Rodinný terapeut Murray Bowen na základe mnohých svojich skúseností zistil, ktoré faktory sú súčasťou zdravej rodiny a ktoré nie. Najväčší dôraz pripisuje predovšetkým vzájomnej podpore. Tvrdí, že vzájomná podpora členov rodiny môže pozitívne ovplyvňovať akýkoľvek výkon. Či už šporotvý, študijný alebo pracovný. Jedinci, ktorí pociťujú vysokú mieru podpory svojich najbližších, boli schopní zo seba vydať maximum i v čase najväčšieho stresu. Podľa Murraye Bowena zdravú rodinu poznáme aj podľa toho, že nebráni svojmu potomkovi postaviť sa na vlastné nohy. Vďaka tomuto mu pomáha aj v tom, aby spoznával aj sám seba. Je dôležité, aby si každý mladý človek urobil jasno v sebe, vo svojich cieľoch alebo v tom, čo v živote chce a čo naopak nechce. Len vďaka tomuto môže neskôr nadobudnúť vlastnú spokojnosť. A keď to dokáže, je to znak toho, že je v pohode, že je so sebou spokojný. A keď je spokojný sám so sebou, dokáže pochopiť aj iných ľudí a v konečnom dôsledku aj vlastných rodičov. Už ho napríklad až tak nerozčuľuje skutočnosť, že otec je až priveľmi prísny a matka nikde nikdy nepríde načas.
Pre nezdravú rodinu je zase typické, že problémy nepriznáva, ale potláča ich a „zametá pod koberec“. Nič sa v rodine nehovorí priamo. Ani to, čo dieťa urobilo dobre a čo zle. Tým sa ale zvyšuje pocit úzkosti v celej domácnosti.
Čo by mali deti prežívať, aby sa raz postavili na vlastné nohy a dokázali si splniť vlastné sny? Potrebujú robiť aj chyby a následne zisťovať, že sa kvôli chybám svet nezrúti. Takto získavajú zdravú sebadôveru. Pre deti sú v detstve rodičia všetkým. Nehodnotia ich a myslia si, že sú dokonalí. Ale ono to tak v skutočnosti nie je. Aj rodičia robia chyby.Takže rodičia, keď urobia chybu, mali by sa tiež ospravedlniť.
Dôležité je tiež deti počúvať, čo hovoria, dívať sa im do očí a nerobiť v tej chvíli naozaj nič iné. Byť mysľou len pri nich. Toto je pre deti veľmi podstatná záležitosť. Práve v takejto situácii dostávajú jasný signál, či sú pre rodičov dôležití alebo nie. Rodičia tu nie sú preto, aby hasili všetky problémy svojich detí. Niektorí to však robia veľmi radi a u niektorých to prechádza až do extrémov. Takýmto rodičom zvykneme tiež hovoriť, že sú to tzv. helikoptéroví rodičia.
Už v období školskej dochádzky by mali deti vedieť niesť zodpovednosť za svoje povinnosti, voľný čas i za svoje nároky. Len tak sa učia rozpoznať v čom sú dobré, kde sú ich slabé stránky i čo sa nenaučili, pretože ich to nebavilo, a tak to raz môžu vyčítať iba sami sebe.
Málo času a záujmu o dieťa a jeho svet je základná rodičovská chyba, ktorá spôsobuje väčšinu výchovných problémov.
