Psychiater P. Pöthe: Najväčšie omyly rodičov

Upravené 26.4.2019

 

Uznávaný český psychiater Peter Pöthe sa zaoberá psychoanalýzou traumatizovaných detí, vývinovou psychológiou, terapiou aj diagnostikou a poradenstvom pre rodičov. Počas svojej dlhoročnej praxe zistil, ktoré rodičovské prístupy sú nevhodné a ktoré najviac škodia deťom. Viac o tejto problematike porozprával v diskusii Nadácie Polis.

 

Psychiater Peter Pöthe sa venuje deťom už mnoho rokov. O svojich skúsenostiach a výskumoch píše aj v knihách Dieťa v ohrození, Emočné poruchy v detstve a dospievaní a Psychoterapia dieťaťa, prípad šesťročného chlapca. V rámci psychiatrickej pomoci, ktorú deťom poskytuje zistil, že existujú vo výchove problémy, ktoré sa vo viacerých rodinách neustále opakujú. Poďme sa pozrieť na to, ktoré to sú.

 

1. Matky neposilňujú význam otcov v rodine

Dieťa potrebuje trojrozmerné vzťahy. Otec je veľmi dôležitý, pretože dieťa môže porovnávať vzťahové väzby. Môže posúdiť, ako sa cíti a čo robí s matkou a ako je to s otcom. Tretia dimenzia v pomyselnom trojuholníku je dôležitá pre dieťa aj preto, lebo môže viac fantazírovať a má lepšie nápady. Keď je dieťa len s mamou, tak je to len dvojrozmerný vzťah, a tak dieťa pozoruje a často napodobňuje len mamu. Ale keď je vo vzťahu aj niekto tretí, tak dieťa môže prežívať aj rôzne nové situácie. Keď je matka na dieťa veľmi naviazaná a nedovolí mu ani na chvíľu odpútať sa, dieťa nevie pracovať ani so svojou úzkosťou. Ono potrebuje byť aj samo sebou, aby si mohlo veci premyslieť alebo fantazírovať. Z dôvodu ekonomického tlaku a v snahe zabezpečiť rodinu mnohí otcovia chodia domov neskoro, a tak často v rodine výchovne pôsobia hlavne matky. Niektoré z nich devalvujú pozíciu otca tým, že hovoria, že im nepomáha, nestará sa o domácnosť, robí neporiadok a podobne. Na deti to vplýva veľmi zle. Z tohto dôvodu mnoho odborníkov odporúča otcom aby svoje deti občas brali do práce a ukázali im prostredie a vzťahy, kde si ich ľudia vážia, kde ich vnímajú ako odborníkov, kde si ich vážia pre to, čo všetko dokážu urobiť. Deti by mali poznať otca aj iným spôsobom a nielen tým, ako ich prezentuje matka.

 

 2. Rodičia nie sú autentickí

Ak rodičia hrajú niečo iné, ako prežívajú, pre deti je to nezrozumiteľné a vysiela im to falošné informácie o ich vlastných emóciách. Potom sa nemôžu učiť vyznať sa v sebe. Takéto deti žijú v napätí, nevedia sa uvoľniť a často sa len hrajú na niečo, čo vyžadujú od nich rodičia. Dieťa potrebuje bezpečnú vzťahovú väzbu s rodičmi, ktorí sú duševne prítomní, ktorí vnímajú ich signály a adekvátne na ne reagujú. Dôležité je to hlavne v prvom roku života dieťaťa. Keď sú rodičia spokojní a pokojní, tak sa najlepšie dokážu vcítiť do dieťaťa.

 

3. Rodičia nie sú pre dieťa autoritou

Keď deti môžu robiť to, čo si zmyslia a nie sú nejakým spôsobom usmerňované, v tejto absolútnej slobode pociťujú úzkosť. Z tohto pohľadu je autorita rodičov dôležitá. Psychiater odporúča rodičom, aby si autoritu podporovali dôverou. Dieťa musí cítiť, že je milované. Z dlhodobého hľadiska by sa malo s rodičmi cítiť šťastne a bezpečne. Keď má takýto pocit z dlhodobého hľadiska, určite mu autoritatívny prístup rodiča z času na čas nemôže ublížiť. Nedá sa presne naprogramovať, aká výchova je najdokonalejšia. Všetko sa odvíja od povahy rodičov, dieťaťa či jednotlivých situácií. Problémy nastávajú hlavne vtedy, keď rodičia v detstve prešli nejakými traumami, stále ich majú nedoriešené, nosia ich stále v sebe a tie potom ovplyvňujú aj ich vlastné prístupy k dieťom. V takomto prípade rodičia potrebujú odbornú pomoc. Peter Pöthe spomína, že často sa mu stáva, že rodičia privedú dieťa na terapiu a neuvedomujú si, že práve oni sú tí, ktorí by potrebovali terapeuta.

 

4. Rodičia pri výchove nespolupracujú so širšou rodinou

Človek je naprogramovaný na život v širšej komunite a vplyv rodinných príslušníkov na dieťa má veľký vplyv. Svoje opodstatnenie majú nielen starí rodičia, ale aj tety či strýkovia. Niekedy práve títo rodinní príslušníci sú pre deti prístavom bezpečia a pohodlia, miestom, kde môže úprimne povedať, čo naozaj cítia. Deti veľmi potrebujú mať vzťahy, v ktorých môžu byť samy sebou.

 

5. Rodičia sa snažia byť dokonalými rodičmi

Peter Pöthe často vo svojich prednáškach spomína, že rodičia sa veľmi snažia byť dokonalými, namiesto toho, aby boli dosť dobrými. A podľa neho dosť dobrým rodičom je každý rodič, ktorý je viac dobrý než zlý. Rodičovstvo by malo byť skôr hrou ako nejakou odbornosťou, čiže by nemalo byť vnímané ako niečo príliš vážne. Keď rodičia vedia, že nemusia byť perfektní, ale dosť dobrí, tak sa im uľaví. Je v poriadku, keď sa rozčúlia, kričia na dieťa alebo sú neempatickí. To všetko patrí k životu. Občasné zlyhanie nemá byť niečo, čo určuje vzťah. Dieťa by malo vedieť, že ho milujete aj keď kričíte. Máte právo byť aj nahnevaní. Psychiater odporúča rodičom, aby si nerobili výčitky a nevychovávali dieťa úzkostne. Lepšie je, keď  budete spokojní a prirodzení, ako keby ste neustále mali v napätí sledovať, či ste dodržali všetky výchovné metódy. Dieťa sa musí cítiť s rodičmi v bezpečí. Ak chcú rodičia vychovať deti, ktoré premýšľajú nad svojimi pocitmi a motívmi konania, musia rodičia premýšľať nad tým, prečo deti robia to, čo robia. Nestačí dávať len pokyny, príkazy, zákazy, odmeny a tresty. Ak sú deti len takto vychovávané, často bývajú problematické. Psychiater tiež hovorí o tom, že výchova má byť vnímaná v určitej kontinuite. Je potrebné si neustále uvedomovať, že určité prístupy, ktoré sa dejú teraz, ovplyvňujú hlavne budúcnosť dieťaťa. Aj dieťa samotné by si malo uvedomovať, že sa mení, rastie, vyvíja a že to čo nezvldálo dnes, zajtra už zvládnuť môže.

 

6. Rodičia nedoprajú deťom nezávislosť

Niektoré matky, ktoré majú v živote určité problémy, a to väčšinou vo vzťahoch, nedovolia svojmu dieťaťu, aby sa postupne osamostatňovalo. Podľa psychológa neempatická výchova neznamená len neprítomnú matku fyzicky, psychicky alebo emočne, ale naopak aj matku, ktorá zahltí dieťa svojimi emóciami a nedovolí mu proces separácie. Takže dieťa nemôže na ňu myslieť, keďže je stále prítomná. Tým nevzniká priestor pre vytváranie spomienok na ňu, napríklad cez predmety, ktorá dieťaťu môžu matku pripomenúť. Pöthe si pri terapii úzkostných detí všimol, že práve okolo druhého roku dieťaťa je čas, kedy je dieťa pripravené skúsiť sa vzdialiť od mamy a preskúmať svet, ale keď sa k nej potrebuje vrátiť, vtedy nastáva problém, že matka môže byť natoľko úzkostná, ba dokonca depresívna, že si praje, aby sa už nevracalo alebo že už ho nepustí. Psychiater tiež hovorí: „Vo svojej terapeutickej praxi častejšie vnímam nie  prísnu autoritatívnu výchovu, ale narcistickú. Sú to tie mamy, ktoré zahrnú dieťa sebou - svojimi potrebami a nedovolia, aby dieťa samostatne myslelo a samo cítilo.“ Deti musia mať dovolené, aby mohli rásť. Nemali by nahrádzať matke partnera.

 

7. Rodičia nedoprajú deťom voľný čas a aktivity, pri ktorých môžu byť samy sebou

Už niekoľko rokov dochádza k takému javu, že už deti i v predškolskom veku pravidelne mávajú aj niekoľko krúžkov do týždňa. Tento trend potom pokračuje aj u detí na prvom a druhom stupni základných škôl. Samozrejme, dieťa potrebuje robiť aktivity, ktoré rozvíjajú jeho talenty, ale nič prehnané nie je dobré. Podľa slov psyhiatra predovšetkým malé deti potrebuje priestor a čas na to, aby si v samote mohli rozvíjať svoju fantáziu, svoje predstavy o sebe a svete, aby mohli premýšľať, utíšiť sa, zahĺbiť, byť samy so sebou. Ticho a čas na reflexiu sú pre dieťa rovnako dôležité ako zmysluplné aktivity. Nuda je zároveň motivujúca. Privádza deti k originálnym myšlienkam. Umožňuje im v tichu objavovať svoje skutočné záujmy. Ak sú deti pohltené naplánovanými aktivitami či sledovaním televízie, nikdy nebudú počuť volanie svojho srdca. Nuda im toto umožní. Okrem toho, keď má dieťa naplánované veľké množstvo aktivít, pociťuje počas dňa úzkosť a napätie, lebo si uvedomuje, že musí toho veľa stihnúť. A tak deti nemajú čas byť deťmi. Psychiater je presvedčený, že kvôli tejto krúžkovej preťaženosti sú deti nielen často unavené, ale aj nesústredené. Tiež si myslí, že je dobré nechať dieťa, aby ono samo vymýšľalo, čo bude robiť a rodič sa k nemu len pripojí. Keď deťom všetko organizujeme, strácajú schopnosť niečo skúsiť úplne samy.

 

Často sa stáva aj to, že keď deti chodia na krúžok, ktorý ich nebaví, málokedy tam zažijú úspech. Toto je veľmi nepriaznivé na formovanie ich sebavedomia. Niekedy ešte aj v dospelosti si potom môžu o sebe myslieť, že sú neschopní a nerozvinú naplno svoje skutočné nadanie. Popri tom to môžu byť veľmi šikovné deti, ale majú smolu v tom, že musia robiť niečo, čo ich vôbec nebaví a nemajú na to ani talent. Keď deti robia to, na čo sú nadané, úspech sa väčšinou dostaví veľmi rýchlo. Rodič musí vedieť dať najavo, že dieťaťu verí, že môže byť úspešné v tom, čo robí. Toto mu dáva pozitívnu nádej, vtedy cíti, že to má zmysel, získava tiež silnú pozitívnu motiváciu a dochádza aj ku kladnému sebahodnoteniu. Dieťa by nemalo mať pocit, že musí niečo robiť len preto, aby nejako zmysluplne využilo voľný čas. Keď cíti vieru rodiča v jeho sily, vtedy sa cíti šťastné. Musí cítiť, že je milované preto, že je, že existuje a nie preto, že dosahuje v niečom dobrý výkon alebo dostáva dobré známky. Na prvom stupni by dieťa malo byť v škole  hlavne šťastné a spokojné. Najhoršie na tom sú tie deti, ktoré sa nesmejú, nehrajú  sa a nemajú kamarátov. Deťom musí byť v rodine dobre. Ak je dieťa v rodine nešťastné, potrebuje unikať do snovej reality a je mu jedno, či je to počítačová hra, snové fantázie alebo niečo iné. Dieťa musí cítiť, že má pre rodičov hodnotu aj vtedy, keď sa odkloní od ich cieľov a predstáv. Mnoho narcistických rodičov si totiž plní svoje sny prostredníctvom dieťaťa. A deti to cítia. Niektorí rodičia až fyzicky odmietajú dieťa, keď sa nespráva podľa ich predstáv.

 

Psychiater tiež radí rodičom, aby popri výchove nezabudli pracovať aj na sebe, aby sa snažili byť spokojní a šťastní, aby mali dobrý vzťah. Toto je podľa neho oveľa dôležitejšie, ako neustále sledovať, či použili adekvátnu výchovnú metódu.

 

Celú diskusiu Nadácie Polis, v ktorej odznelo množstvo zaujímavých myšlienok o výchove, nájdete online TU: www.youtube.com. Viac inšpiratívnych názorov Petra Pötheho nájdete aj v prednáške českých bosých karmelitánov TU: www.youtube.com.