Rodičia často premýšľajú nad tým, ako by mohli urýchliť rozprávanie a slovnú zásobu svojho dieťaťa. Aj v tejto oblasti neustále prebieha množstvo výskumov, v ktorých vedci hľadajú odpovede na otázky mnohých rodičov.
Dr. Catheine Tamisová-LeMondová z Newyorskej univerzity venovala posledných 10 rokov výskumu reakcií rodičov na deti a ich vplyvom na vývin jazyka. Spolu s Dr. Marcom Bornsteinom vyslala do domácností s deväťmesačnými chlapcami a dievčatami tímy výskumníkov. Výskumníci položili na dlážku hračky vhodné z vekového hľadiska a požiadali matku, aby sa hrala s dieťaťom. Interakcie sa nahrávali a záznamy sa neskôr analyzovali sekundu za sekundou. Vždy, keď dieťa pozrelo na matku, zadžavotalo alebo siahlo po hračke, výskumníci si urobili poznámku. Chlapci a dievčatá to robili priemerne 65 ráz za desať minút, no stalo sa aj to, že niektoré deti boli v určitý deň veľmi tiché alebo veľmi akltívne. Matky reagovali priemerne v 60 percentách prípadov. Výskumníci matkám počas ďalšieho roka telefonovali každý týždeň, aby zistili, aké nové slová sa deti naučili. Inšpirovali sa zoznamom 680 slov a spojení, ktoré zvyčajne poznajú batoľatá. Vznikol tak veľmi presný záznam o vývine každého chlapca a dievčaťa. Keď mali deti 13 mesiacov, vedci nahrávanie v domácom prostredí zopakovali, aby po druhý raz zhodnotili reakcie matiek. Vzorka detí sa vyznačovala zančnou premenlivosťou. Niektoré deti pokračovali v osvojovaní slov lepšie, iné horšie. Ktoré faktory to ovplyvnili?
Rozprávanie a slovnú zásobu najviac ovplyvňuje množstvo reakcií rodičov na činnosť a reč dieťaťa
Deti matiek, ktoré reagovali častejšie, predbehli deti matiek reagujúcich zriedkavejšie až o 6 mesiacov. Prvé slovo povedali v 10 mesiaci a ďalšie výrazné medzníky dosiahli v 14 mesiaci. Na základe toho, ako často matka iniciovala rozhovor so svojím dieťaťom, sa nedal predpovedať vývin jazykových schopností dieťaťa. Záležalo na tom, či matka zareagovala vtedy, keď o komunikáciu prejavilo záujem dieťa. Catheine Tamisová-LeMondová poukázala na dva mechanizmy, ktorými možno tieto javy vysvetliť. Po prvé, vďaka reakciám na volanie sa dieťa učí, že zvuky, ktoré mu vychádzajú z úst, ovplavňujú rodičov a priťahujú ich pozornosť. Zisťuje, že vokalizácia je dôležitá, nie bezvýznamná. Po druhé, musí spájať objekty so slovami. Preto je potrebné, aby slovo počulo vo chvíli, keď sa na daný predmet pozerá alebo po ňom siaha.
V jednej ďalšej štúdii porovnávala Catheine Tamisová-LeMondová dve dievčatká. Volali sa Hannah a Alyssa. V deviatom mesiaci obidve rozumeli asi siedmim slovám, no ešte nerozprávali. Hannah vokalizovala a prejavovala zvedavosť iba spolovice tak často ako Alyssa. Tá to počas desaťminútového záznamu urobila stokrát. Hannina matka však reagovala podstatne častejšie. Ticho nezostala takmer nikdy a keď sa dcérka pozrela na čokoľvek, v porovnaní s Alyssinou matkou to opísala dvakrát častejšie. Hannina matka zareagovala v 85 percentách prípadov, zatiaľ čo Alyssina iba v 55 percentách. V trinástom mesiaci sa rozdiel potvrdil. Hannah začala veľa a často rozprávať, no Alyssa napredovala pomaly. Priepasť medzi dievčatami sa každý mesiac o čosi prehĺbila. Počas 18 mesiaca si Alyssa rozšírila produktívnu slovnú zásobu o 8 nových slov, zatiaľ čo Hannah až o 150 slov. A neboli to len podstatné mená, ale aj slovesá a prídavné mená. V 21. mesiaci Alyssine najzložitejšie vety zneli: „ Ahoj, mami! Ja papám.“ V tomto období Hannah pravidelne používala predložky a príčastia. Vedela povedať napríklad: „Yoni jedol žemľu s cibuľou.“ Keď mala 2 roky, vývin jej jazykových schopností sa takmer nedal sledovať, pretože vedela povedať takmer všetko. Potvrdilo sa, že najúčinnejším mechanizmom, vďaka ktorému prejde dieťa od džavotania k plynulej reči, je práve premenná, ktorá spočíva v tom, ako rodič reaguje na vokalizácie svojho dieťaťa. Teda premennou, ktorá najlepšie vysvetľovala rozdiely, bola frekvencia reakcií rodičov a prejavy zvedavosti dieťaťa.
Výskum Michaela Goldsteina
Michael Goldstein robil výskum, ktorý spočíval v tom, že matka sa hrala v miestnosti s dieťaťom a cez sluchadlá dostávala pokyn, kedy sa ho má dotknúť, pohladiť, prípadne pobozkať. Pokyn dostala vždy, keď dieťa použilo hlas. Michael Goldstein jej dával pokyn na všetky zvuky dieťaťa. Je presvedčený, že aj keď dieťa ešte nerozpráva, ale len vydáva rôzne zvuky, túži po interakcii s rodičmi. Týmito zvukmi akoby „rozpráva“ a napodobňuje skutočnú komunikáciu. Dieťa napríklad zadžavoce a otec mu odpovedá: „Naozaj?“ Dieťa znova zadžavoce a rodič zo žartu zareaguje: „Dobre teda, musíme sa spýtať mamičky.“ V priebehu prvých desiatich minút výskumu, keď matka reagovala tak ako pravdepodobne doma, priemerné dieťa vokalizovalo 25 ráz. Počas prostrednej desaťminútovky, keď Goldstein dával matke pokyn na dotyk, sa frekvencia vokalizácie zvýšila na 55. Prudko stúpli aj zložitosť a zrelosť džavotania. Takmer všetky samohlásky boli znelé a tvorba slabík sa zlepšila. Počas druhej desaťminútovky niektoré deti vzbudzovali dojem, že sú o 5 mesiacov staršie než v priebehu prvej desaťminútovky. „Najdôležitejšie je azda to, že dieťa nenapodbňovalo zvuky rodičov,“ poznamenal Michael Goldstein. Počas prostredných desiatich minút matka dieťa iba pohládzala, aby ho odmenila za džavot. Z úst jej nevyšlo veľa zvukov. Na frekvenciu a zrelosť džavotu malo teda pozoruhodný vplyv samotné dotýkanie.
Neskôr Michael Goldstein pokus zopakoval, no tentokrát požiadal rodičov, aby sa s deťmi popri dotýkaní aj rozprávali. Polovici z nich povedal, akú slabiku majú vysloviť. Druhá polovica začula slabiku, ktorá bola zložená zo spoluhlásky a samohlásky a pripomínala slovo, napríklad dat. Deti, ktoré počúvali samohlásky, produkovali viac samohlások. Tie, ktoré počúvali viac slabík, tvorili aj viac slabík. Neopakovali však konkrétnu samohlásku či kombináciu spoluhlásky a samohlásky. Osvojili si len fonologický vzor. Rodičia, ktorí povedali napríklad Á, počuli z úst dieťaťa Ú alebo Í. Tí rodičia, ktorí povedali „dat“, počuli z úst dieťaťa napríklad „bem“. V útlom veku sa deti ešte nepokúšajú napodobňovať skutočné zvuky produkované rodičmi.Osvojujú si prechody zo samohlások ku spoluhláskam, ktoré neskôr používajú pri všetkých slovách.
Nič však netreba preháňať
Michael Goldstein pri svojom výskume do istej miery odhalil tajomstvo učenia sa reči. Rodičom tak poskytol návod, ako urýchliť vývin jazykových schopností detí. Dôrazne ich však upozorňuje, aby to nepreháňali. „Na to, aby si mozgy detí upevnili osvojené vedomosti, potrebujú prestávky. Deti musia občas zostať aj samy, hrať sa a džavotať si iba pre seba,“ hovorí Michael Goldstein. Pred nadmiernou stimuláciou varuje aj Catheine Tamisová-LeMondová.
ZDROJ: P. Bronson – A. Merryman: Výchovný šok ( Čo sme o deťoch nevedeli)
