak však dohodu dieťa nedodrží, dohodnutú odmenu mu nekúpte. Pochváľte ho, že sa snažilo, môžete pridať aj nejakú sladkosť, ale nepodľahnite pokušeniu dohodnutý darček kúpiť. Rovnako sa nenechajte vtlačiť do pozície kupovania drahých darčekov. Ich cena by sa mohla v budúcnosti stupňovať. Je dôležité, aby si dieťa uvedomilo, že dobré známky nenosí domov kvôli drahým darom, ale kvôli sebe. Veď deti sa predsa učia preto, aby sa neskôr vedeli lepšie uplatniť v zamestnaní. Najideálnejšie je dieťa pochváliť a môžete ísť spolu na nejaký výlet, do cukrárne alebo do kina. Dieťa bude šťastné, keď bude môcť aktívne prežiť určitý čas s rodičmi.

 

Známky nie sú všetko

Fenomén dôležitosti známky vznikol z presvedčenia, že rodičia chcú, aby boli ich deti v živote úspešné, aby si vybudovali skvelú kariéru a boli šťastné. Žijú v presvedčení, že ak nebudú mať tie najlepšie známky na vysvedčení, nikam to v živote nedotiahnu. Takéto zmýšľanie však nemá s realitou veľa spoločného. Vysvedčenia a celkovo prospech našich detí v škole síce môže poukazovať na to, kam až to naše dieťa dotiahne, no určite to nie je jediný a najdôležitejší faktor, ktorý rozhodne o tom, či zo syna alebo dcéry bude uznávaná osobnosť vo svojom odbore. Existuje veľa rodičov, ktorí za horšie známky deti trestajú veľmi prísno. A nie sú to len už spomínané príkazy a zákazy. Často je to aj bitka, niekoľkomesačné zákazy najobľúbenejších činností, zákazy stretávať sa s kamarátmi. U týchto detí vzniká odpor k učeniu, k učiteľom a napokon aj k rodičom. Poznám veľa  takých rodičov, ktorí kvôli známkam bez mihnutia oka napíšu dieťaťu ospravedlnenku, aby sa vyhlo písomke, na ktorú sa nepripravilo a aby teda následne nedostalo zlú známku. Vo vyšších ročníkoch je bežnou realitou, že aj polovica žiakov nepríde do školy len preto, lebo sa píše ťažšia písomka. Klamú rodičia a od nich sa to učia aj ich deti. V takýchto prípadoch si vždy dávam otázku: „Čo je dôležitejšie? Známka alebo charakter dieťaťa?“ Rodičia nad charakterom svojich detí zjavne nepremýšľajú. Ide im jedine o známku. Poznám prípady, keď rodičia dokážu zabezpečiť ospravedlnenku aj na týždeň, len aby dieťa nemuselo písať napríklad polročné písomky. Takéto extrémy sú bežné, len sa o nich veľmi nehovorí. Ďalším typom rodičov sú tí, ktorí pri zlých známkach nehľadajú chybu v dieťati, ale v učiteľovi. Nerobí im problém vinu zvaliť na učiteľa a dokážu to bez výčitiek svedomia povedať priamo pred vlastným dieťaťaťom. Podvody, klamstvá, nekonečné množstvo ťahákov. To je ďalší fenomén, ktorý je bežný v školách. A všetko sa to deje kvôli známkam. Akoby starší žiaci úplne zabúdali na to, že sa majú v škole učiť, aby sa niečo konkrétne naučili do života. Mnohí si radšej vyberú permanentné klamstvo a s ťahákmi dokážu fungovať niekoľko rokov často až po štátnice. Berú to ako samozrejmosť a ospravedlňujú to tým, že by boli hlúpi, keby neklamali a že prečo by to nerobili oni, keď to robí takmer každý. V praxi je však realita taká, že zamestnávateľov známky na vysvedčení nezaujímajú. Ich zaujíma, čo absolvent školy vie konkrétne urobiť. Z tohto pohľadu je fenomén známky absolútne nadhodnotený.Len raz za 30 rokov pedagogickej praxe sa mi stalo, že žiak povedal: " Pani učiteľka, ja radšej chcem dostať pocitvú trojku, ako by som mal klamať a podvádzať."

 

Dieťa musí cítiť, že ho rodičia majú radi a podporujú bez ohľadu na to, aké má známky

Oveľa dôležitejšie ako známky, je to, aby dieťa bolo v škole spokojné, aby sa snažilo vynikať v tom, čo ho naozaj baví a aby zažilo úspech aspoň v niektorom predmete. A keď má rodičov, ktorí to vnímajú týmto spôsobom, motivujú ho a pomáhajú mu priebežne celý rok, existuje vysoká šanca, že dieťa bude v škole skutočne šťastné. A práve o to ide. Veď cieľom známky by mala byť priebežná informovanosť o tom, v čom je dieťa dobré, v čom sa ešte až tak nenašlo a čo ho napríklad vôbec nezuajíma. Veď, akú radosť môže mať dieťa zo samých jednotiek, ktoré získalo podvodmi, prosením a žobraním známok? Myslím, že takéto dieťa nemôže byť skutočne šťastné. Ono totiž o tie známky nebojuje kvôli sebe, ale najčastejšie kvôli spokojnosti rodičov. Veď existuje obrovské množstvo rodičov, ktorí svoju vlastnú hodnotu odvíjajú od známok svojich detí. Práve v deň vysvedčenia sa v niektorých rodinách či v kamarátskych skupinách uskutočňuje to najväčšie porovnávanie pod slnkom. A to všetko kvôli známkam. O čo by sme všetci boli šťastnejší, keby sme sa na známky pozerali ako na niečo, čo nás má informovať o určitých posunoch v rôznych oblastiach vzdelávania a o tom, čo vlastne dieťa zaujíma a čo nie. Pokým sa budeme pozerať na známky ako na atribút prestíže rodiny, hodnoty dieťaťa či symbol odmien a trestu, nikdy neurobíme školu  miestom radosti, šťastia a skutočným priestorom na vzdelávanie.