Čo prežívajú rodičia, keď ich deti nahnevajú? A ako si s tým poradiť?
Deti dokonale ovládajú umenie, ako rodičov frustrovať, nahnevať, rozčúliť... Väčšinou to nerobia zámerne. Chcú si len žiť život podľa vlastných predstáv a ich cieľom nie je rodičov nahnevať. Ale rodičia aj napriek tomu majú tendenciu všetko si brať osobne. Myslia si, že správanie detí je namierené proti nim a práve preto niekedy reagujú prehnane. A stáva sa to aj vtedy, keď sa deti nezačnú okamžite správať podľa ich prianí. Vtedy im dokážu prasknúť nervy. Často kričia, trestajú a hovoria slová, ktoré by za normálnych okolností nepovedali. Psychológovia radia, aby si rodičia poriadne premysleli, ako situácie zvládnuť, pretože pôsobia na deti ako veľký vzor. Môže sa totiž stať, že tak, ako sa správajú oni dnes, o pár rokov sa budú správať ich deti. Deti nás stále pozorujú. Aj keď sa niekedy zdá, že sa na nás hnevajú, všetko nám odpúšťajú. Ak sa naučia rodičia ovládať, je to pre nich a pre ich deti len veľké plus. Krik totiž naučí deti len kričať, bitie ich naučí biť sa, nadávky ich naučia nadávať...
Čo sa najčastejšie deje v rodičoch v krízových situáciách? Čo prežívajú a čo si myslia?
Rozčuľuje ma
Je nezmyselné kričať na dieťa, aby sa upokojilo. Detské telo sa nemôže upokojiť, keď ho ešte viac nadopujete adreanalínom. Potrebuje iné palivo. Keď je telo strnulé, zhromažďuje sa v ňom stres. Dieťa nie je schopné premýšľať a dochádza k uvoľňovaniu hormónov, ktoré ho nútia robiť ďalšie hlúposti. V takejto situácii je lepšie ponúknuť dieťaťu nejakú novú hru, objatie, pohladenie. Toto všetko pomáha obnoviť vzájomné puto. Rodič môže predchádzať rozčúleniu tak, že sa nadýchne a zamyslí sa nad tým, ako ovládnuť svoje emócie.
A čo si o kričaní myslia deti?
„Keď takto silno na mňa kričíte, cítim sa úplne paralyzovaná.“
Provokuje ma
Keď si rodič myslí, že ho dieťa provokuje, môže ľahko stratiť nad sebou kontrolu. Rodičia si musia urvedomiť, že deti neprovokujú zámerne, to len ich mozog sa snaží nájsť bezpečie. Provokujú hlavne vtedy, keď cítia z niečoho strach, a preto svoje reakcie opakujú dovtedy, pokým situáciu nejako neovládnu. Správanie dieťaťa, kvôli ktorému rodič vybuchol, musí byť zopakované, lebo mozog musí prísť na to, prečo napríklad maminka vybuchla hnevom.
Čo si o provokovaní myslia deti?
„Keď mi hovoríš, maminka, že ťa iba provokujem, cítim sa, ako by som ťa zámerne rozčuľovala. Ale to nie je pravda. Mám z toho všetkého strach. Keď mám takýto strach, môj mozog ma núti opakovať stále to isté. Neviem, čo mám robiť a ako to mám urobiť ináč.“
Vnáša do mňa agresivitu
Agresivitu môžu spôsobovať rôzne príčiny. Rodičia si často myslia, že ich agresivitu spôsobujú deti, no v skutočnosti to môže byť aj tak, že napätie spôsobuje nahrodmadený stres, konflitky na pracovisku alebo s partnerom, únava, ťažoba zodpovednosti a podobne. Tento stres zmenšuje schopnosť telerovať frustráciu a potom stačí nejaká drobnosť a môže sa spustiť reakcia obrany alebo odmietnutia.
Mozog rodiča, ktorý bol ako dieťa objímaný, hladený, počúvaný, cítil sa v bezpečí, sa zobrazuje ako zaliaty oxytocínom. Zóny mozgu, ktoré majú za úlohu postarať sa o niečo potrebné, sa aktivujú. Naopak mozog rodičia, ktorý si nemohol vytvoriť dostatočne pevné puto, vykazuje aktiváciu stresového systému, konflikt medzi blízkosťou a odmietnutím. Takýto mozog nedostane dostatok oxytocínu, vníma nebezpečenstvo a jeho amygdala spúšťa obrannú reakciu, a to agresiu alebo útok. Rodič sa cíti zasiahnutý vlnou násilia alebo chladu a veľmi ťažko sa mu to dá zastaviť. Hustota receptorov oxytocínu a dopamínu v mozgu záleží do istej miery aj na výchove, ktorú rodičia mali. Nemôžu sa teda obviňovať, pretože schopnosť zvládať stres sa odvíja aj od tejto skutočnosti. To však nebráni v tom, aby sa stres učili zvládať, lebo to má vplyv na dieťa. Akonáhle sme v strese, keď sa voči deťom cítime bezmocní, keď sa kvôli ich správaniu cítime frustrovaní, túžime ich ovládať len preto, aby sme ovládli pocit bezmocnosti, ktorý nás zvieral počas nášho detstva. Ak tomuto rozumieme, môžeme tak zabrániť prehnaným reakciám.
Čo urobiť? Nadýchnite sa. Spýtajte sa sami seba, čo sa vo vás v skutočnosti deje. Čo presne vás rozčuľuje? Čo je pre vás dôležité v tejto chvíli?
Dobrá správa je, že ak budeme s deťmi na seba vzájomne pozitívne pôsobiť, narastie úroveň dopamínu v našom mozgu a okruh odmien a rozkoše (nucleus accumbens) bude stimulovaný. Rozdávanie radosti deťom blahodarne pôsobí aj na rodičov.
Čo pomáha rodičom zachovať pokoj?
- Skôr než zareagujete, doprajte si chvíľu ticha a samoty. Premyslite si, čo urobíte.
- Predstavte si, že sa prechádzate no svojom obľúbenom mieste.
- Predstavte si, že robíte svoju obľúbenú činnosť.
- Spomeňte si na situáciu, keď ste boli šťastní.
- Spomeňte si na chvíľu, keď sa vaše dieťa narodilo.
Tieto predstavy zastavia rýchlu nepremyslenú reakciu. Je to taký záchranný balíček. Pomáhajú upokojiť sa a tiež vytvárajú priestor na premyslenie. Predchádzate takto spontánnosti a a automatickým, nepremysleným reakciám. Niekedy človek musí nabrať veľkú silu, aby začal konať ako rodič. Stačí, keď si spomeniete na peknú príhodu s dieťaťom a váš mozog sa zaplaví dopamínom a oxytocínom. Tieto hormóny zmiernia činnosť amygdaly a hippocampu, čo vám umožní vystúpiť z obranného systému, vytvorí sa priestor na ovládnutie sa a rozumný pohľad na situáciu. Potom môžete výchovne pristúpiť k situácii.
Môžete si položiť napríklad tieto otázky:
- Prečo sa ma táto situácia tak veľmi dotkla?
- Cítim bezmocnosť, frustráciu, nespravodlivosť?
- Vystresovalo ma niečo iné v práci?
- Je to reakcia na situáciu z minulosti?
- Ako reagovali v podobnej situácii moji rodičia?
- Aké spomienky mám teraz v mysli?
- Uvedomujem si vôbec, že minulosť ovplyvňuje moju prítomnosť?
ZDROJ: Isabelle Filliozat: Pořád jen provokuje
