Články: Pre študentov
O projekte


 

Milan Studnička o športovaní detí: Chlapci potrebujú rivalitu, dievčatá radosť a spoluprácu

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: archív MS
Milan Studnička / Foto: archív MS

Existujú rozdiely v tom, ako by mali rodičia a športoví tréneri pristupovať k tréningu chlapcov a dievčat? Čo ich posilní a čo naopak oslabí? Odpovede na túto tému priniesol športovec, psychológ a lektor Milan Studnička na júnovej konferencii Aký otec, taký syn.


Milan Studnička reprezentoval ČR na  Olympijských hrách v Salt Lake City 2002 v jazde na boboch, získal medailu na majstrovstvách ČR v 6 rôznych športoch, má medaily z ME i MS. Popri športe dokázal ukončiť dve vysoké školy a množstvo vzdelávacích kurzov. Momentálne pracuje ako lektor vzdelávania dospelých a venuje sa aj individuálnemu psychologickému poradenstvu. Jednou z tém, ktorá mu je blízka, je aj problematika výchovy chlapcov a dievčat. Milan Studnička hovorí: „Výchova detí a ich príprava na život v dospelosti je tým najzodpovednejším, najnáročnejším, ale zároveň i jedným z najkrásnejších životných úloh každého človeka. Správanie mužov, žien a detí vychádza z jasných a logických evolučných princípov. Ak sú v priebehu výchovy tieto princípy porušované, dochádza k zmenám osobnostnej štruktúry, ktorá v dospelosti môže spôsobovať stovky nepríjemných prejavov.“

Na konferencii AKÝ OTEC, TAKÝ SYN Milan Studnička svoju prednášku venoval základným rozdielom v prístupe k chlapcom a dievčatám počas športového tréningu.

 

Čo sa deje vo veku 3 – 5 rokov u chlapcov?

Charakteristickým znakom malých chlapcov je rivalita. Malí chlapci sa dokážu neustále v niečom pretekať. Snahou dospelých je túto rivalitu postupne kultivovať a snažia sa chlapcov viesť k spolupráci. „Vo veku 3 – 5 rokov je však skoro sci-fi donútiť chlapcov k nejakej spolupráci.“ Keď si napríklad dvaja chlapci stavajú kocky, tak stále pozerajú na vežu toho druhého, či náhodou nie je vyššia. Ak je, tak ju jeden druhému zbúra. Potom sa začnú biť. Milan Studnička túto reakciu považuje za normálny a štandardný proces a nie je to nič zlé. Chlapcov väčšinou vychovávajú matky a tie vôbec nechápu, prečo sa to deje. Majú snahu ich neustále vyzývať k spolupráci. 3 – 5 ročných chlapcov nemôžeme trestať za to, že sa takto prejavujú, lebo je to úplne normálne. Malí chlapci chcú neustále súťažiť, netreba ich k tomu vôbec motivovať. Až neskôr, keď sú chlapci starší, je potrebné im vysvetliť, že aj prehrávať je normálne. Netreba to však robiť vo veku 3 – 5 rokov. Milan Studnička upozorňuje tiež na to, že vo veku 3 – 5 rokov by sme ich nemali viesť ku spolupráci. Oni to v tomto veku vôbec nie sú schopní uskutočniť. V tomto období si najviac uvedomujú, že sú chlapi.

„Nechajte ich kričať, behať, skákať, hnevať, pobiť sa...!“ odporúča Milan Studnička. V tomto období je potrebné sa s chlapčekom veľa hrať, vyvádzať, smiať sa, zápasiť, chodiť do prírody. Neodporúča však organizované akcie s veľkou skupinou detí. Priestor na učenie spolupráce budete mať neskôr.

 

Ako pôsobiť na chlapcov?

Všetci dospelí, ktorí sa venujú výchove chlapcov, si musia uvedomiť, že ak chlapcov oceňujú len za výsledky, tak si svoje sebavedomie postavia na výsledkoch a nerozmýšľajú nad tým, ako sa k tým výsledkom dopracujú a v dospelosti potom môžu mať problém. Dôležité je chlapcov oceňovať za prístup k tomu, čo robia. Napríklad po zápase môže rodič povedať synovi: „To bolo dobré! Ty si perfektne nadbiehal, bojoval, útočil, bránil, podporil si kamarátov.“ Rodič by nemal povedať: „Ty si super! Ty si dal štyri góly!“ A v tomto zmysle by ste mali pristupovať aj ku známkam. Nemali by ste chváliť dieťa za jednotky, ale za prístup, za to, že sa snaží, že sa chce učiť a stále sa dozvedať o svete viac a viac. Chlapec si musí zvyknúť, že správne je poctivo pracovať a je jedno, ako to dopadne. Veď napokon, keď človek poctivo pracuje, výsledok vždy príde, to je zákonitosť. Keď dospelí takto pristupujú k chlapcovi, v dospelosti z neho bude chlap, ktorý si nebude musieť nič dokazovať. Bude to chlap, ktorý bude robiť veci, ktoré majú zmysel. Takýto chlap nebude musieť mať to najdrahšie auto, najdrahšie hodinky, najväčší dom a najkrajšiu ženu. Takýto chlap nemusí neustále dokazovať, že on je ten borec, ktorý má najlepšie výsledky.

 

Už malých chlapcov je potrebné viesť k zodpovednosti

Malých chlapcov je potrebné viesť aj k zodpovednosti. Keď má chlapec zodpovednosť, má aj radosť z toho, čo robí. Dievčatá, naopak, treba viesť hlavne k radosti. Dievčatko, ktoré má radosť, robí veci zodpovedne úplne prirodzene bez špeciálnej motivácie. Keď dievča niečo baví, tak pri tom veľmi dlho vydrží.

 

Ako sa prejavujú dievčatá?

Malé dievčatá nepotrebujú súťažiť. Túžia po spolupráci. Vedia pomáhať a robia to rady. Keď je dievča trošku staršie, začne okolo seba vnímať, že všetci v rodine súťažia. Vidí takto otca, brata, ale aj mamu. Všetci chcú byť najlepší a dosiahnuť čo najviac na úkor iných. A tak nemôžeme byť prekvapení, že v školách učitelia stretávajú dievčatá, ktoré sú neprirodzene posadnuté súťaživosťou.

 

Čo sa však deje ďalej?

 

Keď chlapec prehrá, tak sa vyzúri, vyplače...Dievča si svoju prehru spája so svojou sebahodnotou. Začína si namýšľať, že nie dosť dobré. A začínajú psychické problémy. Môže sa obrniť a stane sa z nej „chlap“. Stále maká a maká, je veľmi výkonná. Je síca v živote veľmi úspešná, ale často sa z nej vytráca radosť, láskavosť, nadšenie, spontánnosť. Prichádza o jemné vlastnosti, ktoré robia ženu ženou. Keď žena nemá v živote radosť, je nešťastná. Chlapci, keď cítia len radosť, ale nemajú zodpovednosť, tak veci väčšinou nedotiahnu do konca.

 

Tréner, ktorý trénuje dievčatá, by nemal hovoriť tieto slová: „Makajte! Bojujte! Porazte ich. Musíte vyhrať!“ Mal by hovoriť: „Užívajte si to! Podporujte sa! Spolupracujte! Zabávajte sa!“ Tréneri by si mali uvedomiť, že tlak na výkon ženám ubližuje.

Tiež je dobré si uvedomiť, že na tréningoch alebo po zápasoch by sa dievčatá nemali chváliť individuálne, lebo potom si navzájom závidia. Tréner by mal pochváliť celú skupinu: „Dievčatá, dnes ste boli výborné!“ Ak chce riešiť niečo konkrétne, vždy by to mal robiť medzi štyrmi očami a individuálne. Ženy sú veľmi citlivé na to, keď má jedna prednosť pred druhou. Takýto prístup by mal platiť aj v pracovných kolektívoch, kde prevládajú ženy. Ak vedúci uprednostňuje jednu zamestnankyňu, tie ostatné ju potom nemajú rady. Ak toto vedúci pracovníci či tréneri muži nepoznajú, tak práve oni svojím prístupom rozbíjajú ženské kolektívy.

U chlapcov je to iné. Keď tréner pochváli jedného hráča, tí ostatní sa mu snažia vyrovnať a nezávidia mu.

 

Tréning malých detí

Tréneri by mali neustále myslieť na to, že tréning malých detí by mala sprevádzať radosť z hry a nie túžba po výkone. V prípravkách sa musia deti radovať, ináč ich šport nebude baviť. Ak tréner kričí, tak deti sa snažia preto, aby tréner nekričal. Ak tréner nekričí a dieťa pociťuje radosť, tak funguje u neho vnútorná motivácia. Strach blokuje kreativitu. Ak dieťa neuspeje, je nešťastné a plače, dospelý človek nesmie kričať, ale má ho podporiť, objať, povzbudiť a vyzdvihnúť pozitívne stránky zápasu. Nepoužíva vety: „Neplač, neblbni!“ Keď dieťa v takejto chvíli vidí pokojného dospelého, tak o pár minút sa väčšinou upokojí.


Čítajte viac o téme: Šport
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.