Články: Pre študentov
O projekte

 

Deti využívajú tri druhy protestov. Ako na ne reagovať?

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Shutterstock
Deti pravidelne skúšajú presvedčiť rodičov rôznymi cestami, že ich rozhodnutie nie je úplne správne a žiadajú druhú šancu. / Foto: Shutterstock

Keď sa deťom niečo nepáči, často skúšajú na rodičov rôzne „hry“ v podobe protestov, ktoré môžu mať až trojakú podobu. Pomocou protestov chcú presvedčiť rodičov, aby zmenili rozhodnutie, zrušili trest alebo odpustili splnenie nejakej povinnosti. Deti túto hru vedia hrať oveľa skôr, ako si to dokážete všimnúť. Ak ich hru odhalíte čo najskôr a naučíte sa neprehrať, zostane vám na výchovu oveľa viac energie.

Je potrebné si však uvedomiť, že nie každá detská emocionálna reakcia, znamená vždy protest. Nexistujú stopercentné ukazovatele, pomocou ktorých by sa to dalo vždy odlíšiť. Môžete sa riadiť však podľa toho, že skutočný nefalšovaný cit sa prejavuje piatimi cestami:

  • telom,
  • tvárou,
  • očami,
  • tónom hlasu,
  • slovami.

 

Ak zaregistrujete všetkých päť znakov, nejde o protest. Rodičia s rozvinutou intuíciou to väčšinou vedia vždy odlíšiť.

 

PRVÝ PROTEST: Mrnčanie, plač, bedákanie, škrípanie zubami

„Mami, prosím, prosím. Dovoľ mi ísť von. Sľubujem, že zajtra posteľ usteliem. A v piatok usteliem celej rodine. Prosím. Prosím!“

Najväčší problém prvého protestu súvisí s tým, že ak to rodič vzdá, ovplyvní tým jeho ego. Ak napríklad povie: „Dobre, tak choď von, ale zajtra pred odchodom do školy si ustel!“ hovoríte dieťaťu toto: „Neverím ti, nemáš moju dôveru. Nie si dosť veľký na to, aby sa ťa dotýkali logické dôsledky tvojich činov, s ktorými ďalší členovia rodiny dokážu žiť. Postarám sa o teba.“ Dávate tak deťom druhú šancu, ustupujete ich prvým protestom. Druhou šancou dieťa prichádza o možnosť zažiť logický dôsledok svojho nezodpovedného činu. Druhá šanca je pre deti potrebná, ale rodičia by si ju mali ponechať na životu nebezpečné situácie.

Je veľmi náročné neustupovať detskému protestu hlavne vtedy, keď sa práve nachádzate v rizikových protrediach. Prvým takým prostredím je verejnosť. Ak deti protestujú v reštaurácii, v obchode, v nákupnom centre, na výlete, vtedy majú rodičia najvyššiu tendenciu ustupovať. Podobné tenedencie sa vyskytujú napríklad aj vtedy, keď je rodina na návšteve. Najhoršia situácia nastáva u starých rodičov. Ako to urobiť, aby ste sa nevzdali? Musíte využiť svoje rodičovské asertívne práva. Musíte si uvedomiť, že chcete, aby si vaše dieťa ustlalo posteľ, ale nemáte právo s ním zaobchádzať násilne, zosmiešňovať ho, vyhrážať sa mu alebo ho strápňovať. Dieťa stále opakuje, plače, že chce ísť a vy mu len pokojne opakujte: „Môžeš ísť von, keď si ustelieš posteľ.“ Odborne tejto technike hovoríme aj technika pokazenej gramofónovej platne. Princípom tejto základnej asertívnej techniky je, že opakujete  vytrvalo, pokojne, bez neistoty, agresivity, hnevu, úzkosti to,  čo chcete dosiahnuť a to bez toho, aby ste začali  byť nahnevaní, rozčúlení a hluční. Nemusíte mať pripravené žiadne argumenty, neposkytujte zdôvodnenia a ani výhovorky, trvajte na svojom a od problému sa nenechajte odvrátiť.

Takto sa dieťa naučí, že fňukanie, mrnčanie, plač, bedákanie nedonúti rodičov zmeniť názor a ustúpiť.

Ak je však dieťa mimoriadne vytrvalé a neuspeje pri prvom pokuse, pokúsi sa o druhý protest.

 

DRUHÝ PROTEST: Zlosť a agresia

„Si zlá mama! Ani jeden z mojich kamarátov si nemusí upratovať posteľ! Neznášam ťa!“ Nevlastní rodičia si často vypočujú aj toto: „Ty nie si môj skutočný otec! Len počkaj, všetko to cez víkend poviem môjmu skutočnému otcovi! Ten odo mňa nič takéto nechce!“

Neberte si tento protest veľmi osobne, lebo budete smutní a nahneváte sa. Vyhnite sa radšej vetám: „Čo si to dovoľuješ! Ako sa to so mnou rozprávaš! Toto si už nedovoľuj!“ Agresia vyvoláva ešte väčšiu agresiu.  Mohli by ste povedať ešte niečo horšie, čo by ste neskôr ľutovali. Alebo by ste urobili v zlosti niečo, čo by ste už neskôr nemohli vrátiť späť. Keď sa rozčúlite, adrenalín vypne tú časť mozgu, ktorú potrebujete na premýšľanie. Ale nezostaňte ani pasívni. Nepovedzte vety: „ Prosím ťa, nerozprávaj sa so mnou takto. Veď len počkaj, keď príde domov otec.“ Nepokúšajte sa ani argumentovať: „Je mi jedno, že tvoji kamaráti sa nestarajú o svoje postele. Mária to nerobí, lebo je chorá a Ivan to nerobí preto, lebo je od teba mladší.“

To, že sa dostanete do nepohody, ovplyvňuje tiež váš vzťah s ďalšími  vašimi deťmi. Nastane zlá atmosféra v celej rodine. Napríklad príde za vami druhé vaše dieťa a chce, aby ste mu zaviazali šnúrky. Okamžite nakričíte aj do neho: „Zaviaž si ich sám! Keby si si kúpil topánky so suchým zipsom, bol by pokoj! Ja už neviem, čo mám s vami robiť. Ja sa z vás zbláznim!“

Ak vychovávate dospievajúce deti, tie majú na hádky viac energie ako vy. Tak čo robiť, keď nepomáha ani agresivita, ani pasivita? Zase môže pomôcť len asertivita. Krása a sila sebavedomého správania dokáže agresivitu druhého odraziť. Nie je jednoduché jednať s dieťaťom, ktoré kričí a možno vás aj uráža. Vy sa potrebujete predovšetkým upokojiť a nabrať silu. Potom musíte presmerovať energiu svojho dieťaťa iným smerom a zároveň ho niečo naučiť.

1. Ukážte deťom, kde urobili chybu.
2. Dajte im vedieť, že chyby môžu robiť.
3. Pomôžte im s riešením problému.
4. Ponechajte im dôstojnosť.

 

Miernym hlasom povedzte: „Môžeš ísť von, keď si ustelieš posteľ.“ Po malej pauze pokojne povedzte to isté. Čo keď dieťa začne utekať? Ak je malé, chyťte ho. Je to dobré aj kvôli jeho bezpečnosti, aby sa mu v hneve na ulici niečo nestalo. Keď ho chytíte, posaďte ho na kolená a objímajte ho. Určite vám to pripadá zvláštne, ale výskumy ukazujú, že je tento prístup účinnejší ako krik. „Si nahnevaný a rozzúrilo ťa to. To je v poriadku. Môžeš ísť von, keď si ustelieš posteľ.“

Ak je dieťa staršie, nenaháňajte ho. Ak vybehne von váš jedenásťročný syn, povedzte mu: „Keď sa upokojíš, príď domov.“ Keď sa dieťa vráti, usmejte sa, môžete ho tiež objať a povedzte mu: „To vieš, niekedy si všetci myslíme, že môžeme od problémov utiecť, ale nejde to. Keď sa vrátime, problém na nás stále čaká. Ešte stále platí, že keď si ustelieš posteľ, môžeš sa ísť hrať.“

Ak druhý protest spoločne zvládnete, dieťa sa naučí, že je v poriadku nahnevať sa, ale so zlosťou je potrebné vedieť narábať. Nadávanie, krik, vyhrážanie nepomáhajú. Nič z toho nepomáha dostať sa z problémov. Neskôr, keď dieťa už bude úplne pokojné, môžete sa porozprávať o urážlivých slovách, ktoré použilo v hneve. Dohovorte sa na iných alternatívach.

Keď druhý pokus nezaberie, dieťa sa pokúsi o tretí protest.

 

TRETÍ PROTEST: TRUCOVANIE

Ide o najmocnejší zo všetkých protestov. „Neurobím to! Neprinútiš ma, aby som to urobil! Aj tak som nechcel ísť von, začína pršať. Môžeš ma aj zbiť, nebude ma to bolieť.“ Najhoršie, čo môžete v tejto chvíli urobiť, je povedať: „ No tak, ja ti pomôžem. Urobíme to spolu a rýchlo, aby si sa mohol ísť hrať.“

V takejto situácii sa dieťa stáva víťazom Ako teda reagovať správne? Presne tak isto ako v predchádzajúcich situáciách. Sebavedome, sebaisto len povedzte: „ Môžeš ísť von, keď si ustelieš posteľ!“

Možno vám dieťa sarkasticky odpovie: „ Ja viem, môžem ísť von, keď si usteliem posteľ!“ Možno vás zosmiešňuje a darí sa mu to. Najlepšie urobíte, keď tón hlasu dieťaťa nebudete komentovať a opäť pokojne svoju požiadavku zopakujete. Dieťa v tejto situácii pochopí, že žiadna jeho metóda nezaberá. V tejto fáze buď posteľ postelie a ide sa von hrať, alebo tresne dverami a trucuje ďalej. Ak ešte stále trucuje, nevšímajte si ho a choďte si robiť svoju prácu. Pozvite ho na večeru, nič mu nevyčítajte,  nehnevajte sa, nekričte. Čo keď si večer ľahne do neustlanej postele? Možno vás to bude iritovať, ale nie je to nezdravé a životu nebezpečné. Nevšímajte si to. Vaše dieťa sa naučilo, že ak sa chce ísť zajtra hrať, malo by si posteľ ustlať hneď ráno.

Ak nepodľahnete ani jednému z troch spomínaných detských protestov, dieťa pochopí, že svoje slová myslíte vážne, že čo si myslíte, to aj hovoríte a robíte a čo ste sľúbili aj urobíte. Dieťa sa tak môže na vašu dôslednosť a systém spoľahnúť.

 


Zdroje:
Barbara Colorosová: Děti za to stojí!
Věra Capponi a Tomáš Novák: Asertivně do života
Nicky a Sila Lee: Kniha o rodičovstve
Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.