Články: Pre študentov
O projekte

 

Panelová diskusia o budúcnosti vzdelávania na Slovensku

Jaroslava Koníčková
Autor článku
Foto: Bigstock
Program konferencie Učíme pre život 2017 sa niesol v duchu hlavnej témy, ktorou bola “Podpora”. / Foto: Bigstock

Program konferencie Učíme pre život 2017, ktorá sa uskutočnila 17.3. - 19.3. 2017 v Poprade, sa niesol v duchu hlavnej témy, ktorou bola “Podpora”. Tvorcovia programu konferencie sú presvedčení, že učitelia aj žiaci dnes potrebujú oveľa menej príkazov, štandardov či záväzných opatrení. Omnoho viac potrebujú konkrétnu a cielenú podporu. Súčasťou bohatého programu bola i panelová diskusia o budúcnosti vzdelávania na Slovensku. Prečítajte  si, ako o vzdelávaní rozmýšľajú Vladimír Burjan (poradca ministra školstva a šéfredaktor časopisu Dobrá škola), Miroslav Kocúr (autor diskusného textu na portáli komunita.progresivne.sk), Renáta Králiková (MESA10) a Matúš Pošvanc (Nadácia F.A. Hayeka).

„Keď  naučíme ľudí, aby pochopili, že sa budú musieť stále učiť, tak majú kvalitné vzdelanie. Samozrejme, musia tiež vedieť, že je potrebné spolupracovať s inými  a nachádzať tie najlepšie možné riešenia.“
- Miroslav Kocúr

 

Ako má povinné vzdelávanie zohľadňovať individualitu žiaka?

Odborníci sa v rámci panelovej diskusie zaoberali viacerými témami. Jednou z nich bola aj téma: Ako má povinné vzdelávanie zohľadňovať individualitu žiaka? Miroslav Kocúr zdôraznil, že každý človek sa vie veci naučiť, ale každý z nás sa učí trochu ináč, a preto je potrebné zbazpečiť v škole také prístupy a mechanizmy, nástroje a  zdroje, aby sme ku každému dieťaťu mohli adekvátne pristupovať. Zohľadňované však majú byť nielen individálne potreby, ale zároveň musíme mať stanovené  aj všeobecné ciele. Škola by mala byť pre všetkých, ale musíme si byť vedomí aj rôznosti, s ktorou sa v nej môžeme stretnúť. Renáta Králiková  potvrdila slová Miroslava Kocúra a vysvetlila, že rozmanitosť, s ktorou sa v školách stretávame, by nemala byť záťažou, ale prínosom pre všetkých, pretože ani v bežnom živote sa nestretávame len s rovnakými ľuďmi ako sme my. A tak škola, ktorá pripravuje pre život, by mala vytvárať podobné situácie, s ktorými sa stretávame aj v bežnom živote. Podľa Renáty Králikovej inkluzívne vzdelávanie dáva veľký zmysel, pretože aj štatistiky OECD hovoria jasnou rečou v prospech inklúzie. Vladimír Burjan upozornil hlavne na problém masovosti vzdelávania, ktorá bola užitočná pred 200 rokmi, ale v 21. storočí už prestáva mať svoje opodstatnenie. V súvislosti s individualizáciou však upozornil aj na to, že nie vo všetkých smeroch sa to bude dať uskutočniť jednoducho. Existujú totiž tri základné funkcie školy. Škola má vzdelávať, rozvíjať socializáciu žiaka (rozvíjať schopnosti žiť s inými ľuďmi) a enkulturáciu (proces, prostredníctvom ktorého si človek osvojuje počas svojho života kultúru danej spoločnosti, formuje sa ako sociálna bytosť, teda začleňuje sa do spoločnosti.)

Podľa Vladimíra Burjana vzdelávanie sa dá perfektne individualizovať, ale pri socializácii a enkulturácii  to nie je možné, pretože tieto sú založené na „krotení“ individualizácie, a to z dôvodu, aby sme dokázali spolu žiť. Preto bude potrebné hľadať také metódy, ktoré toto všetko dokážu zohľadniť. Vladimír Burjan tiež poukázal na to, že ak budeme vedieť dostatočne uplatňovať individuálny prístup, nebudú najlepší žiaci odchádzať do špecializovaných škôl a taktiež tí najslabší nebudú mať dôvod navštevovať špeciálne školy. „Myslím si, že inkluzívny model školy je dobrý za predpokladu, že škola vie pristupovať ku deťom individuálne,“ povedal v závere diskusie na túto tému Vladimír Burjan.

 

„Kvalitné vzdelanie spočíva v tom, že nás pripraví na reálny život.“
- Renáta Králiková

 

Ako dosiahnuť želané zmeny vo vzdelávaní tak, aby to bola pre učiteľov zvládnuteľná úloha

Ďalšia téma bola venovaná učiteľom. Renáta Králiková z MESA10 poukázala na to, že o zmenách môžeme  hovoriť len vtedy, ak učitelia budú mať dôstojné platy a výber uchádzačov na pedagogické fakulty bude prebiehať podľa dohodnutých kritérií, na základe ktorých sa vyberú takí uchádzači, ktorí budú aj osobnostne zodpovedať učiteľskej profesii. „Na to, aby sa školstvo niekam posunulo, potrebuje konkurenciu. Viem si predstaviť, že by vzdelávanie mohlo byť poskytované priamo podnikateľmi, špecializovanými neziskovými organizáciami, ktoré sa budú špecializovať na nejaké zručnosti alebo pripravovať deti na niečo, na čo dnes štát ešte nemyslí. A takto by všetci mohli súťažiť o zdroje, ktoré by sme mali dať rodičom a deťom,“ povedal o svojej predstave Matúš Pošvanc. Tiež zdôraznil, že keby sa začal uplatňovať tento druh konkurencie, tak šikovní učitelia by boli oveľa lepšie ohodnotení a nešikovní učitelia by išli z trhu von. Vladimír Burjan však zdôraznil, že konkurencia ako jediný hnací motor snahy inovovať, je dnes už úplne prekonaná, lebo keď sa pozrieme na svet mladých ľudí do 35 rokov, väčšina z nich je veľmi kreatívna a žiadna konkurencia ich vôbec nezaujíma. Vladimír Burjan si myslí, že v školstve nie je potrebné vytvárať konkurenciu s cieľom, aby sme donútili lenivých byť tvorivými. V školstve je veľmi veľa ľudí, ktorí sú kreatívni a majú chuť vymýšľať, ale problém je v tom, že systém im na to nevytvára podmienky. V systéme je veľa zbytočných bŕzd, ktoré keď sa odstránia, nič nebude brániť tomu, aby sa veci menili smerom k lepšiemu. „Ja snívam o tom, že sa nastaví školstvo tak, aby išli učiť ľudia, ktorí sa chcú hýbať dopredu a aby im to systém umožňoval,“ povedal Vladimír Burjan. Miroslav Kocúr tiež dodal, že po rodičoch by učitelia mali byť tí najkvalitnejší a najkompetentnejší ľudia, ktorým zverujeme  svoje deti.

 

Zmeny treba robiť neustále

Matúš Pošvanc upozornil na to, že vzdelávací systém si nemožno predstavovať ako niečo nemenné, raz zadefinované, ale ako niečo, čo sa neustále mení a na čo treba neustále reagovať. „Systém by mal byť zreformovaný nejakou jednou veľkou reformou, kde sa nastavia motivačné prvky pre tých, ktorí prijímajú vzdelávanie (rodičov a žiakov) a tých, ktorí poskytujú vzdelávanie. Z hľadiska povinného vzdelávania by vznikla politicko-spoločenská diskusia o tom, čo má základný balík vzdelávania obsahovať. Pretože trh práce sa neustále mení, čiže aj systém musí mať samoregulačné mechanizmy na to, aby sa menil,“ zdôraznil Matúš Pošvanc.

Všetci zúčastnení sa zhodli na tom, že proces zmeny musí sprevádzať:

  • dôsledné zmapovanie situácie,
  • kvalitná komunikácia,
  • postupnosť krokov,
  • zmeny musia byť nastolené komplexne,
  • mali by sme mať konkrétnu predstavu, kde chceme systém nasmerovať.

 

V závere diskusie prítomní upozornili aj na to, že pri reforme je potrebné myslieť nielen na oblasť vzdelávania, ale aj na  empatiu, zodpovednosť, sociálnu inteligenciu a elementárnu solidaritu, napríklad aj s menej úspešnými. Je potrebné brať do úvahy tiež narastajúci extrémizmus, budúce možné napätie medzi mladými a starými, ktoré môže vzniknúť z dôvodu starnutia populácie a tiež je potrebné byť pripravení na zvyšujúcu sa imigráciu.

„Kvalitný  vzdelávací systém, je niečo, kde vám dá štát základné zdroje na to, aby ste si vy mohli vybrať najkvalitnejšie vzdelanie, ktoré vás alebo vaše deti čo najkvalitnejšie pripraví na budúci život.“
- Matúš Pošvanc


Čítajte viac o téme: Konferencie | Semináre, Neziskové organizácie, Reforma školstva
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Si učiteľ? Prihlás sa do nášho newslettru a získaj novinky a inšpirácie z oblasti vzdelávania.