Dobrá komunikácia by mala byť popri odborných skúsenostiach druhou najvýznamnejšou schopnosťou učiteľa. Denne pracuje s medziľudskými vzťahmi, vzájomnými interakciami medzi žiakmi, kolegami, rodičmi. Dobré zvládnutie komunikačných situácií učiteľovi nielen výrazne pomáha v jeho práci, ale zaručuje mu aj lepší pocit z toho, o čo sa denne snaží. Intuitívna komunikácia, ktorú využívame v bežnom živote, na učiteľské povolanie nestačí.
Súčasná pedagogika kladie veľký dôraz na tzv. komunikatívne poňatie výchovy v škole a v rodine. Základnými črtami komunikatívnej pedagogiky je okrem iného odklon od pedagogického manipulovania. Dôraz sa kladie na chápanie dieťaťa - žiaka, ako aktívneho tvorcu seba samého v interakcii a komunikácii s druhými. V tomto chápaní je zdôraznený partnerský, sympatizujúci, otvorený vzťah medzi dospelým a dieťaťom. Dôležitý je rešpekt a úcta k dieťaťu, participačný charakter vyučovania. V takomto chápaní ide o zaistenie čo najširšej účasti dospelého a dieťaťa na spolupráci a rozhodovaní. Jednosmerné vzťahy podriadenosti sa nahradzujú obojsmernými vzťahmi spolupráce.
Vďaka dobrým vzťahom medzi učiteľmi a žiakmi či primeranej komunikácii sa môže zvýšiť záujem žiakov o vyučovací predmet, ich motivácia, emocionálne prežívanie a v konečnom dôsledku aj ich úspešnosť.
Existuje niekoľko komunikačných trikov, ktoré keď učiteľ dôsledne dokáže využívať na vyučovaní, môže úplne zmeniť atmosféru v triede. Nasledujúce komunikačné zásady nefungujú len v škole, ale môžu pomôcť aj pri výchove detí v rodinách.
1. Popis činnosti a nie osoby
Keď žiak urobí nejakú činnosť, môžeme hodnotiť celú jeho osobu alebo len činnosť, ktorú urobil. Prijateľnejšie je, keď hodnotíme iba jeho výkon. Vyznieva to neutrálnejšie a hlavne vtedy, keď úlohu nezvládol, zbytočne nepôsobíme na jeho city, ale len na výsledok snaženia, resp. nesnaženia sa. Naopak, keď hodnotíme osobu, posudzujeme jej vlastnosti a charakter. Toto hodnotenie môže byť pozitívne alebo negatívne. Oboje v sebe skrýva hrozbu nepríjemných následkov spojených s určitým nálepkovaním. Pri popisovaní situácie pomáha využívanie našich zmyslov. A tak je vhodné zamerať sa hlavne na to, čo vidíme a počujeme.
Napríklad:
Vidím, že nemáš pravítko. (Okamžite si zožeň pravítko, lebo dostaneš päťku!) Počujem, že sa rozprávate o niečom, čo nesúvisí s naším učivom. (Buďte ticho! Chcete poznámku?) Peter, vidím, že si si nenapísal domácu úlohu. ( Peter, zase nemáš úlohu? Si lajdák!)
2. Využívanie pozitívneho popisu spätnej väzby
Učitelia sa veľmi často zameriavajú na kritiku práce žiakov a hovoria o chybách, ktoré žiaci urobili. Samozrejme, aj toto je učiteľská práca. Ale pokúsme sa chyby hovoriť efektívnejším spôsobom. Majme na mysli hlavne tých žiakov, ktorí sa naozaj snažia a niekedy im to proste nevyjde. Týchto sa slová kritiky vedia dotknúť najviac. Často sa cítia ponížení a menejcenní. Možno cítia pocit viny. A učiteľ to možno ani zle nemyslel, chcel len povedať, čo dopadlo zle. Plnil si svoje povinnosti. Ako to zmeniť? Stačí povedať spätnú väzbu pozitívnym popisom. Vhodné je vynechať predponu NE.
Napríklad:
Ak chcete niečo povedať, prihláste sa! (Nevykrikuj a prihlás sa!)
V písomke máš štyri vety správne. V dvoch vetách ti chýbajú čiarky a v štyroch vetách máš pravopisné chyby.(Táto písomka ti nedopadla dobre. V desiatich vetách máš 6 chýb!)
3. Dajte žiakom možnosť výberu
Niekedy si učiteľ pripraví super hodinu, ale aj tak všetkých nezaujme. Totiž, koľko ľudí, toľko chutí. A tak občas môžeme experimentovať aj tak, že dovolíme žiakom vybrať si z viacerých možností. Žiaci si budú vyberať, porovnávať a hodnotiť možnosti. Takto si budú okrem iného formovať aj samostatné rozhodovanie. Výberom sa na hodine otvára skvelá príležitosť posilňovať partnerský vzťah so žiakom. Všetky možnosti musia byť prijateľné nielen pre žiakov, ale aj pre učiteľa.
Napríklad:
Žiak si môže vybrať z viacerých ponúknutých cvičení.
Svoje dojmy z prečítanej ukážky môže nakresliť alebo napísať.
Žiak môže robiť pokus alebo referát.
4. Oslovenie žiaka a jedno dôležité slovo
Z časových dôvodov, ale aj z dôvodu šetrenia vlastných hlasiviek, učiteľ by si mal premyslieť, či sa mu vždy oplatí rozprávať v súvetiach. Niekedy stačí slovo a žiak presne vie, čo má robiť. Oslovenie zahrňuje krstné meno a dôležité slovo vyplýva zo situácie, v ktorej sa práve žiak nachádza. Niekedy učiteľ nemá času na dlhé monológy. V určitých chvíľach je potrebné zasiahnuť rýchlo a rázne, a to bez ponižovania, kriku a vyhrážania. V niektorých situáciách si môžeme hlasivky ušetriť ešte viac a žiaka oslovíme iba menom. Zbytok zabezpečíme neverbálne pomocou pohľadu, výrazu tváre, gesta či pohybu.
Napríklad:
Janka, zošit a pero! (Keď učiteľka diktuje diktát a žiačka ešte nezačala písať.)
Marek, kniha! (Keď má žiak čítať a nemá ešte otvorenú knihu.)
Ľuboš, tabuľa! (Keď má chlapec službu a je potrebné zmazať tabuľu.)
5. Práca s hlasom
Jedným z ďalších trikov je aj práca s hlasom. Určite aj vy poznáte učiteľov, ktorí svojím hlasom uspávajú, ale aj tých, ktorí vás preberú a ešte aj dodajú energiu. Dobrí rečníci vedia pracovať so svojím hlasom. Zameriavajú sa na artikuláciu, silu hlasu, rýchlosť, dĺžku viet, gradáciu, pauzy. Ako najmenej efektívny sa v triede javí krik. Vyvoláva negatívnu vlnu emócií, priťahuje k sebe vyhrážky, tresty, citové vydieranie a manipuláciu. A to nikto nemá rád. Skúsili ste niekedy znížiť intenzitu hlasu na minimum? Možno vás to prekvapí, ale väčšinou dôjde k úplne opačnému efektu, ako ste možno očakávali. Žiaci zostanú ticho, zbystria pozornosť, pretože zistia, že sa deje niečo dôležité. Tak prečo to nevyužiť?
Zdroj: Christoph Eichhorn: Manažment triedy
