V predchádzajúcom článku Prečo je dôležitá práca s denníkom som písala o tom, že denník predstavuje cestu, pomocou ktorej sa žiaci učia porozumieť sami sebe, teda si rozvíjajú svoje sebavnímanie. Pri čítaní z denníkov a pri počúvaní prezentovaných názorov sa zároveň učia venovať pozornosť aj svojim spolužiakom. Pri pozornom počúvaní sa učia zase empatii. Je to aj metóda, pomocou ktorej sa učia nenásilne komunikovať. Najprv písomne sami so sebou, neskôr i ústne v rámci triedy. Cez vlastné poznávanie sa posúvajú k lepšiemu poznávaniu sveta a v konečnom dôsledku sa rýchlejšími krokmi približujú aj k samotnej prosociálnosti. A to všetko vďaka konkrétnym úryvkom, ktoré čítajú priamo z učebníc na hodine na literárnej výchovy. Tak učenie dostáva ďalší rozmer. Okrem toho, že sa žiaci učia čítať s porozumením, zoznamujú sa s literárnymi pojmami, premýšľajú aj nad hodnotami vo svete a vlastnými emóciami. Literárne ukážky totiž ponúkajú hotové modely správania, prosociálne postavy i protispoločenské typy a analyzujú príčiny ich konania. Mnohé literárne diela obsahujú silné morálne posolstvá. Prečo ich nevyužiť? Nie sú podávané v chladných definíciách, ale prostredníctvom umeleckých obrazov, ktoré pôsobia na emócie žiaka a cez ne na etické postoje, a tak sa dostávajú do citovej pamäti. A tak žiak nielen VIE, ale aj CÍTI, čo je dobré a správne či ľudsky dôstojné. Pomocou riadenej reflexie smeruje učiteľ k tomu, aby žiaci identifikovali posolstvo diela a prenieslo ho do etickej roviny. Jednotlivé kroky v reflexii neustále aktivizujú aj vlastné zážitky žiakov a tým aj ich poznanie a sebahodnotenie.
V ďalšej časti príspevku sa môžete dozvedieť, akú štruktúru má vyučovacia hodina, na ktorej sa využíva práca s denníkmi, tvorivá dramatika, rozvoj citov a vlastného názoru žiakov.
Pavol Országh Hviezdoslav – Zuzanka Hraškovie
Ročník: šiesty
Téma: Balady
Učivo: Pavol Országh Hviezdoslav – Zuzanka Hraškovie, Literárna výchova pre 6. ročník (Mgr. D. Petríková)
Časová dotácia: 3 hodiny
Rozvíjanie etických spôsobilostí a vlastností: empatia, úcta k sebe, vyjadrovanie citov, prosociálne vzory
METODICKÝ POSTUP
A. Práca s literárnym textom
1. vyučovacia hodina
1. Úvodná časť
Evokácia
Učiteľ ukáže žiakom obraz P.O. Hviezdoslava. Žiaci majú povedať, o čom asi písal tento človek a v ktorom období. Potom učiteľ upozorní žiakov, že budú čítať o dievčatku Zuzanke Hraškovie. V súvislosti s baladou tiež povie, aby sa sústredili na štyri slová - Zuzanka, braček, otec, macocha. V priebehu päť minút si žiaci zapíšu osnovu predpokladaného príbehu. Niektorí žiaci svoje nápady prečítajú. Potom učiteľ povie, že o chvíľu budú čítať príbeh, v ktorom budú vystupovať spomínané osoby a že sa majú sústrediť na to, ako sa prečítaný príbeh podobá tomu, ktorý si oni vymysleli.
2.Hlavná časť
Uvedomenie významu
Učiteľ rozdá žiakom tabuľku predpovedí. Pri práci budú používať STOP techniku, a tak ich upozorní, že čítať budú po častiach. Keď ich učiteľ zastaví, prestanú čítať, napíšu, čo si myslia o tom, že sa stane. Potom čítajú ďalej, kým ich učiteľ nezastaví a napíšu, čo sa naozaj stalo. Takto pokračujú v čítaní až po poslednú časť. Pracovať treba postupne, samostatne a pokojne.
V ďalšej časti, po prečítaní celej balady, využívame metódu cieleného voľného písania. Žiaci voľne v priebehu päť minút píšu, čo si myslia o balade, ako na nich zapôsobila a podobne. Pri metóde voľného písania prebieha súčasne proces myslenia a písania. To vplýva na lepšie zapamätávanie si.
3. Záverečná časť
Reflexia
V poslednej časti učiteľ vedie diskusiu so žiakmi o balade Zuzanka Hraškovie. Spoločne odvodia poučku o sociálnej balade, zapíšu si jej hlavné znaky do zošitov. Učiteľ sa snaží prepojiť baladu so súčasným životom tak, že so žiakmi vedie diskusiu o súčasných sociálnych problémoch niektorých rodín a podobne.
2. vyučovacia hodina
Na tejto hodine využívame predovšetkým metódy tvorivej dramatiky a tvorivého písania. V úvode hodiny sa predstavia žiaci s dramatizáciou, ktorú si pripravili na domácu úlohu. Kým jedna skupina žiakov vystupuje, ostatní žiaci sa snažia nachádzať odpovede na vopred pripravené otázky, ktoré sú napísané na tabuli. Úlohy pre ostatných žiakov vyplývajúce z dramatizácie:
1. Kedy vám bolo Zuzanky najviac ľúto?
2. Čo ste cítili, keď ste ju ľutovali?
3. Prečo mala matka k Zuzanke negatívny postoj?
4. Prečo sú srdcia dospelých občas tvrdé?
5. Aký by bol život Zuzanky, keby žila jej mama?
6. Súhlasíte so správaním macochy?
7. Ako mohol otec pomôcť Zuzanke?
8. Aký bol vzťah medzi manželmi v balade?
9. Prečo autor napísal túto baladu? Na čo chcel upozorniť?
Keď sa žiaci predstavia so všetkými dramatizáciami, postupne odpovedajú na jednotlivé otázky.
V ďalšej časti hodiny rozdelíme žiakov do skupín tak, že sa snažíme rešpektovať ich záľuby a schopnosti. Jednotlivým skupinám zadáme nasledovné úlohy. (Učiteľ nemusí so žiakmi robiť všetky uvedené úlohy v skupinách. Vyberie si tie, ktoré mu najviac vyhovujú).
1. skupina: Predstavte si, že Zuzanka žije v dnešnej dobe a vy ste redaktormi detského časopisu . Pokúste sa urobiť so Zuzankou rozhovor do časopisu.
2. skupina: Pokúste sa baladu napísať ako príbeh.
3. skupina: Pokúste sa baladu napísať ako príbeh tak, že tragický záver zmeníte na optimistický. Nájdite pozitívne riešenie Zuzankinej situácie.
4. skupina: Napíšte, ako by ste pomohli Zuzanke, keby žila v dnešnej dobe? Ako by ste reagovali, keby to bola vaša kamarátka?
5. skupina: Nakreslite Zuzanku podľa vašich predstáv. Ako vyzerala v minulosti? Ako by asi vyzerala dnes?
6. skupina: Nájdite na internete informácie o Orave, kde pôsobil P.O. Hviezdoslav.
7. skupina: Nájdite na internete informácie o živote na Slovensku na konci 19. a začiatku 20. storočia.
8. skupina: Urobte reklamu na baladu. Vyberte si z možností – rozhlas, televízia, billboard, tlač, internet.
9. skupina: Zmeňte záver balady na pozitívny a urobte komiks. Žiaci, ktorí nepracujú v skupinách, dostanú tieto individuálne úlohy.
Individuálne úlohy:
1. Predstav si, že si Zuzanka a píšeš list kamarátke o svojom živote. Čo by si do listu napísala?
2. Predstav si, že si Zuzankina kamarátka. Vieš o jej trápení. Napíš jej list. Čo by si jej v liste napísala?
3. Predstav si, že si Zuzanka. Nemáš sa komu so svojím trápením zdôveriť. Píšeš si denník. Čo si do denníka napíšeš?
V ďalšej časti hodiny sa skupiny a jednotlivci prezentujú pred triedou. Po ukončení sa vzájomne hodnotia, hľadajú klady a zápory jednotlivých vystúpení, dostanú priestor na sebahodnotenie a na vyjadrenie vlastných názorov.
V závere učiteľ vyhodnotí prácu žiakov, ešte raz zhrnie základné poznatky o baladách. Poukáže na prepojenie balady so súčasným životom. Upozorní žiakov na to, že majú chodiť s otvorenými očami a majú si všímať, či náhodou aj v ich okolí nežijú nejaké „Zuzanky“, ktoré by potrebovali pomoc. Žiaci by mali vedieť, kde a na koho by sa mohli obrátiť v prípade podobných problémov. (Linky dôvery, rodinní príslušníci, triedny učiteľ, susedia a podobne). Potom ich vyzve k sebahodnoteniu. Povzbudzuje ich k prejavovaniu vlastných názorov.
3. vyučovacia hodina
B. Témy na rozhovor a zamyslenie
Hemingway raz rozprával príbeh o otcovi a jeho dospievajúcom synovi Pacovi, ktorí žili v Španielsku. Keď sa ich vzťah narušil, syn ušiel z domu. O niekoľko rokov sa otec vydal na dlhú cestu, aby svojho strateného syna našiel. Po dlhom a neúspešnom hľadaní boli jeho poslednou nádejou madridské noviny, kde dal uverejniť inzerát. „Drahý Paco, zajtra na obed ma čakaj pred kanceláriou madridských novín. Všetko som ti odpustil. Mám ťa rád." Na druhý deň okolo poludnia čakalo pred kanceláriou 800 mladých mužov menom Paco. Všetci túžili po odpustení.
Koľkokrát sa aj nám stalo, že nás niekto nahneval, ponížil alebo sklamal? Koľko hodín a dní sme bojovali s negatívnymi pocitmi, ktoré svet prefarbovali načierno? Život často prináša aj takéto chvíle a nie je ich málo. Každý z nás v takejto situácii hľadá také riešenie, na aké bol zvyknutý, aké niekde odpozoroval alebo ho to niekto naučil. Nech už konáme akokoľvek, vždy túžime nájsť východisko, ktoré by nás oslobodilo od mučivých pocitov. Platí, že ak my odpustíme, odpustí aj nám Boh. Keď odpustíme, môžeme začať nanovo. Využime túto šancu! Pokúsme sa práve dnes odpustiť niekomu, kto nám ublížil. Možno vďaka nečakanému odpusteniu nájdeme v sebe nový pokoj či radosť a náš deň sa stane krajší ako ten predchádzajúci. Keď chceme pracovať na odpustení, je treba vedieť, že ľudia si neubližujú, lebo sú alebo chcú byť zlí. V ich vnútri sa nachádza niečo, čo ich trápi, možno bolí a vďaka tomu niekedy ublížia. Jednoduchá pravda, ktorá platí pri konaní človeka. To, ako sa cítime, ovplyvňuje naše konanie. Ak sa cítime zle, konáme negatívne. Ak sa cítime dobre, konáme pozitívne. Skúsme sa pri odpúšťaní ľuďom zamyslieť aj nad touto jednoduchou pravdou. Ak by to šlo, porozprávajme sa s ním. Odpustenie je pustiť človeka, ktorý nám ublížil vedomky či nevedomky z myšlienok, aby sme sa cítili sami so sebou lepšie.
Žiaci, aký je rozdiel medzi Zuzankinou mamou a Pacovým otcom?
Prečo má odpustenie veľkú silu? Prečo by sme si mali vedieť odpúšťať?
C. Práca s denníkom
Denníková téma
1. Kedy si niekomu niečo odpustil(sa)? Opíš, aké pocitu si mal pred a po odpustení?
2. Prežil(a) si situáciu, keď si mal(a) pocit, že sa niekto na teba nespravodlivo hnevá? Ako sa situácia napokon vyriešila?
Žiaci si vyberú jednu z otázok (môžu odpovedať aj na obidve) a opíšu svoje pocity a zážitky do denníka. Po prečítaní niektorých záznamov sa môžete so žiakmi porozprávať o pocitoch, ktoré sprevádzali tieto situácie.
A ešte jedna príhoda na záver:
Pocity závisti, odsudzovanie, hnev, túžba odplatiť zlo či niekoho poškodiť sú veci, ktoré sú zhubné pre vašu dušu a vaše zdravie. Musíme odpustiť rany minulosti, nie až tak pre dobro druhých, ale pre naše vlastné dobro. Podnikateľ na dôchodku, ktorý nedávno oslávil sedemdesiatku často rozpráva o svojom tajomstve neuveriteľnej vitality, úspechu v podnikaní a osobného šťastia: „Niekoľkokrát do týždňa hrám s niekoľkými mojimi priateľmi golf. Nie sú to rovnocenní súperi, pretože počas desiatich rokov sa ich zdravotný stav podstatne zhoršil. Dôvod ich problémov je takýto: neustále sa pozerajú do minulosti, hovoria o problémoch, ktoré mali ako podnikatelia pred mnohými rokmi, a o ľuďoch, ktorí im ublížili. Neustále druhých kritizujú a nachádzajú na nich chyby. Tieto ich postoje zničili ich zdravie aj ich schopnosť hrať golf. Už pred mnohými rokmi som objavil, že musím neustále odpúšťať, ak chcem zostať zdravý a šťastný. Odpustenie je jednoduchšie, než si väčšina ľudí myslí, hlavne ak sa to stane našim zvykom. Všetko, čo teraz mám, čo sa týka zdravia a osobnej spokojnosti, dlžím svojej schopnosti odpúšťať rany minulosti.
Poznámka:
Prostredníctvom tohto zamyslenia bolo mojím cieľom priviesť žiakov k poznaniu, že odpustenie má obrovskú silu. Zuzanka trpela preto, lebo nenašla pochopenie a odpustenie za svoje skutky, ktoré často ani neurobila. Žila v neustálom strachu. Mala maximálne prísnu mamu, ktorá ju v ničom nepovzbudzovala, ale za všetko ju len kritizovala. Bola v mimoriadne ťažkej situácii. Často bolo kritizovaná aj za to, čo neurobila. U jej mamy sa zlosť zo dňa na deň stupňovala a Zuzanka to videla. Keby mama odpustila Zuzanke a všetkým ľuďom okolo seba, ktorí ju pravdepodobne nejakým spôsobom rozčuľovali, zbavila by sa aj svojich zlých pocitov, našla by pokoj, radosť a aj lepší vzťah k Zuzanke. Matka ubližovala Zuzanke preto, lebo neodporovala, bola malá a slabá. Pre matku bola objektom na vlastné vybúrenie sa zo zlosti, ktorá vznikala z jej negatívneho postoja ku svetu a k ľuďom, ktorým nevládala odpustiť a pozerať sa na nich inými očami.
Nie je to ľahké, hlavne vtedy, keď to bolí, ale odpustenie je oslobodzujúce. Keď sa naučíte odpúšťať, posuniete sa v živote o veľký kus dopredu. Oslobodíte sa od vlastných stiesňujúcich pocitov a tým, ktorým odpustíte, tiež dávate nádej na krajšie dni. Neodpúšťajte len naoko. Ak je vo vašom vnútri stále nenávisť a odpustenie len predstierate, to nie je skutočné odpustenie. To musí prísť z vnútra, musí byť pravé, a to je možné len z lásky. Keď toto pochopíte – uvidíte vo svojom živote výrazné zmeny. Je veľa svedectiev aj o tom, ako sa výrazne zlepšoval zdravotný stav chorých, ako odchádzali choroby v priebehu niekoľkých dní. Odpustenie môže byť oslobodením sa od zakoreneného hnevu, krivdy alebo životnej trpkosti. Odpúšťať môžeme osudu, svetu, spoločnosti, ľuďom vzdialeným, blízkym aj najbližším, svojmu telu a sebe.
Aj moji žiaci sa zamýšľali nad tým, kedy oni niekomu odpustili. Z ich vyjadrení vyberám nasledujúce myšlienky.
„Odpustil som mame, keď sme sa hádali kvôli tomu, že som sa jej nechcel dať vyskúšať. Hneď som sa cítil lepšie.“
„Odpustila som bratovi po tom, keď mi oblial slávnostné šaty a ja som si potom nemala čo obliecť, keď sme išli na návštevu.“
„Odpustil som bratovi, ktorý mi zámerne zbúral kozmickú loď z Lega, ktorú som skladal sedem dní. Bolo to síce pre mňa ťažké, ale po odpustení som sa cítil lepšie. Aj brat bol veselší.“
„ Odpustila som rodičom, keď sme sa pohádali, celý deň som robila, čo odo mňa žiadali, lebo aj ja sa túžila po odpustení z ich strany. Viem, že musím ustúpiť, som mladšia. Keď niekomu odpustím, mám dobrý pocit, lebo sa už nemusím trápiť. Netrápim sa ani ja, ani druhá strana.“
„Ja som mame po hádke odpustil, po tomto odpustení som mal dobrý pocit, keď sme sa mohli s mamou pozrieť navzájom do očí, normálne existovať a porozprávať sa.“
„Odpustil som spolužiakom, ktorí mi dva dni skrývali topánky a smiali sa mi.“
„Každý človek bol obdarený slobodou. Ale každá sloboda má svoje nielen krásne, ale aj temné stránky. So slobodou prichádzajú rôzne povinnosti, ako sú: dávať si na seba pozor, nespadnúť do náručia zlých vecí, ktoré skúšajú tvoju vôľu a vytrvalosť každý deň. Mám 14, tiež si občas myslím, že som slobodná, ale nie som, pretože mám ešte stále dvoch ľudí, ktorí na mňa dávajú pozor a kontrolujú ma ako to sa len dá. Niekedy to priam neznášam, lebo nemajú vo mňa dôveru. Dôvera je to najdôležitejšie, ale ako mať dôveru voči deťom, a to práve v dnešnej dobe, v ktorej je všetko postavené na klamstve, pretože kto viac oklame, ten sa má lepšie? Moji rodičia nedôverujú mne, tým pádom nedôverovali ani im ich rodičia. Je to logické. Komu vlastne veria moji rodičia? Aha, jasné predsa klebetám, ktoré dokážu zničiť aj toho, kto nič neurobil. Dosť mojim rodičom v nedôvere pomáha, že vidia, ako pijú alebo fajčia moje kamarátky, ale zabudli asi na to, že ja mám vlastný rozum a moje meno je iné ako tej kamarátky.
Milí rodičia, ak svoje dieťa budete non stop kontrolovať a stále mu budete volať a hľadať ho, tak tomu dieťaťu spôsobíte len závislosť na mobile, spôsobíte mu stresy a dokopete ho do šialenstva. Čo keby ste si vypočúvali aj názory detí na alkohol a cigarety? Čo keby ste sa s nimi o tomto rozprávali? Čo keby ste namiesto stáleho prenasledovania a domýšľania vypočuli samotné dieťa? Ak uvidí, že mu veríte, ťažšie sa mu bude schádzať z dobrej cesty. Naučte sa s dieťaťom rozprávať a dôverovať mu, lebo iba tak spravíte z neho dobrého a vyrovnaného človeka, ktorý bude vychovávať na základe vášho prístupu ďalšieho a ďalšieho spokojného človeka. Ukážte deťom, že vás potrebujú a že môžu dôverovať aj ony vám. Najprv si však musíme všetci vzájomne odpustiť, potom sa úprimne porozprávať a až potom začať nanovo budovať stratenú dôveru. (Martinka, 14 rokov)
Viac sa môžete dočítať v knihe Uplatňovanie prvkov etickej výchovy a práca s denníkom na hodinách slovenského jazyka a literatúry
