Prijatie niečoho nového alebo nečakaného súvisí so značnou mierou tolerancie. Tolerancia sa chápe ako duchovný postoj, ktorý každému dáva slobodu vyjadrovať názory a postoje, odlišné od názorov druhých. Tolerantný človek vyslovuje svoj názor, svoju mienku, nesúdi, dáva priestor na vyjadrenie sa aj druhému. Tolerancia súvisí so slobodou a autenticitou človeka. Východiskom tolerancie musí byť: porozumenie, snaha pochopiť druhého, spoznať jeho kultúru, tradície, celý spôsob života. Čím viac niekoho chápeme, tým viac sme ho schopní tolerovať.
Prijať znamená pripustiť, že niečo môže byť ináč, ako sme si predstavovali, naplánovali, ako sme chceli. Opakom prijatia či tolerancie je odpor a negatívny vzťah k udalosti. Prečo niekedy nechceme prijať niečo iné? V určitom zmysle nás ovplyvňuje naša minulá skúsenosť. Očakávame niečo, na čo sme zvyknutí. No a keď sa realita líši od našich očakávaní, tak sa jej staviame na odpor.
Život však prináša aj také situácie, v ktorých sa musíme prispôsobovať a tolerovať určité zákonitosti a akceptovať odlišné podmienky ako tie, na ktoré sme zvyknutí.
Prijatie neznamená pasivitu
Niekedy bojujeme s myšlienkou, že prijatie novej situácie je vlastne slabosťou, pretože sa prispôsobujeme okolnostiam a nerobíme podľa vlastných predstáv. Toto však nie je pravda. Prijať existujúce okolnosti sú znakom vyspelosti človeka. Vyjadrujú snahu prispôsobiť sa a podľa možností využiť vlastnú kreativitu na čo najlepšie prispôsobenie sa novým podmienkam. Prijatie neznamená, že nebudeme nič robiť. Ak nie sme úplne pohltení vlastnými očakávaniami, sme schopní uprieť pozornosť na to, čo sa deje tu a teraz a rýchlejšie pochopíme, ako využiť novú situáciu na dosiahnutie cieľa. Nemusíme súhlasiť s ľuďmi, myšlienkami a udalosťami, zároveň však dokážeme prijať objektívnu skutočnosť takú, aká je.
Prijatiu sa dá naučiť
Prijatie je návyk, ktorému sa dá naučiť. Najprv sa treba naučiť vlastné prijatie. To sa robí v situáciách, ktoré nás rozčuľujú. Keď sa človek dostane do tejto situácie, mal by pozorovať svoje reakcie. Ak si priznáme, že v určitej situácii kladieme zbytočný odpor, je to prvý krok k tomu, aby sme to prestali robiť. V ďalšej fáze by sme sa mali zamerať na nehodnotiace pozorovanie. Zmyslom by malo byť pozorovanie vlastnej mysle bez toho, aby sme ju hodnotili ako dobrú alebo zlú. Voľne len pozorujeme svoje myšlienky. Necháme ich plynúť a nič s nimi nerobíme. Ďalším spôsob, ktorý nás učí prijatiu situácie, je vidieť veci také, aké v skutočnosti sú. Podstatou tejto metódy je pozorovanie fyzických pocitov vlastného tela bez toho, aby sme sa ich snažili zbaviť. Najlepšie je tieto pocity sledovať každý deň aspoň 15 minút. Psychológovia z Massachusetts General Hospital prišli na to, že vďaka tejto metóde klesá stres a naopak stúpa empatia. Posledný spôsob, vďaka ktorému sa učíme prijatiu, je vďačnosť. Dobré je založiť si zošit, do ktorého si zapisujeme každý deň aspoň jednu vec, za ktorú chceme poďakovať sebe, svetu, ľuďom.
Nezabúdajme teda na umenie prijať ľudí, veci, situácie a okolnosti také, aké sú. V živote je to vždy tak, že sa občas objavia situácie, ktoré sa nám nebudú páčiť. A my by sme mali byť vždy pripravení reagovať tak, aby sme neškodili iným, ale hlavne sami sebe. Vďaka spomenutým jednoduchým krokom sa to vždy do určitej miery dá zvládnuť.
Zdroj: B. Burchard: Životný náboj
