Články: Pre študentov
O projekte

 

Rodičovské otázky a výroky, ktoré k ničomu nevedú

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Shutterstock
Často pri výchove detí strácame svoju energiu kvôli tomu, že nesprávne reagujeme v problémových situáciách. Barbara Colorosová, psychologička a poradkyňa v oblasti rodičovstva upozorňuje rodičov na otázky a formulácie, ktorým by sa mali vyhnúť. / Foto: Shutterstock

Často pri výchove detí strácame svoju energiu kvôli tomu, že nesprávne reagujeme v problémových situáciách. Barbara Colorosová, psychologička a poradkyňa v oblasti rodičovstva, vo svojej knihe Děti za to stojí upozorňuje rodičov na to, že existujú štyri typy otázok, na ktoré sa nedá rozumne odpovedať a neexistuje ani logický dôvod, aby ich rodičia vôbec hovorili. Ktoré to sú?

 

1. Otázky, na ktoré sa nedá správne odpovedať

Medzi také otázky patrí napríklad: „Prečo si to, prosím ťa, na tú stenu namaľoval?“ Na túto otázku máloktorý rodič dostal uspokojivú odpoveď. Väčšinou počúvajú zaujímavé historky a veľa výhovoriek, v ktorých dieťa zvaľuje väčšinou vinu na niekoho iného. Takéto odpovede sa nedajú ani príliš hodnotiť, pretože sa hovorí: „Na hlúpu otázku existuje len  hlúpa odpoveď!“ Čo odporúča robiť autorka? Namiesto toho, aby ste sa pýtali, niečo skonštatujte a uvidíte, že vám to prinesie oveľa väčší úžitok. Napríklad sa s dieťaťom porozprávajte o tom, ako stenu maľovalo, aké malo pri tom pocity. Ako to vlastne urobilo? Alebo povedzte: „Janko, počmáral si stenu? Musíš prísť teraz na to, ako do večera tú stenu vyčisatíš.“ Pri takomto prístupe sa dieťa musí zamýšľať nad problémom a aj nad spôsobom jeho riešenia.

 

2. Otázky bez možnosti odpovede

„Budeš už konečne ticho?!“ A čo ak dieťa odpovie nie? Naozaj mu chcete dať možnosť, aby odpovedalo na túto otázku? Autorka knihy hovorí, že otázky, na ktoré sa nedá odpovedať, sú len akýmisi povelmi, ktoré sa len tvária ako otázky. Ako to povedať ináč? Tak, napríklad: „Prosím ťa,buď chvíľu ticho, potrebujem si premyslieť, čo teraz potrebujem urobiť.“

 

3. Trestajúce otázky

„Ty fakt nikdy neurobíš nič poriadne?“ „To musím stále na teba dozerať, aby si nič nevyviedol?“ Barbara Colorosová upozorňuje rodičov, že tieto otázky nič dobré neprinášajú a okrem toho ničia aj sebavedomie dieťaťa. Oznamovacia veta je v tomto prípade efektívnejšia. Napríklad: „Dnes ráno si nanakŕmil škrečka, vyzerá to tak, že je naozaj hladný.“ „No, teraz si sadni a mal by si prísť na to, ako nahradíš susedom to rozbité okno.“

 

4. Nemastné – neslané otázky

„To je dobrý nápad, nemyslíš?“ Môžem ti niečo povedať?“ Tieto otázky oslabujú váš rodičovský asertívny postoj. Oznamovacie vety majú oveľa lepší účinok. Povedzte deťom, ako sa naozaj cítite. „Toto sa mi páči.“  „Chcem ti niečo povedať.“

Skôr, než poviete nejakú otázku, spýtajte sa sami seba, na čo sa vlastne chcete dieťaťa opýtať. Potrebujete nejakú informáciu? Bolo by lešie použiť oznamovaciu vetu? „Najlepšie otázky sú tie, ktoré dávate sami sebe ešte pred tým, než ich vôbec vyslovíte,“ odporúča rodičom Barbara Colorosová.

 

Okrem zle formulovaných otázok, autorka knihy odporúča rodičom dávať si pozor aj na:

 

Prázdne vyhrážky

„Vykrútim ti krk! Na žiadnu dovolenku s nami nepôjdeš!“ Rodičia môžu byť unavení, nahnevaní  a môžu mať všetkého dosť, a tak povedia aj niečo, čo možno povedať ani nechceli. Dúfajú, že vyhrážkami deti zastrašia a prinútia k žiaducej činnosti. K takýmto formuláciám by sa však uchýliť nemali. Situáciu možno zachrániť ešte napríklad takto: „Beriem slová späť. Samozrejme, že ti krk nevykrútim, potrebujem však päť minút na to, aby som sa upokojila a potom si povieme, čo je potrebné robiť.“

 

Ultimátum

„Ak okamžite neprestaneš, pošlem ťa do detského domova!“ Sami viete, že to nikdy neurobíte. Ultimátum neposkytuje žiadny priestor na diskusiu. Ak sa pokúšate presadiť absolútnu moc, sami seba staviate do neslobodnej pozície a svoje dieťa ponechávate napospas tejto sile. Čo urobíte, ak dieťa s tým naozaj neprestane? Strata vašej moci nie je taká závažná ako strach z opustenia, ktorý bol do detskej duše zasiaty. Ultimáta ľudia vyslovujú často len v hraničných situáciách. Ak ste v takejto situácii, skôr, než niečo poviete, snažte sa upokojiť. Až potom vyslovte, čo by ste si priali, aby vaše dieťa urobilo. Môžete povedať: „Teraz som veľmi nahnevaná, musím sa ísť upokojiť. Ale vrátim sa a potom sa o tom porozprávame.“

 

Sarkazmus, zosmiešňovanie, privádzanie do rozpakov

„Tvoja sestra by toto nikdy neurobila! Nikdy nič nedosiahneš! To som si mohla myslieť, že urobíš túto hlúposť!“

Urážky sú zovšeobecňované pravdy, ktoré útočia na dôstojnosť dieťaťa a na jeho sebavedomie. Deti, ktoré boli vystavované urážkam, sa naučia používať tieto prostriedky i voči sebe samým a zároveň sa takto správajú aj voči iným.

Autorka knihy odporúča zaoberať sa  daným problémom a nie dieťaťom. Môžete použiť napríklad nasledujúce vety:

„Janko, daj si, prosím ťa, nohy preč zo stola!“ „Prosím ťa, umy dnes riad, ja to naozaj nestihnem.“

Deti namiesto povelov, čo by mali robiť, potrebujú získať veľa informácií o sebe i o svete. Zároveň potrebujú dostatok príležitostí, aby sa mohli rozhodovať, a to aj nesprávne. Pokiaľ ich rozhodnutia nie sú životne nebezpečné, zdraviu škodlivé, nechajte ich, nech pociťujú následky svojej voľby. Aj vďaka tomuto sa rozvíjajú a učia sa.

 


Zdroj: Barbara Colorosová: Děti za to stojí!


Čítajte viac o téme: Komunikácia s deťmi
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.